Tak ako aj dej telenovely, aj moje viečka boli unudené a dopriali mojím očiam odych v podobe popoludňajšieho spánku. Deka ma príjemne hriala a ukrývala moju neidentifikovateľnú polohu rúk a nôh, v pozadí som matne počula tlmený zvuk televízora.Svet fantázie mi odkrýval ďalší z mojich snov. Môj spánok nebol až taký mocný, možno preto si dosť pamätám, ale bol neopísateľný taký mňam mňam.
Odrazu som sa ocitla vo veľkom dave mladých ľudí, všetci hlasno kričali a na pódiu vystupovala skupina Gladiátor. Slnko silno pražilo a ja som si uvedomila, kde som. Na festivale OrangeMusicSummer na Duchonke. Tam som bola minulé leto, hej poznám to tu, áno je to to isté prostredie,len sa vymenila osoba s ktorou som tu. Príjemná zmena. Vypočuli sme si spolu ešte dve kapely, išli sme na pizzu, na ktorú sme čakali skoro dve hodiny,potom sme sa prechádzali okolo jazera a to už bol dosť neskorý večer, tak sme sa vrátili do stanu. Ľahli sme si, jedine vedľa seba, inak to priestory stanu neumožňovali, chvíľu sme sa rozprávali a či sme chceli či nie naše telá sa dotýkali. Niekde letmo, inde viac. Bolo to neskutočne provokatívne a napäté, len jeho a môj dych. Vo mne sa rodila túžba, túžba po ňom. Odrazu som sa posadila a vykríkla som :,, Buď vypadneme z tohto stanu niekam preč alebo ma začni bozkávať, lebo tu už nedokážem ležať len tak..."
Tam môj sen končil, začala som vnímať, prebudila som sa, nastala realita a ja sa asi nikdy nedozviem, ako ten sen skončil. Niekedy je možno lepšie, že nedosnívam , lebo vtedy netúžim, aby sa moje sny splnili a stali skutočnými. Čo keby z toho stanu odídeme...Niekdy mám radšej nevedomosť, ktorú si môžem formovať podľa seba.
