" To, za čím sa pachtíme, je vlastne tu. Po celý čas. Ten pocit naplnenia, spokojnosti tu už je.", hovorí Zuzka Mičuchová. Bývalá rádiová moderátorka. Vyštudovaná právnička. EX-vyšetrovateľka. Dnes certifikovaná lektorka mindfulness (všímavosti). Povolania, ktoré zodpovedali/zodpovedajú jednotlivým fázam jej životnej cesty…
Zuzka, začnem trochu inak, ako som pôvodne mala v pláne. Ako prípravu na tento rozhovor som si vypočula jeden podcast s Tebou. Hovorila si v ňom najmä o mindfulness/všímavosti, ktorej sa venuješ. Pri otázke zameranej na Tvoj život si s úsmevom upozornila: “Pozor, myseľ má rada príbehy.” Bude pre Teba teda vôbec v poriadku, ak tento rozhovor zameriame na Tvoj vlastný príbeh?
Vieš čo? Úplne v pohode. Možno aby som to vysvetlila. Áno, my ľudia vo všeobecnosti máme radi príbehy. Len potom máme aj tendenciu sa toho príbehu chytať. Sama to poznám. “Chytila” som sa nejakého príbehu, chcela som niečo z neho napodobniť alebo v ňom snáď nájsť pravidlo pre môj vlastný život. Preto si myslím, že dôležitejšie a viac zodpovedné voči iným, je hovoriť o tom, čo je hodné si všímať…
Naša myseľ žije z príbehov a čím je dramatickejší, tým je to pre ňu zaujímavejšie. Ak by to bol jednoduchý dej typu “dedko sedí na priedomí a pozerá sa okolo seba”, také niečo je pre myseľ veľká nuda. A pritom tam je to celé tajomstvo…
Ale rozumiem a rešpektujem, že rozhovor chceš takto smerovať.
Naša myseľ žije z príbehov a čím je dramatickejší, tým je to pre ňu zaujímavejšie.
Tvoja prezývka “Mejkpísová” je s ohľadom na Tvoju kariéru vyšetrovateľky pochopiteľná. Nadväzuje na populárny britský kriminálny televízny seriál Dempsey a Makepeacová. Mňa by však zaujímalo, ako si sa k nej dostala?
Pretože som bola veľmi húževnatá vyšetrovateľka. Všetko som chcela vyšetriť, tá práca ma nesmierne bavila. Doteraz moje roky na vyšetrovačke vôbec nepovažujem za chybu. Myslím, že som tam vtedy mala svoje miesto. Mala som sa tam stretnúť s ľuďmi, s ktorými som sa stretla. Či už na strane kolegov alebo i na tej druhej strane - páchateľov. Aj od nich som sa veľmi veľa naučila.
Vlastne, keď si tak spomínam, s tou prezývkou prišla pôvodne kamoška. A ujala sa. Keď nám bolo na vyšetrovačke odporúčané, aby sme na sociálnych sieťach nevystupovali pod svojimi civilnými menami, aby naša práca nemala vplyv snáď na naše rodiny, prípadne, aby nás niekto nekontaktoval či sa nesnažil manipulovať, vtedy som ju začala používať aj ja sama.
A používaš ju doteraz, aj ako lektorka všímavosti…
Iba na sociálnych sieťach pre kamarátov. Lebo ma poznali pod touto prezývkou. Akurát, že nadobudla úplne iný význam po tom, čo som sa začala venovať postupne psychosomatike, etikoterapii a mindfulness. “Makepeace”, v preklade “robiť mier” ma zrejme nesprevádza náhodou. Je to skôr asi také moje vnútorné vedenie…
Ako dlho si pracovala ako vyšetrovateľka?
Dvanásť rokov aj s materskou.
To je už celkom dlhá doba. Predtým si bola aj rádiovou moderátorkou, však? Len taká poznámka na okraj - toto povolanie sa určite veľmi hodilo k Tvojmu príjemnému hlasu… :-)
Ďakujem. Áno, v rádiu som robila od mojich šestnástich. Začínala som ešte na gymnáziu v Partizánskom. Keď som neskôr prišla do Bratislavy študovať právo, ocitla som sa v rádiu OKEY. Mala som tú prácu veľmi rada.
“Prerod” z moderátorky na vyšetrovateľku bol pre Teba náročný?
Ono to vlastne bola aj prirodzená životná etapa. Lebo keď človek skončí vysokú školu, život sa mení každému… K zmene z moderátorky na vyšetrovateľku nemuselo dôjsť. Ja som však mala pocit, že by malo. Boli tam aj ďalšie okolnosti. Rádiá sa začali formátovať po vzore rádia Express. Sloboda, živelnosť sa vytrácala. Mne sa zdalo, že tým sa vytrácala aj radosť. Vysielanie bolo viac štruktúrované. Tiež sa menil majiteľ, čo malo vplyv na zmenu atmosféry v rádiu. Ďalej som mala pocit, že by som mala niečo robiť s mojím životom. Niekam sa posunúť… Do tohto premýšľania som stretla moju kamošku z “výšky”. Ona už na vyšetrovačke robila a pochvaľovala si. Tak som si povedala, že aj ja to vyskúšam. Nebol to ale plán. Plán bol skôr asi ísť do advokácie, možno na prokuratúru.
