Decká behali po poli, hádzali do jamiek fazuľky. 2 fialové, a 3 biele, ani o jednu viac, potom zahrabať. Počítali palice ku fazuli, bude dosť, aj keď jednu už stihli zlomiť. “ Mama, počkaj, teraz chcem kopať ja.“ kričal sopliak a bral jej motyku z rúk. Zmizol vo vysokej tráve. Hrali sa na skrývačku. Dochádza trpezlivosť, druhý sa vzdáva, vtom sa vynoril z púpavového poľa na opačnom konci s úsmevom víťaza.Obedovali. Všetci z jedného kýblika. Nedosolenú polievku uvarenú najmladšou dcérou. Ležali na čerstvo pokosenej tráve s klobúkmi na hlavách. Rozprávali, smiali sa, spomínali, oddychovali. A zasa pokračovali. V práci? Nie, nazývajú to aktívnym oddychom. Alebo jeden z prostriedkov výchovy: „aby ste mali o čom rozprávať svojim vnúčatám“, či „cibuľa a mrkva nerastú v kvetináčoch“. Milujem tieto strašné chvíle...keď sa všetci hrabú v zemi, zasadia 20 riadkov zemiakov, aby na jeseň mohli kúpiť ďalších 300 kíl. Sadiť burgyňu, ktorú aj tak vždy zožerie susedina koza. Vysadiť lán slnečníc, ktoré máme potom doma vo váze, alebo ich vyzobú šikovné vtáky. Šmyknúť sa do potoka a behať potom v tatovej bunde a hrať sa na strašidlo. Zabudnúť na čas, a prísť domov za dažďa... Tak som dnes aj ja okopala svoje 3 štvorcové metre zeme. A som rada, že aj tí malí môžu zažívať to čo som prežila a prežívam aj ja. Aj keď sa hovorí že veľa vecí je iných ako kedysi, som rada, že niektoré sú krásne večné. Tak aj takto sme sa mali dnes na našom políčku v našom malom mestečku. A bolo nám spolu dobre.
