Odpoveďou mojej hostky na druhú otázku je jednoznačné: “Áno.” Kristína Bartošová, v tvorbe pre deti známa ako Tinka Bublinka, v otvorenom rozhovore i o realite, ktorá dáva zabrať (nielen) vysoko citlivým ľuďom.
Kika, my dve sa poznáme ešte z čias, keď sme boli spolubývajúce vo Vašom petržalskom byte. Vždy si Ťa pamätám ako veľmi rozlietanú, smerujúcu odniekiaľ niekam. Zo ZUŠky do rozhlasu, odtiaľ do nahrávacieho štúdia a podobne. Mala si vôbec niekedy takú štandardnú prácu od ôsmej do štrnástej?
Áno, mala som aj štandardnú prácu. Ešte predtým, ako som sa rozletela umeleckým svetom. Pracovala som napríklad v časopise Nautik & potápanie : magazín o lodiach, moriach a cestovaní. Živila som sa vtedy prácou redaktorky a v práci som sedela minimálne sedem a pol až osem hodín denne.
Tak takéto niečo si ja u Teba už ani neviem predstaviť. Ale to je tým, že ja Ťa mám zažitú už inak…
(Smiech)
Umelcov a umelkyne si zvyčajne predstavujeme tak trochu ako bohémov. Ako tých, čo ráno neskôr vstávajú, možno nie celkom praktických ľudí. Akou umelkyňou si Ty?
Musím úprimne povedať, že tá praktickosť mi nebola daná do vienka. Respektíve možno aj bola, ale ma veľmi zaťažovala. Bola som hypersenzitívne dieťa. Do daru som dostala vysokú emocionalitu, afektivitu. A priznám sa, že rutinné starosti bežného života ma zaťažovali odmalička. Ale už som dospelá. Už viem aj niečo navariť. Dúfam, že aj môj manžel Jožko je spokojný. (Pobavený úsmev.)
Aké to je byť umelkyňou/umelcom na Slovensku?
Dobrá otázka. V tejto brandži fungujem od roku 2002 a ja som taký umelec solitér, ktorý zastáva viaceré funkcie. Musím sa aj manažovať. Nie je to teda iba o tom, že tri hodiny denne a viac preludujem na klavíri. Musím zastávať aj manažérsku, organizačnú funkciu, vedieť k sebe pritiahnuť spolupracovníkov a motivovať ich. Byť činná aj koncertne. Je tam veľa vecí, ktoré musí človek zvládnuť, keď chce byť zviditeľnený.
To ale znie ako vysoká škola praktickosti…
(Smiech.) Ďakujem. Keď to má človek v srdci, asi je prirodzené, že to chce aj robiť. Nuž a potom musí fungovať na viacerých frontoch…
Odkedy si Tinkou Bublinkou?
Táto idea napadla môjmu švagrovi, Jozefovi Pukalovičovi. Oni majú umeleckú, aj športovú agentúru, zabezpečujú tiež catering. Spolupracujú s jedným veľkým detským festivalom. Jemu napadlo, že by som si mohla vytvoriť takýto druh postavičky a tešiť deti v kostýme. Keďže som sa deťom aj tak vždy venovala… Tinka Bublinka sa začala rodiť okolo roku 2020, no ja som sa tvorbou pre deti zaoberala už oveľa skôr. Ešte počas môjho účinkovania v Slovenskom rozhlase, v ktorom som s mojimi kolegami pripravovala reláciu Zvonkohra. Tá bola vysielaná v Rádiu Slovensko, Rádiu Devín. Myslím, že momentálne ju vysiela aj Rádio Junior. Potom, ako som sa presťahovala do Trenčianskeho kraja, tak som pre bojnické rádio začala autorsky aj moderátorsky pripravovať reláciu pre deti "Lunapark, poďme sa hrať".
Zdá sa mi, že Tvoj život sa celkovo točí okolo detí. Či už cez vyučovanie na základných umeleckých školách, tvorbu alebo navštevovanie detí v materských škôlkach. Je to taká Tvoja srcová záležitosť?
Určite áno. Pretože keď som pôsobila v dospeláckom svete, splnila som si svoj sen. Vydala som dve cédečká. Účinkovala som ako herečka v českom filme, v televíznych seriáloch. Pracovala som ako redaktorka, moderátorka. Som osobnosť, ktorá má rada zmenu.
A mojou túžbou bolo urobiť niečo pre deti. Odovzdať im niečo z mojej dobrodušnosti, dobroprajnosti a možno aj niečo z mojej hodnotovej orientácie, pretože dnešný svet pre tie decká prináša rôzne úskalia a je dôležité, aby mali oporu nielen v rodičoch ale aj v pedagógoch a umelcoch.
Vnímaš svoju tvorbu pre deti ako svoje poslanie?
Určite áno. Musím povedať, že je to moja životná cesta, lebo som pred štyridsiatkou zistila, že asi nebudem mať naplnenie ako matka. Že s manželom nebudeme mať biologické pokračovanie našich rodov. Keď som sa to dozvedela, bola to pre mňa životná rana, lebo deti milujem… A hoci som hneď po vysokej škole netúžila si zakladať rodinu, neznamenalo tom, že by som ju niekedy nechcela mať. Tinka Bublinka je pre mňa naozaj liečivá. Lebo tým, že nemám vlastné deti, tak rozdávam lásku, energiu, radosť a podporu všetkým deťom, ktoré ku mne prichádzajú ako moji poslucháči a poslucháčky na koncertoch. Teším sa z toho, že je to obojstranne a obojsmerne naplňujúce. Robím radosť deťom a oni mne.
Rozhovor, ktorý ste si práve prečítali je výňatkom z podcastového rozhovoru, ktorý si celý môžete vypočuť na mojom blogu a v súťaži vyhrať album Fantázia: TU.
