Počul som to ticho na ceste. Keď vedľa vás kráča také ticho je to akoby sa všetky momenty ponorili do nebezpečnej roviny a dĺaždili vám cestu po krajíčku viečka, z ktorého sa slza už už skotúľa . Bezmyšlienkovite, krok za krokom. Všetko bolo krásne, hory sa usmievali a keď sa nachvíľu zamračili, bolo to na druhej strane, ďaleko. Jednostaj premýšľam, prečo ma navštívil tento smútok. Prečo to všetko predsalen nebolo naživo. Áno, značky sklamali, viem, cesta si nás však našla sama. O všetko bolo postarané. Všetko klapalo. Stačilo, aby sme išli naživo. Stačilo tak málo, nepodarilo sa. Reset, obnovenie činnosti systému...nahodená posledná funkčná verzia. Ťažká spomienka, lebo sme prišli o to najdôležitejšie. Odoslať správu o chybe? CANCEL. Ticho sa vlieklo naprieč kosodrevinou a mal som pocit, že všetci sme šli na playback. To ticho je jediné, čo zostalo. Ticho topánky, ktorá tlačí. Ticho udupanej hliny, do ktorej sa vrýva každodennosť ako zákon. Ticho, o ktorom sme vedeli, že si splieta bič, na všetko, čo sme si vyniesli. Nič sa cestou nestratilo. Vyniesli sme všetko až na vrchol. V malých bunkách, každý v kútiku toho nesmierneho priestoru. A tak mi napadlo, že niekedy je treba liezť hore, aby sme mali lepší výhľad na to, ako sme prišli o current version. Autenticita sa vyparila už v nižšíchch vrstvách, zostal iba nemý človek s odkazom na perách: current version not available.
Aj keby nič iné nejestvovalo, current version je to najlepšie, čo môžeme ponúknuť. Playback nikoho nezaujíma...obraz bez hlasu ...obraz s hlasom, ktorý už dávno nie je aktuálny a ešte k tomu nevie ani len úboho skopírovať pohyb úst. Videl som, ako sa smeješ, len tvoj smiech som nepočul. The current version je to, čo mi chýbalo. Vykráčali sme si pohľad na poslednú funkčnú verziu každodennosti. No asi som chcel zažiť current version, aj keby mala byť práve nefunkčná ...Odoslať správu o chybe?
