Sedíme na bratislavskom majálese. Sme tri, poznáme sa celý život a naša predošlá spoločná dovolenka v kalábrijskej Tropei vypálila nad očakávania. Padá zásadná otázka: Kam ďalej? Pôvodne sme si robili zálusk na Grécko, no stačilo otvoriť vyhľadávač, kde na nás vyskočila lacná letenka do juhotalianskej Apúlie. A tak vznikol plán na únik z reality. Príležitosť preniesť sa mysľou do inej dimenzie, oddýchnuť si a načerpať sily do ďalších dní strávených v práci.
Z Viedne sme leteli priamo do Bari, pričom spiatočná letenka nás vyšla na 80 eur. Z letiska sa dá pohodlne presunúť vlakom priamo na stanicu Bari Centrale, odkiaľ sme nasadli na vlak smer Polignano a Mare. Cesta trvá len pol hodiny – z rušného prístavného Bari sa razom ocitnete v malebných kamenných uličkách.
Ceny ubytovania v Bari boli prestrelené, preto sme našli strategický kompromis priamo v Polignane pri železničnej stanici. Ubytovanie nás nakoniec vyšlo 200 eur na osobu. Bonusom bola lokálna kaviarnička priamo pod oknami, kde sa každé ráno schádzali miestni štamgasti. Boli hluční, temperamentní a autentickí – esencia pravej talianskej povahy, ktorá vás vtiahne do deja.
TRAVEL TIP: V Taliansku sme používali na kúpu lístkov appku Trainline. Je to rýchle a spoľahlivé. Nemusíte hľadať označovače lístkov. Pri kontrole ukážete iba QR kód. Odporúčam urobiť si screenshot lístka, pretože v niektorých lokalitách vám nepôjde vo vlaku načítať kód.
Cez biele mesto až k modrým loďkám
Prvý deň sme sa vybrali objavovať Ostuni. Z Polignano a Mare trvá cesta vlakom iba pol hodinu. Cena lístka je 4 eurá. Z vlakovej stanice vás do centra vyvezie kyvadlová doprava. Ostuni sa prezýva „biele mesto“ – v čase morových epidémií si obyvatelia natierali fasády vápnom kvôli dezinfekcii. Dodnes majú túto tradíciu „uzákonenú“. My sme sa len bezhlavo túlali uličkami, bez jasného cieľa, s kávou a tradičným apúlskym dezertom pasticciotto v ruke.
Druhý deň bol vyhradený pre Monopoli, krásne prístavné mesto s typickými modro-červenými loďkami, ktoré nájdete v Porto Vecchio. Od Polignana je vzdialené len päť minút vlakom. Keďže mestské pláže bývajú preplnené, zvolili sme vzdialenejší plážový klub na Porto Nero s prístupom do hlbšej vody priamo z móla. Večer sme zakončili v Polignane. Bol plný života – oslavy svätého Víta, jarmok a veľkolepý ohňostroj nám pripravili nezabudnuteľný zážitok. Na ohňostroj sa môžete pozerať z Pietra Piatta. Je to útes, kde si môžete sadnúť a vychutnať si dokonalý západ slnka, alebo ohňostroj ako my. Priamo nad týmto útesom sa nachádza na malom námestí slávna socha Monumento a Domenico Modugno. Ide o autora nezabudnuteľného hitu „Volare“. Zaujímavosťou je, že táto pieseň získala dve ceny Grammy.
Jaskyne z paluby rýchločlna a domčeky trulli
Tretí deň sme si zaplatili výlet na rýchločlne po morských jaskyniach. S tabletkou proti nevoľnosti v zálohe to bola fantastická voľba. Morské jaskyne patria k najväčším prírodným lákadlám celej Apúlie. Ide o vápencové útesy, do ktorých Jadranské more a vietor vyrezali desiatky fascinujúcich jaskýň. More je priezračné, takže sme videli až na samé dno, aj keď to bolo hlboké. Videli sme aj známu instagramovú reštauráciu v jaskyni Ristorante Grotta Palazzese, o ktorej nám však miestni prezradili, že je to len predražená pasca na turistov. Zakončiť výlet skokom do chladivého Jadranu s domácou focacciou a pohárom prosecca v ruke bola absolútna bodka k dokonalosti. Výlet aj s odvozom do prístavu San Vito nás vyšiel 45 eur.
