Na Slovensku to začalo tak nenápadne. Aspoň podľa mňa. Bolo to čosi nové(narozdiel od iných krajín ako napríklad Veľkej Británie). Ale nechcem tu rozoberať minulosť Ema ani jeho črty alebo niečo podobné. Myslím si, že každý môže vyznávať štýl života aký chce. Ide skôr o to, nakoľko môže takýto štýl ovplyvniť jedincov život, či skôr ho ohroziť... Možno je u nás pár skutočných "emákov" (prepáčte mi za tento výraz), no pri pohľade na "malé" 14 či 15-ročné deti s ofinou do čela a tmavými vlasmi nemám pocit, že by pochopili skutočné poslanie či hlbšiu myšlienku tohto životného štýlu. Ide tu len o zapadnutie do skupiny. Mám však pocit, že skutočným zámerom bolo odlíšenie sa od bežných ľudí, vytvorenie si akéhosi vlastného sveta. Týmto sa myšlienka Ema pomaly stráca...
Dôvod, prečo som sa tento článok rozhodla napísať súvisel s istým zážitkom spojeným (aspoň podľa mňa) s Emo osobou - no práve tou tuctovou. Na zastávke sedela na chladnej a určite aj mokrej lavičke (vzhľadom na to, že pršalo) asi tak 15-ročná holka. Zrejme dosť premočená, no jej to zjavne nevadilo. Bola zaujatá úplne inou činnosťou, pre mňa dosť nepochopiteľnou. Spočiatku som si nebola istá či to čo vidím je aj skutočnost. Tá holka si žiletkou rezala do ruky.. Najprv som si myslela, že je to blbosť, veď ktorý normálny človek by si uprostred mesta rozrezával zápästie. Opak bol však pravdou. Našťastie zvládam pohľad na krv v pohode. No pohľad na rozrezanú ruku nie je vôbec príjemný. Mňa však viac mrazila myšlienka, že si to spôsobila sama a dokonca vedome. Nechcem hovoriť, že je to výsledok narušeného psychického zdravia, no nie je to v súlade so zdravým rozumom. Len preto, že niekto niekde vymyslel, že Emo je o rezaní rúk, alebo že to k tomu patrí.
Na záver chcem povedať, že nikoho neodsudzujem ani nič podobné. Treba si však uvedomiť, nakoľko nás veci dokážu pohltiť a vtiahnuť, čo je únosné a čo už hraničí so zdravým úsudkom. Nenechajme sa zaškatuľkovať a ovládať nezmyselnými pravidlami. Občas je totiž lepšie vybočiť z radu...
