Lebo mi ho zahmlievajú spomienky, na prvé facky, dotyky, a mená..
Občas ho milujem, lebo si môžem vypiť za svitania kávu, lebo môžem počuť spievať vtáky,
Lebo sa na teba môžem pozerať keď sa usmievaš, lebo môžem skočiť do tej mláky..
Boli ste mojim svetlom, no boli ste len farbou, ktorá sa zmenila.
Momenty ktoré zmizli, a pocity ktoré vychladli.
Občas sa presviedčam že tam je môj domov.., no keď idem s nimi na pivo,
Už nepoznám ich zážitky.. nepoznám ich návyky..
Zabúdam ich smiech a ich dotyky..
Túžím byť s nimi, no zabúdame na seba.. na veci ktoré sme prežili, a ktoré sa nevrátia..
Už neviem kto je Miška,.. neviem kto je Katka..
Ako oni nevedia kto je Monika, a kto je Janka..
Dva roky prešli, a už nevonia dážď ako predtým.. už nevyslovuješ mäkčene tak tvrdo,
a nekričíš na mňa od dverí..už mi ráno nezavoláš..a nevieš kto ma včera pobozkal..
čas všetko zahojil.. a pochoval..
ako keď som v škôlke zostala stáť na chodbe, a všetci sa mi smiali..
držala som gumovú bábiku a triasla sa mi spodná pera.. oči mi vlhli a srdce ma bolelo..
No prišlo ráno a ty si mi kúpila štetec a farbičky.. a ja som si mohla vytvoriť nový svet..
Presviedčaš ma že je to ako predtým, no už sa nesmejeme na rovnakých veciach..
Nechcem počúvať dospelácke, tak to už chodí..chcem zastaviť ten prekliaty čas..
A smiať sa s tebou zas!
