Slečna Plechovka Odhodená medzi makmi...

Chceli prejsť na druhú stranu koľaje...krásne červené maky....a sčasti sa im to aj podarilo...niektoré tam už boli, čakali na vlak rovnako zvláštne ako keď vtáky milujú rybačku v oblakoch..chce to len trochu trpezlivosti a tréningu...a ticha. Nemajú domov a ja som si myslel, že to musí byť strašné...vyzeralo to tak, že domov je to, čo ľúbi...ale nakoniec po mnohých rokoch som sa stal pustovníkom...pútnikom a nemám viac domov...nasledoval som húfy makov ženúce sa na staničnú koľaj, trmácajúce sa s celou svojou krásou, a šťastné, že odchádzajú. Videl som kŕdle vtákov, ktorým stačí loviť veľmi vysoko, aby dovideli do vlastných sŕdc. Neodišiel som preto, aby som našiel tú škrupinku, ktorá ma ochráni...vydal som sa na cestu, lebo som mnoho stratil a netúžim po súcite ďatľa, a ani už neviem, či som viac chudobný alebo zbytočný...jednoducho som odišiel...a neotočím sa...brezy nezanevrú nikdy ani maky nemajú strach z toho, že vyprchá ich krása...a ona vyprchá...čoho by som sa mal báť...je to iba koľaj..alebo pôjdem radšej peši..takto aspoň uvidím ako sa má príroda sama v sebe rada..a možno raz budem brezou...ale nemôžem to potvrdiť, zatiaľ som len plechovka, ktorú práve odhodil jeden z nich...lukostrelcov. Stmieva sa a mnohí prichádzajú, zoskaujú z lesov a sledujú rozklad plechovky...možno bude svitať...raz