Návrat

Keď zodvihol hlavu, pred ním sa už v chladnej noci trkotala iba cesta...

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Naokolo žiadne známky života. Neboli tu udalosti, ľudia, prostriedky, výhody ani nevýhody...ostala už iba koncepcia času a priestoru, ktorá tlmila akékoľvek vzplanutie, ktoré by bolo ešte schopné predrať sa cez vzduchoprázdno davov a poukázať na milosrdenstvo kráčajúce v iných polohách akou bola tá jeho. Nestretali sa. Ich chodníky boli príliš ďaleko, aby dovideli, kam sa ktorá noha uberá.
A...nebolo to jedno...
Práve naopak.
Všetko sa natoľko zmenilo, že už nepoznával miesta, kde vyrastal ani tie, ktoré mu bývali útočiskom. A predsa, toľko námahy sa vynaložilo, aby sa on vrátil do zabudnutých stretov času a priestoru, ktoré sa v nadreálno preliačili vnútri srdca..keby sa nebol vrátil, nikdy by nespoznal cudzotu, akou ho zvieralo toto miesto, táto chvíľa. To neznáme vanutie, ktoré prinášalo toľko novej bolesti a zväzovalo jeho ochabnuté a strádajúce bytie. Netušil, prečo sa vrátil. On vlastne ani nechcel..bolo mu to nepríjemné a ponižujúce.Nenávidel všetko, čo ho privádzalo do tých podivných priestorov zamknutých ľudskou rukou,
takých, kotré nikto netúžil vykradnúť. Nemali hodnotu. Ako veľmi si to uvedomoval. Ako beznádejne sa na tých starých ruinách vytváral priestor. Bolo to také neznesiteľné, také priame, zničujúce...akoby ho to malo priviesť k poznaniu niečoho skrytého...nejakého tajomstva. Čo to bolo? Čo bolo to neprestávajúce šumenie motýlích krídel, kotré sa v miliardových húfoch preháňali širokými pláňami onoho priestoru? Čím tu chcelo upútať to nedozerné vnáranie šera do hĺbky jaskynných krasotvarov? Aké sa teraz zdali byť prázdne...akoby sa rozplývali pri dotyku jedinej myšlienky a rozsypávali pod ťarchou jedinej chvály, ktorá sa ešte znenazdajky zázračne vynorila a premostila jeho sdce...Dva brehy, kotré sa opäť stretli, ďaleko od ciest milosrdenstva, príliš ďaleko, aby sa vôbec zazreli.
A nebol tu nikto...Iba zničené mesto, v ktorom umrelo veľa ľudí, zrúcaniny hradieb, kotré ho mali chrániť a hrdzavé zlato lemujúce staré, vyšliapané chodníky. Plakal. Nenávidel tento návrat. Nechcel ho. Sám by bol zmizol v okamihu pravdy. Rozplynul by sa pri jej ranných zorách. Šľahanie motýlích krídel ustalo, šero podišlo o trochu bižšie a zahalilo jeho uplakané oči do krutej spravodlivodsti...krutej pre neho
nespravodlivého. Ako ťažko bolo teraz vidieť, aké nepochopiteľné sa zdalo počuť v tejto hluchote...akou ťažobou naňho doliehal celý tento smútok. ...Nenávidel tento návrat. Načo?
Pod nohy mu padali mŕtve telá motýľov, nehybné krídla niekdajších nezmyslených drám. Zlievali sa do úzkeho potôčika krvi brázdiaceho si chodníček k poslednému bodu. Tam priestor zanikal. Tam sa návratu vrážal posledný klinec...a on v bolesti tejto pýchy prekročil vlastnú mŕtvolu samoľúbosti.
A zacvakol zámok. Všetko sa preklenulo do iných rovín. Obul si sandále a vykročil...

Veronika Hudáková

Veronika Hudáková

Bloger 
  • Počet článkov:  30
  •  | 
  • Páči sa:  0x

...what could have been is better than what could never be at all Zoznam autorových rubrík:  zátvorkyPútnik a lukostrelciSparkling eyesv závetríReflectionsSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

2 články
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

717 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

9 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
SkryťZatvoriť reklamu