Štvrtý deň: Alberobello. Výlet sa začal komplikáciou – nielenže prvý spoj išiel až o pol dvanástej, ale autobus nezastavoval na mieste uvedenom na lístku. Vďaka rýchlemu overeniu recenzií sme našli správnu zastávku na Via Grazia Deledda. Alberobello však za ten stres stojí. Cesta trvala hodinu a vyšla nás 2,60 eura. Ikonické domčeky „trulli“ s kamennými strechami pôvodne slúžili ako finta na neplatenie daní. Sú postavené z miestneho vápenca technikou tzv. suchej stavby. Tmavosivé kužeľovité strechy domčekov majú rôzne biele symboly. Mali predovšetkým ochrannú funkciu – odháňať zlých duchov, prinášať dobrú úrodu a chrániť rodinu. Dnes tvoria dokonalú kulisu pre romantický výlet, lahodnú zmrzlinu a Aperol.
Piaty deň sme cestovali do Matery – mesta vytesaného do skál. Cesta sem bola mierne tŕnistá. Z Polignano a Mare do Matery nešiel žiadny priamy spoj. Keďže to bol náš posledný deň, na tento výlet sme šli s batohmi. Odviezli sme sa do Bari Centrale, odtiaľ na letisko v Bari. Z letiska šiel priamy autobusový spoj do Matery. Áno, idú aj spoje z Bari Centrale, ale tieto nám Google „zatajil“, a tak sme šli na istotu cez letisko. Cesta na letisko stála 8,40 eura a z letiska do Matery 3,40 eura. Aj napriek 33-stupňovým horúčavám a prehrievajúcim sa mobilom nás táto lokalita pripomínajúca fantasy svet úplne pohltila. Batohy sme si nechali v úschovni batožín priamo v Matere. Cez Google sme si našli sieť úschovní, ktoré majú možnosť nechať si batožinu u „spriateleného“ predajcu. My sme si nakoniec vybrali obchod kúsok od historického centra. Úschova nás vyšla 8 eur na osobu. Pôvodné „domčeky“ boli v podstate len prírodné alebo umelo rozšírené jaskyne so zamurovaným vchodom. V jednej takejto tmavej jaskyni často žila celá mnohopočetná rodina spoločne so svojimi domácimi zvieratami. Ešte v 50. rokoch minulého storočia tu ľudia žili bez vody a kanalizácie. Na istý čas vláda vysťahovala pôvodných obyvateľov do novopostavených domov, no v 80. rokoch sa sem ľudia vrátili, obnovili mesto a znovu tu začali bývať. Od roku 1993 je mesto zapísané v zozname UNESCO.
Liek na znovuzrodenie
Ak hľadáte miesto na spoznávanie, Apúlia je čarovná. Talianska gastronómia je tu kapitolou sama o sebe. Pizza, orecchiette, focaccia, Aperol, káva... Je to skladačka, v ktorej do seba všetko zapadá a vytvára najkrajší možný obraz.
Avšak, aby som to iba neromantizovala, to najkrajšie na tomto výlete neboli pamiatky. Boli to momenty, keď sme hľadali stratené zastávky, blúdili sem a tam, potkli sa na dlažbe, urobili si zo seba srandu a bohapusto klebetili pri drinku. Vytváranie interných vtipov, ktorým rozumieme len my tri, je liekom na znovuzrodenie.
Ten najsilnejší moment prišiel na útese v Polignane. Sedeli sme tam, obklopené ľuďmi, s vedomím, že po boku priateliek, ktoré poznám celý život, môžem byť absolútne sama sebou. Západ slnka bol ako príbeh sám o sebe – nebo menilo farby a tie sa prelínali presne tak ako emócie, ktoré som cítila. Bolo to veľkolepé finále dňa, ktoré mi pripomenulo jednu dôležitú vec. Ak máte pri sebe priateľov, ktorých milujete a ktorí stoja za to, snažte sa ich držať, nepotrebujete už nič iné.
