O dva týždne sa palec nahodil do čierneho gala. Mamu užvečer nestretol.
„Je to jednoduché. Vojdeš dovnútra a keď sa predavačkaotočí, strčíš si ju pod tričko. Ale musí to byť Milka, nie nejaká Figaro aleboOrion. Počkáme ťa vonku.“
Vrcholky alpských štítov čnejú k fialovému nebu, fľakatáfialová krava sa spokojne popása na fialovej tráve a pomaly prežúva. Zatiaľnič netuší...
Stojí priamo pred ňou, nervózne búcha francúzskou barlouo zem a dohaduje sa s ním, čo ďalej. Dávno sa nerozprávali.Teraz, keď mu už nemal kto štopkať ponožky sa palec objavil znovu.
„Nemôžem.“
„Prečo?“
„Žena by sa hnevala.“
„Možno pred dvoma týždňami, teraz už ťažko.“
„Nemôžem...“
„Si srab.“
„Prosím vás, môžete mi ukázať, čo to máte vo vrecku?“zaznelo spoza neho. V duchu nadával palcu aj sebe, pomaly sa otočil avytiahol fialový staniol. Nevládal zdvihnúť zrak odponožky v sandáloch.
„Mal si ju dať pod tričko, nie do vačku.“
Palec ho posmelil, a tak pozrel pred seba. Šediny,silné okuliare, akási červeň okolo úst a pehy.
„Tak ako, pán Tibenský, mám volať políciu?“ ziapalapredavačka cez celý obchod.
„To je v poriadku, Betka, to je môj známy. Ešteže sa mipripomenul, inak by som ho hádam ani nespoznal.“
„Určite?“ otravovala zase.
„Už som vám povedal, že je to môj starý kamarát.“
Sklopil zrak k zemi a sústredene pozoroval dieruna pravom palci, len aby nebolo vidieť červené oči. Napokon utrel sviečku dorukáva a usmial sa.