V tú noc sa im to zdalo šialene krásne. Ona sa usmievala, a on sa usmieval tiež. Tešili sa z dotykov, z prázdnych slov, zo seba navzájom. Neverili že by mohli byť spolu a zrazu tam ležali vedľa seba. On jej vravel o sebe a ona o svojich snoch.
Prechádzala mu končekmi prstov po vlasoch, po krku a chrbte. On si ju pritisol k hrudi a snažil sa vdýchnuť každý kúsok jej vône. Z izby sa ozývala radostná hra túžby a vášne. Celá aura izby žiarila v svetle vzplanutia. Ich city nejasné, pohľady a nádej.
Ráno to odišlo. Alkohol z krvi, noc z oblohy, úsmev z tváre. No tá vášeň zostala. A ona, myslela, že to na chvíľu zastaví. Prečo mu nepovedala, to čo chcela. Prečo jej nepovedal, to čo chcel. Mysleli, že to ten druhý vie.
Potom dlho ležali. Len tak, bez pocitu viny. Bez pocitu strachu čo bude keď jeden vyjde von z tých dvier. Nechceli už veľa hovoriť a tak si obaja zapálili cigaretu v posteli. Vdychovali do pľúc dym a telo sa im zázračne uvoľňovalo. Nerobili zbytočné pohyby, akoby sa báli, že tým vyrušia toho druhého v tom pokoji. Z vonku bolo počuť raňajšie rádio. A tak len počúvali a rozmýšľali.
Čo bude. Keď to skončí. Prečo sa to skončí. Skončí sa to? Nechceli si však klásť odpoveď. A tak len padali do ilúzie svojich poloprávd.
Nikam sa neponáhľali. No cítili, že je to príliš krásne. Nerobili viac, než sami chceli.
On potom odišiel, a už sa nevrátil. Nechal ju tam ležať s bolesťou hlavy v opare neskonanej túžby ho znova vidieť. On tú túžbu nemal. A tak jej nenechal číslo. Tým číslom bola len ona pre neho.
