Keď sa povie Kambodža, väčšine z nás sa najskôr v mysli vybaví Angkor Wat (niektorým možno kvôli filmu Tomb Raider), menej početná skupina si pomyslí na Červených kmérov a naozaj malé percento ľudí (väčšinou tí, ktorí túto krajinu navštívili) si vybaví prenikavú chuť kampotského čierneho korenia.
A tu sa zastavím. Nie pri čiernom korení, ale pri provincii Kampot, známej kambodžskej oblasti, ktorá slúžila ako hlavné útočisko francúzskych obyvateľov počas koloniálnej éry v 20. storočí. Práve mesto Kampot bolo totiž hlavným bodom, miestom, kde sa stretávala francúzska elita a viedla svoj privilegovaný život v exotickom prostredí tejto krajiny juhovýchodnej Ázie a kde uskutočňovala svoj medzinárodný obchod.
Kúsok od mesta Kampot sa nachádza národný park Bokor. Ide o najväčší národný park v Kambodži, ktorého najvyšším bodom je Bokor Hill. Svojimi bohatými lesmi plnými exotickej zelene, večným hmlistým oparom pochádzajúcim z vysokej vlhkosti a príjemnou chladivou klímou s jemným osviežujúcim vánkom sa stal útočiskom francúzskej vyššej spoločnosti, ktorá sa sem utekala skryť pred ostrým kambodžským slnkom a neznesiteľnými horúčavami. Niet divu, že si tu začala stavať vily (hodné svojho postavenia) a penzióny, kde trávila najhorúcejšie obdobia roka.
Národný park Bokor sa dá dnes navštíviť už veľmi jednoducho. Či už si v Kampote požičiate skúter, alebo najmete miestneho šoféra, ktorý vám v rámci svojich služieb spraví aj lokálneho sprievodcu, prípadne rezervujete skupinový výlet. Kampot ponúka viacero možností ako Bokor navštíviť. A problém už nie je ani cesta hore na kopec…
Investície obrovských rozmerov na rozvoj turizmu sa postarali o to, aby bola v parku vybudovaná kvalitná asfaltová cesta, po ktorej sa budúci návštevníci momentálne rozostavaných obludných hotelov, apartmánov a kasín, nemali problém cez národný park dostať. Čo tam potom, že miznú stromy, hlavne že očakávaní (prevažne čínski) turisti si budú mať kde zahrať ruletu a dať si tanier plný rezancov. V plne funkčnej prevádzke je už aj čerpacia stanica a obchod s potravinami. A nie nemyslím tým malý miestny stánoček s lokálnym ovocím a domácimi ryžovými koláčikmi zabalenými v banánovom liste. Ale seriózny potravinový reťazec s klimatizáciou a kaviarňou. A s WC.
No čaro vlastnej jazdy na malom skútriku cez kľukaté cesty národného parku prekoná máločo. Hmly na Bokor Hill sú veľmi časté a veľmi husté, vo vzduchu cítiť veľkú vlhkosť, ktorá sa doslova lepí na pokožku. Aj so všetkými výfukovými plynmi a prachom od motorových vozidiel, ktoré idú pred vami. Odporúčam mať na tvári rúško, keď nechcete vyzerať ako baník po šichte.
Výhľady sú nádherné. Tajomné. Prastaré lesy vás obklopia z každej strany, týčia sa nad vami ako nepreniknuteľný prízrak, čo ukrýva storočia staré príbehy. Najskôr sa pred nami vynára hrozivá čierňava s prísľubom veľkého dažďa, no len čo sa na prvej U-čkovej zákrute otočíme, zrazu sa obloha vyjasní a človek hneď zabudne aj na hrozbu dažďa. Popri ceste čakajú opice, zvyknuté, že im návštevníci parku hádžu cez otvorené okienka auta jedlo. Keď začujú zvuk motora, hneď reagujú, vyskočia na zvodidlá a čakajú, či sa im neujde nejaká dobrota.
