Je to naozaj tak? Skutočne zistíme, čo tí ľudia prežívajú, ako sa cítia, či niečo nepotrebujú z jedného pohľadu? Ako ktorí, ale vetšina nie. A preto začnime ľudí vnímať.
Častokrát sa cítime sami, opustení, nevypočutí, zatrpknutí či znechutení, ale nedáme to znať na našej tvári. Snažíme sa to čo najlepšie skryť, nechať si to pre seba a tí ostatní nemajú šancu niečo zistiť. Položme si otázku, či tento spôsob nevedie doslova k zatvrdnutie nás samých. Postupne si okolo seba vytvárame pancier, ktorý je nepriepustní voči citu a je len na nás či bude stále pevnejši alebo sa začne rozpadať...
Iné je keď sa nebránime tomu, aby iní zistili ako sa citíme, čo nás trápi a sami chceme, aby sa spýtali: ,,Deje sa niečo?" a vedeli polovicu vyčítať z našej tváre. Je jednoduchšie, ak zo seba vyventilujeme tlak, ktorý je tak neznesiteľný a kôli nemu sa naša zlá nálada prenáša aj na iných.
Vyrozprávať sa , všetci to potrebujeme. Budme všímaví, pomáhajme ľuďom, nenechajme ich trápiť sa a vytvoriť pancier, a aj keď oni nechcú, môžme my. Môžme sa im prihovoriť, prejaviť dôveru, vypočuť ich a dospieť s nimi k riešeniu. Snažme sa skutočne vidieť iných a chcime byť vypočutí. Naše dni budú omnoho svetlejšie a pohodlnejšie.
