Ako to u nás na Slovensku býva, nie je všetko tak ako sa dohodne, povie či naplánuje. Veď ani ja som neplánovala, že mi garde pri odnesení mojej batožinky ( tento výraz som použila pri porovnaní môjho množstva oblečenia, jedla a zložiek líčenia s inými osobami nežného pohlavia :) ) bude robiť môj brat.. Týmto mu ďakujem :).. Nasledovalo čakanie pred školou. Po asi 10 minútach sa objavil autobus, celkom určite náš. (Veď ktorý iný autobus by parkoval o šiestej ráno pre budovou školy:) ).. Všetci tí, ktorí počúvali učiteľky na akýchsi oboznamovacích stretnutiach márne hľadali značku Mercedes na autobuse. "Náš" Mercedes sa akousi náhodou totiž nachádzal na STK.. To nás ale vonkoncom neodradilo, veď autobus ako autobus, aj tak určite nezaspíme. S týmto dosť vyčerpávajúcim heslom a istou dávkou vzrušenia sme si odložili batožinu a vydali sa na púť. Smer Košice...
Vzhľadom na to, že vonku bolo dosť teplo, sa bohvieako nešlo. Náš motor akosi vypovedával službu, v zadnej päťke bolo viac ako horúco ,fínsku saunu sme mali zdarma.. Potom biely dym, nečakaná zastávka.. Nasledoval Avion, nejaké to bratislavské predražené jedlo, pár posledných telefonátov rodičom, kamošom alebo len tak z nudy. Idylické sedenie na kamenných kockách, čakanie na autobus, návrat do Avionu. Potom konečne prišiel bus a my už trošku podráždení sme doň nastúpili - smer hraničný priechod. Posledné zakývanie našej nádhernej zemi (nech nevyzerám národne vlažná:) ) a 5, 4, 3, 2, 1..Pol šiestej.. už sme v Rakúsku..:)
Rakúskom sme doslova preleteli, s jednou zastávkou. Prekvapivé pre mňa bolo asi len to, že už po niekoľkých kilometroch bolo badateľné, že sme predsa len na "západe". Akosi nepostrehnuteľne sme prešli rakúsko-nemecké hranice (asi ten šengen) a rútili sa diaľnicou smerom k France. (Kiež by naša infraštruktúra bola aspoň na polovičnej úrovni ).. Nemecko som videla len z nočnej perspektívy v akomsi polospánku, privítalo nás až upršané Francúzsko. Na pumpe sme vypili horúcu čokoládu, padla nám náramne vhod. Raňajky sme akosi oželeli pri ich cenách. A to sme ešte nevedeli, že nás budú sprevádzať celým výletom..
Ráno sme konečne dorazili do Paríža. Nasledovala svetoznáma parížska Eiffelova veža. Neviem prečo, ale zdala sa mi oveľa väčšia ako v bola skutočnosti. Jej veľkosť som si uvedomila až po tom, ako sme stúpali pešo po jej poschodiach. Dalo to človeku zabrať, my sme to mali ako rannú rozcvičku. Ešte nejaká ta kontrola batožiny (asi iba na oko, spolužiak prešiel s minimačetou vo vaku:) ).. Potom výťah na posledné poschodie. Výhľad, ktorý sa nám naskytol bol úžasný. Akurát som nepostrehla rozdiel medzi vrcholom a druhým poschodím.. Potom sme sa presunuli k Víťaznému oblúku kde sme si (ako inak) prezreli Paríž z vtáčej perspektívy. Popravde som mala akýsi pocit déja-vu z Eiffelovky. Teda až na hviezdicovito sa zbiehajúce ulice, z ktorých jedna bola Champs-Elyseées. Tu smerovali aj naše kroky a nastal prvý oficiálny rozchod. Rozbehli sme sa kadejakými smermi: jedni za jedlom, druhí za módou, iní si len vychutnávali krásy Paríža. Módni vychytávači len žasli nad cenami, veď ktorý normálny človek by dal 1000 EUR za nohavice . Nakoniec sa najrozumnejším riešením zdalo byť "zdravé" jedlo z McDonaldu alebo iného rýchleho občerstvenia.. Po pár hodinkách sme sa vydali opäť cestou k autobusu. Ten, ako to býva zvykom, typicky meškal. Tak sme si čas skrátili kecaním, sedením, zmrzlinou a podaktorí aj fajčením. Nakoniec bus prišiel a my sme sa vydali ubytovať sa. Naše prekvapenie z izieb spočívalo v ich minimalistickosti, vešiakov namiesto skrine a manželskej postele. V celku sme však boli radi že máme kde spať, kde sa umyť a konečne si natiahnuť nohy. Takže nejaká ta osobná hygiena a šup do postele..:)