Moji spolužiaci, spolužiačky už aj počas výšky robili v advokátskych kanceláriách. A ja som bola “uletená” kdesi v rádiu. Vnímala som to tak, že potrebujem získať nejaké solídne základy.
A aké bolo to prenastavenie sa zo zamestnankyne rádia na zamestnankyňu v rámci polície?
No, bol to veľký šok… Rádio bolo nespútaným mediálnym svetom, plným veselosti a zábavy. A hlavne, bol to súkromný sektor, kde aj ohodnotenie bolo úplne iné. Zrazu som sa ocitla v systémovom nastavení s tabuľkovým platom. A s veľa obmedzeniami. Ale povedala som si, že moja nátura sa teraz zrejme potrebuje trošku upokojiť, dostať sa do nejakého rámca.
Je ale pravda, že celý čas, čo som robila na vyšetrovačke som si uvedomovala, že moja slobodná duša potrebuje niečo iné…
Zuzka, mne sa zdá byť zaujímavé aj to, že si išla študovať právo. Vzhľadom na Tvoje zamestnanie moderátorky by som nebola prekvapená skôr z rozhodnutia ísť študovať marketingovú komunikáciu alebo marketing ako taký…
Vieš, ako som sa dostala k právu? Ja som chcela ísť na psychológiu. No vtedy tá psychológia nebola pre mňa atraktívna ako zamestnanie. Právo sa zdalo byť aj väčšou istotou. A možno to bola tak trochu aj otázka statusu. Okrem toho, dejepis, ktorý je súčasťou prijímacích skúšok na právo, ma bavil. Uvažovala som, že chcem pomáhať ľuďom. Hovorila som si, že je to vlastne aj jedno, či cez psychológiu alebo právo. Teraz, pri pohľade späť si hovorím, že tá psychológia by sa mi dnes hodila viac. Paradoxne sa jej totižto dnes venujem. Niekto možno dospeje v osemnástich, ja v štyridsiatke. (Poznámka autorky: V čase publikovania tohto rozhovoru má už Zuzka je podanú prihlášku na psychológiu 😊. Lebo veď…nikdy nie je neskoro.)
Dá sa vôbec povedať, kým Ťa viac bavilo byť? Moderátorkou alebo vyšetrovateľkou?
Asi sa to nedá povedať, pretože sú to diametrálne odlišné prostredia. A nech som kdekoľvek, snažím sa tam robiť najlepšie, ako viem. A to asi všetci. Snažím sa v tom prostredí, z tej práce dostať pre seba čo najviac, realizovať sa. Preto ani neviem povedať, čo ma bavilo viac. Každé životné obdobie ma bavilo maximálne, ako mohlo…v tom čase, v ktorom to bolo aktuálne.
A nech som kdekoľvek, snažím sa tam robiť najlepšie, ako viem.
Ako moderátorka som sa asi naučila krajšie vyjadrovať. (Úsmev.) Najmä v rádiu OKEY bol na vyjadrovanie a autenticitu kladený dôraz. Dôležitý je aj fakt, že som vyrastala pod moderátorskými esami Julom Viršíkom či Evitou. Čiže som sa mala od koho učiť. Celé to prostredie rádia bolo už v tej dobe veľmi profesionálne.
A akú ďalšiu kvalitu som tam pre seba získala? Ohromnú slobodu. Z tohto pohľadu bol pre mňa môj neskorší príchod na vyšetrovačku naozaj šokovou terapiou. Na strane druhej však vyšetrovačka poskytovala istoty. Aj zákony samé o sebe sú v podstate istou formou istoty. Môžeš sa oprieť o pravidlá. Zistila som, že pre mňa nie sú vhodné - ani príliš veľká miera slobody, ani príliš zväzujúce pravidlá.
Teda zlatá stredná cesta. To je to, čo momentálne žiješ?
Myslím, že cesta, po ktorej som sa po vyšetrovačke vybrala, je tým stredom, ktorý som asi v živote hľadala a aj potrebovala. Pre mňa nebolo stredom ani rádio, ani vyšetrovačka. Možno v tom čase, keď som danú životnú etapu žila, vtedy áno. Lebo v tom konkrétnom čase som “väčšieho stredu” nebola schopná. Teda som sa k nemu prepracovala postupne.
Ste asi v polovici úvodného rozhovoru so Zuzkou, čaká na Vás ešte hlavná pointa. Vlastne, nielen jedna... V čítaní môžete pokračovať na mojom blogu: https://www.zitinak.sk/o-slovenskej-mejkpisovej-alebo-od-vysetrovatelky-ku-lektorke-mindfulness/
