Ako dieťa som sa pri utieraní prachu v obývačke zvykla stratiť medzi stránkami kníh. Vtedy som ani netušila, aká som, z pohľadu minulosti, privilegovaná…
Ešte koncom 19., či na začiatku 20. storočia bolo čítanie žien nie veľmi žiadúce. Lebo podľa názoru mnohých ich kazilo. Medzi zapálené čitateľky patrila i spisovateľka, osvetová pracovníčka a obhajkyňa ženských práv- Hana Gregorová. Mimochodom, zároveň i manželka J.G. Tajovského.
Ale najskôr na uzrejmenie. Je už teda jasné, že známe osobnosti s menom Hana Gregorová sú/boli dve. Tá súčasná je herečka, tiež matka Ondřeja Brzobohatého. A tú prvú spomínam v perexe tohto článku. Vlastne, možno aj poznáte jej tvár. Od novembra 2024 sa možno pozerá aj na Vás zo steny Apponyiho paláca v Bratislave (súčasť bratislavskej Starej radnice). Teda, ak zrovna pred jej fotografiou nie je umiestnené pódium…
Od jesene 2024 do konca augusta 2025 je totižto v priestoroch paláca inštalovaná výstava s názvom Hana, venovaná práve Hane Gregorovej.
Milujem trhy a jarmoky. Malé stánky plné všakovakých remeselných výrobkov, z ktorých pre mňa najzaujímavejšie sú tie s náušnicami. Miešajúca sa vôňa ručne vyrábaného levanduľového mydla s vôňou klobásy… Je začiatok júna a ja sa jarmočným krokom (jeden krok vpred, dva kroky k vybranému stánku) cieľavedomo presúvam k Apponyimu palácu. Bratislavské Hlavné námestie je okrem vôní plné aj vravy, smiechu, hudby. Jazyku predávajúcich jarmočníkov nerozumiem. Je to totižto týždeň maďarskej kultúry. Hanu na stene paláca kvôli pódiu zrovna nevidno. No ja viem, že tam je…
Hanina strážkyňa
Jarmoky boli pravidelnou súčasťou života aj farbiarskej martinskej rodiny Lilgovcov, do ktorej sa Hana Gregorová v roku 1885 narodila.
Zatvorením ťažkých drevených dverí nechávam ten hlučný uvravený svet za sebou a vstupujem do príjemného chládku. Výstava je inštalovaná na dvoch podlažiach. Na vrchu schodiska sedí staršia dáma. Upravená, s istou dávkou elegancie v sebe. Tento obraz zaujímavo dopĺňajú jej hrubé papuče. No vôbec sa jej nečudujem. Steny paláca sú masívne, preto príjemný chládok sa po dlhšej dobe môže zmeniť na nie veľmi príjemný pocit chladu. Pani ma zaujala natoľko, že som ju poprosila, či by som ju mohla odfotiť. Prekvapená odmietne, vraj nie je upravená. Mrzí ma to. Lebo už som ju videla na fotke k tomuto textu s názvom “Hanina strážkyňa.”
Vyzerala by asi takto nejako. “Fotografiu” mi pomohla vytvoriť umelá inteligencia.
Treba vôbec Hanu “strážiť?” Predpokladám, že podľa mnohých jej súčasníkov/ súčasníčiek áno, lebo “kazí mladé dievčence”. Ale o tom neskôr…A aj jej cestovanie s dospelou dcérou, samé dve ženy, sa mnohým muselo zdať čudné.
Smutný “hasačert”
Ale pekne po poriadku. Neposedné, energické dievčatko doma prezývali “hasačert”. Po smrti otca sa vdova so šiestimi deťmi mala čo obracať. Každý pár rúk bol dobrý, čo bol i dôvod, prečo matka, napriek Haninej veľkej túžbe a odporúčaniam škôldozorcu, po skončení štvrtého ročníka meštianskej školy, nepustila svoju dcéru študovať. Hana tým značne trpela. Veselé dieťa sa vraj postupne zmenilo na zakríknutú a bojazlivú mladú ženu. V každom prípade však odhodlanú. Lebo formálne vzdelanie nahrádzala samoštúdiom.
Tajovskou. Muškáty či fikusy?
Tajovský jej dal posielať slovenský časopis. Povedané jej vlastnými slovami: “Slovenských časopisov nebolo, a keď, nuž nechodili na adresu mladých dievčat.” Hanka si Jozefa Gregora postupne obľúbila “…ako výnimočného mladého muža, ktorý dosiaľ žil iba v jej predstave.” Na jeho ponuku na sobáš odpovedala v liste slovami: “Vydám sa za Vás, aby som mohla žiť duchovnejšie a že ste spisovateľ. Teším sa na čítanie kníh vo Vašom domove.” Zrejme netrvalo dlho po svadbe, kým Hana zistila, že jej predstava bola predsa len naivná. Lebo hoci ju Tajovský vo vzdelávaní skutočne podporoval, predsa len bol aj synom svojej doby a chcel mať vedľa seba ženu spĺňajúcu vtedajšiu normu manželky. Ona mala rada palmy, fikusy a iné exotické kvety. On najradšej videl kvitnúce muškáty, ktoré sa pestovali aj v tajovských domoch, aby počas sviatkov zdobili kostolný oltár. Hana I v tejto ich láske ku kvetom vnímala symboliku. Jeho všetka láska patrila slovenskej dedine, ju lákal aj ďaleký svet.
Ich manželstvo sa končilo Tajovského smrťou v roku 1940, trvalo teda tridsaťtri rokov. A boli to často i turbulentné roky. Po sobáši sa na tri roky usadili v rumunskom Nadlaku. Odtiaľ sa presťahovali do Prešova.
Manželia Tajovskí boli v čase tvrdej maďarizácie zapálení pre národnú otázku. Najmä Tajovský kládol veľký dôraz na vzdelávanie pospolitého ľudu. Obaja sa snažili pomáhať, ako vedeli a mohli. Hana chodila po dedinách a predávala/rozdávala slovenské knihy a časopisy. Našťastie ju za túto činnost maďarskí žandári nikdy nezatkli. Neskôr spomínala, že možno aj preto, že vystupovala nebojácne a nie ako niekto, kto robí niečo proti zákonu. Táto drobná práca pre ľud ju však umárala, pretože o knihy nebol záujem. Raz ju dokonca vyhnali z jednej dediny, keď chcela odkúpiť krásnu keramiku pre múzeum. Podozrievali ju, že ju chce na čarovanie…
Pár sa viackrát chystal presťahovať do Prahy. Hana tam chcela zmaturovať a po maturite sa zapísať na štúdium filozofie. Napokon však vždy zostali na Slovensku, lebo Tajovský tam bol potrebný. Napríklad i ako tajomník Slovenskej národnej strany.
Ste pozvaní/pozvané prečítať si pokračovanie článku na mojom blogu: https://www.zitinak.sk/o-hane-ktora-si-dovolovala-zit-inak/