Deň druhý.. Ráno sme vstali ako inak medzi poslednými. Rýchlo sme sa naraňajkovali (ďakujeme za skvelé bagety ;) ) a išli sme do Versailles. V súvislosti s ním mi evokoval Ľudovít XIV. ale tiež Zrkadlová sála. Našla som v ňom však skôr rozčarovanie. Zjavne nezdieľam štýl s "kráľom Slnko", lebo toľko gýčového zlata na jednom mieste som ešte nezažila. Na druhej strane záhrady nás milo prekvapili, dobre nám padlo vidieť trochu zelene po našich sídliskových betónových sadoch. Milým prekvapením bolo tiež množstvo černochov ponúkajúcich minieiffelovky rôznych veľkostí a materiálov, zapaľovače a podobne. Jedinci s obchodným duchom mohli naplno rozvíjať svoj talent obchodovania a dohadovania ceny. Kto bol šikovný, ten koľkokrát možno aj zarobil na tých, ktorí paradoxne chceli zarobiť na ňom... Z časových dôvodov sme však našich afrických priateľov museli opustiť a rútili sme sa (relatívne) rýchlo do centra – cieľ Louvre. Na toto múzeum som sa popravde tešila asi najviac, ak neberiem do úvahy Musée d’Orsay. A nie len kvôli Mone Lise. Do múzea sme vstupovali cez presklennú pyramídu, ktorá bola kedysi objektom sporov (Predsa len sme v historickej časti). Ako prvé sme si pozreli už spomínanú Da Vinciho Mona Lisu, ktorú sme si však vychutnali len z asi štvor-metrovej vzdialenosti. Bližšie sa k nej totiž návštevník nedostane. Potom sme vďaka mojim rýchlym nohám a spolužiačkinmu „záujmu“ o históriu stihli prejsť od umenia staroveku, stredovekom až po novovek. Z Louvru sme si to namierili ku Notre Dame (zdržali sme sa však len krátko) a ďalej na Monmartre, kde nás okrem večere čakala aj Sacre Coeur a holkami dlhoočakávaný rozchod na nakupovanie. Otázne bolo či ste nakupovali za peniaze alebo ste to brali ako nenávratnú pôžičku. Potom nasledovala už len nočná plavba po Seine pri svetlách mostov a ligotajúcej sa Eiffelovke. Ďalej už len návrat do hotela kde sme sa unavení ešte na krátku chvíľu prebrali sprchou a potom „mŕtvi“ padli do postele. To už bol deň tretí...
Posledný deň v Paríži. Prvá zastávka – La Defense. Štvrť, ktorá má jednu typickú črtu - mrakodrapy. Jedni už stoja, iné sú ešte len vo fáze výstavby. Najzvláštnejším objektom celého areálu bol nový Víťazný oblúk postavený presne v rovine s dvoma starými. (Francúzi majú zjavne zmysel pre symbolickosť J ).. Keďže sme dostali nejaké to voľno na občerstvenie prechádzku poprípade doplnenie nikotínového dlhu, zašli sme sa pozrieť aspoň do jednej z otvorených budov. Nikto si však nevedel vysvetliť ako je možné, že v budove okrem nás doslova nik nebol. Ešte aj za pult s informáciami ste si mohli zasadnúť. Isté „živly“ však skôr zaujal (skoro) otvorený chladiaci pult s kolou( česť výnimkám ako som ja ).. Sme Slováci, hádajte ako to dopadloJ... Po zozbieraní všetkých relatívne voľne dostupných fliaš koly a všetkých členov zájazdu sme pokračovali po parížskych cestách ku Geode.. Geoda je vlastne 3D kino, aj keď pri prvom pohľade naň sa vám môže zdať, že je to len veľká zrkadlová guľa. Zážitok z kina bol perfektný, umocnený spánkom. Z predošlého dňa sme boli totiž takí unavení, že len máloktorý borec vydržal pozerať dokument bez zavretia očí aspoň na pár minút. Po 30 minútach polointenzívneho filmového zážitku sme sa do vedľajšieho technického múzea nedostali. V pondelky býva totiž zatvorené... Poslednou čerešničkou na torte (ak to môžem tak nazvať) bola návšteva Disneylandu. Spočiatku som bola plná nadšenia (to ešte na Slovensku), neskôr ma premkol akýsi pocit zbytočnosti tejto zastávky. Predsa len vstupné bolo nekresťansky drahé a zážitok ani spolovice nenaplnil očakávanie. Po vyčerpávajúcich šiestich hodinách sa objavil začiatok našej etapy vracania sa domov... Cesta domov prebehla relatívne hladko bez akýchkoľvek problémov. Mne osobne akurát nevyhovovalo málo priestoru v autobuse, ale celkovo cesta ubehla dosť rýchlo. Domov sme sa vrátili okolo desiatej večer. Ešte odvoz so spolužiačkou domov, posledných pár metrov ku bloku a štrngot kľúčov v zámke. Konečne doma J . Privítanie bolo srdečné, darčeky rozdané. Hádam všetkých potešili, aj keď to neboli typické gýčové suveníre z Paríža. A aj keď to tak možno nevyzerá, som rada, že som tam mohla byť.;)
Čo dodať na záver. Tento článok nemá byť turistickým sprievodcom po Paríži ani cestovateľským denníkom. Skôr som sa snažila vniesť tu trošku vlastných názorov, postrehov a zážitkov. Pridám tu len jeden z nich.. Paríž zbližuje ľudí..;)
