Tiež o cestovaní a fajn pocite, keď človek sám sebe závidí...
Jedna z ilustrácií, ktorú mám v tejto izbe, z ktorej momentálne vysielam podcast, je “Naplnený život” s textom: Náš život je ako džbán. Aby sa nám doň zmestilo všetko, čo je podstatné, nesmieme ho zaplniť nepodstatnými vecami. Ako ste na tom Vy? Darí sa Vám nezapĺňať si Váš džbán nepodstatnými vecami?
Myslím, že je to večný “boj”, ktorý vedie každý/ každá z nás. Už len rozpoznať, čo je v danej chvíli podstatné a čo nepodstatné… Často sa to aj rýchlo mení. Jeden deň sa nám niečo zdá byť podstatné, na druhý deň už nie. V tom je tá “krasojízda” našim životom pozoruhodnejšia a zaujímavejšia.
Predsa však ale vnímam, že vzťahom, ktoré sú kľúčové venujeme málo pozornosti. Vzťahy k našim blízkym ale i s našimi kamarátmi/kamarátkami, do ktorých neinvestujeme toľko času, koľko by sme si predstavovali. Tiež dosť neinvestujeme do vzťahu so sebou…
Pred rokmi ste, povedané Vašimi vlastnými slovami, vystúpili zo zakázkového kolotoča. Teda ste urobili závažnejší kariérny krok a začali ste sa venovať tomu, čo Vás baví. Ako ste to Vy sama v tom období pred rokmi vnímali? Bolo to rozhodnutie, ktoré si vyžadovalo veľa osobnej odvahy alebo to bolo niečo, čo k Vám prišlo úplne prirodzene?
Určite som mala i obavy. Naša jasná línia (poznámka autorky: Lucie Ernestovej a jej manžela) bola, že sa chceme odsťahovať z Prahy do prírody. Bolo jasné, že budeme musieť niečo vymyslieť, aby sme sa uživili. Ale neviem, povedala by som, že som mala nejakú veľkú dôveru. Samozrejme, strachy sa vynárali. Niekedy som sa pýtala samej seba: “Bude to fungovať? Nebude to fungovať?” Ale už na začiatku sa zdalo, že to funguje. A naozaj, dnes môžem skonštatovať, že naša dôvera bola odmenená…
Ilustrovali ste napríklad i knižky zo série “Nesťažuj sa”. Nedá mi teda neopýtať sa. Aký máte vzťah ku sťažovaniu sa?
Ja som celkovo pozitívny človek, takže sa snažím nachádzať skôr pozitívne momenty. Je to tak nejak dané aj mojou trošku naivnou podstatou. V ľuďoch a v situáciách vidím skôr to dobré.
Na strane druhej, mám pocit, že témou môjho manžela je upozorňovať na slabé stránky vecí, čo môže pôsobiť ako sťažovanie sa. Ale donekonečna iba chváliť, to tiež nie je úplne konštruktívne…
Podľa mňa ide v skutočnosti o náladu pri sťažovaní sa, ktorá je za ním. Či mi vyhovuje byť v pozícii obete. Priznám sa, že keď som takou tou chudinkou, ktorá sa sťažuje, nevie si rady a tak trochu okolo seba “prskám”… tak to je stav bytia, ktorý ma ani trochu nebaví. A keď sa mi aj stane, že som nejaká “ufňukaná”, keď ma niečo zraňuje, skôr sa túto sebaľútosť snažím pretaviť do odhodlania sa z nej pomalými krôčikmi vyhrabať.
A keď sa mi aj stane, že som nejaká “ufňukaná”, keď ma niečo zraňuje, skôr sa túto sebaľútosť snažím pretaviť do odhodlania sa z nej pomalými krôčikmi vyhrabať.
V máji 2016 ste vycestovali do Indie, na mesačnú cestu so sebou. Na tom by vlastne nebolo ani nič nezvyčajné alebo prekvapivé, pretože takéto cesty v súčasnosti naozaj nie sú ojedinelé. Čo ma však na tejto Vašej ceste zaujalo, bola skutočnosť, že v tom čase ste boli už manželkou a matkou dvoch chlapcov. Ako ste to vnímali? Bolo pre Vás ťažké pustiť kontrolu nad tým, čo sa môže stať doma?
Vnímala som to tak, že je dôležité pre mňa, ale vlastne aj pre nich, ich akoby trošku pustiť. Ale vlastne boli so svojím otcom, takže to bolo úplne v poriadku. V tom čase to boli už väčší chlapci (okolo 10 a 13 rokov). A zároveň, ten mesiac ich predsa len trochu “dotlačil” do zodpovednosti za seba samých. Pre mňa bola tá cesta nevyhnutnosťou, ako sa vymaniť z môjho mentálneho kolotoča. A predelom v mojom zdravotnom stave. Do toho obdobia mojich štyridsiatich dvoch rokov som bola dosť chorá, unavená. Mala som autoimunitné ochorenie reumatického charakteru, trpela som zápalmi a naozaj veľkými bolesťami a vyčerpanosťou. V tom roku sa to zmenilo. Niečo som si v sebe “preskladala” a cestou do Indie som si to chcela akoby ukotviť. Mal to byť vlastne taký môj prechodový rituál medzi jednou životnou etapou, v ktorej som bola matkou malých detí a ďalšou životnou etapou, v ktorej som bola matkou už väčších detí, ktoré by predsa len mali vedieť fungovať aj s otcom a nepodliehať toľko materskej starostlivosti, ktorá, predsa len, chlapcov istým spôsobom zväzuje.
Čo ste sa naučili vďaka Vašej ceste do Indie? Vyskytlo sa niečo také?
Určite ma priviedla k práci s mysľou ako takou. Reálne klasická medicína nemá na autoimunitné ochorenia skutočne rozumnú odpoveď. Predpisuje imunosupresíva. Teda človek sa s tými svojimi bunkami musí “dohovoriť” sám, aby ho nehnevali. (Smiech.) Priviedla ma teda k meditáciám. Lebo ten kreatívny cirkus v mojej hlave bol niekedy až neznesiteľný…
Potreboval skrotiť?
Áno, aj tak by sa to dalo povedať.
Ako na túto Vašu cestu reagovalo okolie? Nestretli ste sa s prejavmi nesúhlasu, že manželka a matka by predsa len mala sedieť doma?
Nie. Práveže som sa stretla s tým, že som inšpirovala veľa ľudí, aby vyrazili na cestu sami so sebou, ktorá by im ponúkla priestor na sebareflexiu. Aby sa mohli pozrieť na svoj život z inej perspektívy.
Ale…ja sama som musela čeliť môjmu vnútornému policajtovi, ktorý mi hovoril niečo podobné, na čo ste sa pýtali. Zásadné však bolo, že ma podporil môj manžel. Ja mám sklon byť výkonnostná. Môj vnútorný policajt chce proste “furt” výsledky. Toho som potrebovala trošku vymeditovať, aby mi dal pokoj, aby som nemusela makať na tisíc percent. Jednoducho, aby sa mi žilo ľahšie.
Aj ste toho policajta niekde zatvorili? (Úsmev.)
Povedala by som to takto. Nakŕmila som ho, vymeditovala, dokonca i “vymágala” v Gange. Až kým nedal pokoj… (Úsmev.)
Práve ste si prečítali časť rozhovoru s ilustrátorkou Luciou Ernestovou. Ak Vás zaujal, v plnom znení si ho môžete vypočuť na mojom blogu:
