Boli svoji. Patrili k sebe pretože keď vchádzali do baru mali rovnaký pohľad. A sadali si presne oproti lebo nepotrebovali žiadne rady a kecy a „čonového" rozhovory. Nič ich nezaujímalo. Pozerali sa do očí a len tak občas si čo chvíľa odpili z toho piva na stole. Dotkli sa nohami a smiali sa. Vedeli na čo ten druhý myslí a vedeli prečo sa všetko deje. Vedeli ako bude vyzerať ten večer a vedeli ako budú všetci naokolo vstávať. Najprv sa usmejú a pohladkajú si ego. Zbalil som tú ženskú pri bare. Zbalila som toho pracháča a už paroháča.
Oni vstávali spolu a miešali si kávu ľavou rukou. Púšťali si televízor ktorý prehlušil ticho. Ale oni boli tichom. Zvykol otvárať okno a ona z neho chcela uletieť. A on ho potom zavrel aby mu neušla za iným vtákom. Zvykla kričať keď sa s ňou miloval. A zapálila si cigaretu s ktorou si popálila brušká prstov. Ale milovala ho. Vyfukovala mu dym rovno do tváre no on sa usmieval a pohladil ju po rukáve. Odpil si z whisky a ľahol si k nej.
A teraz tu stojí na tomto zasranom chodníku tá žena ktorá kvôli nemu plače. Ale zostala tam aby mu mohla do ucha po nociach šepkať milujem ťa. Ja ťa tiež ľúbim. A on jej máva pričom dobre vie že sa bojí. Bojí sa svojho strachu pred ňou. A preto jej len zamáva s tým svojím úsmevom do ktorého sa pred rokmi zamilovala. Ona má už aj trochu mastné vlasy no je jej to pre dnešok jedno. Zuby si nestihla umyť a stojí tu len v pyžame ktorú kúpila v akcii.
On si zbalil veci a odišiel a okná už nezavrel. Ten kufor drží pevne ale rozhodnutie nie je pevné. Ona plače ale on sa usmieva. Nie je to navždy alebo možno je ? Koľko krát sa môže človek zamilovať? Prečo jej to nikto nepovedal. Pýta sa sama seba a pravou nohou dupká na mieste ako keď čaká na vlak. Slza jej steká po líci a on len máva s tým prekliatym úsmevom. Chce sa opiť. Preblesne im naraz hlavou. Obom a naraz. „chcem sa opiť", zopakujú to nahlas pre seba.
A tak si dali ešte jednu šancu, ktorá môže dopadnúť ako hra v pokri. Ale idú spolu do krčmy kde nik nie je a sadnú si naposledy spolu lebo vedia, že je to posledne a vlastne už nič nehovoria. Mlčia a poťahujú si z cigariet a krčmár na nich civý a čaká čo povie dievča v pyžame s mastnými vlasmi. Má slzy v očiach a v hlave sa jej premieta svoja láska ktorá nemusela byť krátka krásna láska. Veď je tu len na pár chvíľok sakra, tak prečo. Prečo drží stále ten kufor v ruke a nepozerá jej do očí. Nedotýka sa jej nohami. A ona vie že už viac nebude vedieť na čo práve myslí. Už ho ani neuvidí. A tak odíde sama. Nechá mu pár drobných na kávu a na lístku u barmana mu napíše zbohom. Uteká domov v nádeji že utečie. Šliape do tých všetkých mlák a trasie sa triaškou.
Už ju ale nebavilo hľadať iného a kupovať si nové cigarety. Už nechcela šepkať ďalšie roky ďalšiemu do ucha že ho miluje. Už ju nebavilo chodiť do toho baru a sledovať tie opité nemé tváre. Zavrela sa navždy do svojho tela a už len čakala kedy ju to prejde.