V závislosti od hustoty hmly má človek buď šťastie a môže po ceste vidieť niekoľko zaujímavých miest, ako napríklad schátranú kráľovskú vilu na kopci s výhľadom na kampotské pobrežie, niekoľko metrov vysokú Buddhovu sochu, vyše sto rokov starý budhistický chrámový komplex a ešte starší katolícky kostolík z koloniálnych čias. Najväčším bizárom je však Thansur Sokha Hotel – neprehliadnuteľný monštruózny 5-hviezdičkový luxusný hotel s kasínom. Len čo ho zazrieme, prostredie sa rapídne zmení. Hustý lesný porast parku z ničoho nič zmizne, hoci hmla sa stále drží pri zemi. Na mieste stromov je už len cesta, nekončiace parkoviská a obrovská výstavba. Výstavba, ktorá vyzerá, že sa nikdy nedokončí, pretože takto nedotknuto stojí už nejakú tú dobu. Výstavba, ktorá mala prilákať tisícky turistov, no zdá sa, že jej osudom je ostať zabudnutá.
Keď človek preglgne sucho v ústach a myšlienky sa po tom šoku opäť začnú prebúdzať k životu, dostávame sa k cieľu. Bokor Hill Station – bývalé rekreačné stredisko, kde francúzski obyvatelia trávili svoj čas v 20-tych rokoch minulého storočia. Asi najznámejšou stavbou je koloniálny hotel Le Bokor Palace Hotel, ktorý láka turistov, a najmä milovníkov urbexu, z celého sveta. Niet sa čomu čudovať. Svojím strašidelným zjavom a impozantnými rozmermi, ponorený vo večnej hmle, pripomína miesto, ktoré akoby sa vynorilo z hororového filmu. A naozaj, Le Bokor Palace Hotel bol skutočne už viackrát obľúbenou filmovou lokalitou.
Pri pohľade na jeho zanikajúcu krásu človeku až stisne srdce. A hoci je dnes už po čiastočnej rekonštrukcii, a dokonca je možné si v ňom rezervovať aj izbu, donedávna bol tiež len chátrajúcou ruinou, podobne ako veľa stavieb na kopci. Nič však nenasvedčuje tomu, žeby sa mala jeho pôvodná sláva obnoviť. Hotel vyzerá byť prázdny a opustený, akoby jedinými návštevníkmi mali byť iba duchovia, čo si pamätajú na jeho bývalé časy. Ak by ste si však noc v Le Bokor Palace Hotel rezervovali, je vysoko pravdepodobné, že budete v hoteli s 36 izbami úplne sami. Ak vám niekto príde otvoriť…
O kúsok ďalej sú ďalšie tri koloniálne vily. Jedna v zrekonštruovanom stave, očividne využívaná, druhá zrúcanina v zachovalom stave, po ktorej je možné sa prechádzať a pozorovať jej dispozíciu, tretia už v dezolátnom stave, pohltená nenásytnými kríkmi a zeleňou, ktoré sa rozhodli ju celú pohltiť.
Počas celého dňa sa po kopci neustále valí hmla. Azda na chvíľu trošku odhalí miliónový pohľad na kambodžské pobrežie a na vietnamsky ostrov Phu Quoc, ale zakrátko akoby sa spamätala a už opäť pokrýva všetko okolo seba. Toto miesto ako by bolo prekliate, akoby sa všetky duše poznačené režimom Červených kmérov rozhodli stiahnuť práve sem.
Cestou dole sa už nezastavujeme. Snažíme sa spracovať, čo sme práve videli a zažili a uchovať si jedinečnú tiesnivú a zároveň tak oslobodzujúcu atmosféru tohto zvláštneho miesta v mysli čo najvernejšie. Miesta, kde akoby dávna história stále prežívala, akoby odtiaľ nikdy nikto neodišiel, lebo vlastne ani nevie ako. Miesta, kde sa rodia nové veci, ale tie ostávajú bez ľudí a bez života, akoby tam takto osamotené stáli stovky rokov.
Bokor Hill totiž nie je len miesto. Je to zastávka v čase.
Viac fotografií nájdete na mojom webe: adrianavarju.wordpress.com
