reklama

srab

„Si srab,“ oznámil mu peháň v pásikavom tričku. Ostatní sa pohrdlivo uchechtli a odkráčali preč. S nimi aj nádej, že raz bude ako oni - pokrytý modrinami od lozenia cez ploty a okolo úst červený od kradnutých čerešní. „Som,“ pomyslel si. Sklopil zrak k zemi a sústredene pozoroval dieru na pravom palci, len aby nebolo vidieť červené oči. Napokon utrel sviečku do rukáva a vydal sa opačným smerom. „Nemohol som, mama by sa hnevala,“ vysvetľoval diere na ponožke. Vykúkajúci palec trpezlivo prikyvoval a chápal. Pozná mamu, vídava ju každý večer. Skoro každý. V poslednej dobe ho tak často neprikrýva. „Nemôže, je chorá. Teraz ju musím prikrývať ja.“ Palec na znak pochopenia kopol do najbližšieho kameňa

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

O dva týždne sa palec nahodil do čierneho gala. Mamu užvečer nestretol.

„Je to jednoduché. Vojdeš dovnútra a keď sa predavačkaotočí, strčíš si ju pod tričko. Ale musí to byť Milka, nie nejaká Figaro aleboOrion. Počkáme ťa vonku.“

Vrcholky alpských štítov čnejú k fialovému nebu, fľakatáfialová krava sa spokojne popása na fialovej tráve a pomaly prežúva. Zatiaľnič netuší...

Stojí priamo pred ňou, nervózne búcha francúzskou barlouo zem a dohaduje sa s ním, čo ďalej. Dávno sa nerozprávali.Teraz, keď mu už nemal kto štopkať ponožky sa palec objavil znovu.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

„Nemôžem.“

„Prečo?“

„Žena by sa hnevala.“

„Možno pred dvoma týždňami, teraz už ťažko.“

„Nemôžem...“

„Si srab.“

„Prosím vás, môžete mi ukázať, čo to máte vo vrecku?“zaznelo spoza neho. V duchu nadával palcu aj sebe, pomaly sa otočil avytiahol fialový staniol. Nevládal zdvihnúť zrak odponožky v sandáloch.

„Mal si ju dať pod tričko, nie do vačku.“

Palec ho posmelil, a tak pozrel pred seba. Šediny,silné okuliare, akási červeň okolo úst a pehy.

„Tak ako, pán Tibenský, mám volať políciu?“ ziapalapredavačka cez celý obchod.

„To je v poriadku, Betka, to je môj známy. Ešteže sa mipripomenul, inak by som ho hádam ani nespoznal.“

SkryťVypnúť reklamu
reklama

„Určite?“ otravovala zase.

„Už som vám povedal, že je to môj starý kamarát.“

Sklopil zrak k zemi a sústredene pozoroval dieruna pravom palci, len aby nebolo vidieť červené oči. Napokon utrel sviečku dorukáva a usmial sa.

mariana večeríková

mariana večeríková

Bloger 
  • Počet článkov:  3
  •  | 
  • Páči sa:  0x

tak v krátkosti - mariana, teší ma Zoznam autorových rubrík:  mojeNezaradené

Prémioví blogeri

Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu