Osobný príbeh autorky týchto slov, Dagmar Volfovej, rozhodne nepripomína príbeh čakateľky. Vyštudovala biochémiu a potravinársku chémiu, absolvovala stáž na Islande, francúzštinu študovala v Kanade.
Rok strávila štúdium v Dánsku, brigádovala v dánskej televízii. Po skončení vysokej školy sa "vrhla" na budovanie kariéry, až...kým ju nezastavilo jej vlastné telo. Koniec zaujímavého príbehu? Naopak. Začiatok novej kapitoly.
K rozhovoru s Vami som použila najdlhší úvodník z mojich doterajších rozhovorov. Boli ste vždy taká aktívna už ako dieťa?
Asi áno. Pamätám si, že som liezla po stromoch a moji slovenskí predkovia mi hovorili „klučice“. Takže som asi celkom nespĺňala predstavu o tom, ako sa má dievča správať. No inak si myslím, že som sa snažila byť tým dobrým dievčaťom. Aby ma mali všetci radi, aby som bola šikovná a pochválená...
Myslím si, že v detstve má korene aj naša neskoršia potreba „byť úspešný“. Už vtedy si „kupujeme“ lásku a uznanie našich rodičov, ktorí tieto „komodity“ bohužiaľ väčšinou nedávajú zadarmo... O svojom živote si myslím, že bol na začiatku veľmi obyčajný a vlastne aj stále obyčajný je.
Zdravotné problémy boli pre Vás podnetom, vďaka ktorému ste opustili prácu produktovej manažérky a vydali ste sa na cestu spoznávania samej seba. Do Thajska, na Bali či na prednášky dalajlámu do Indie. Ako vnímate tieto vaše geografické „cesty k sebe“? Spoznali ste samú seba? Máte po všetkých tých cestách a rokoch takpovediac „hotovo“?
Myslím, že hotovo nemáme nikdy. Ale kedysi som bola naozaj presvedčená, že sa mi raz podarí vyliezť na nejaký „kopeček“, ktorý sa volá osvietenie. A keď tam konečne vyleziem, budem mať „hotovo“ a všetko bude v pohode. No ono sa to nikdy nestalo. A možno sa to ani nikdy nestane. Človek sa jednoducho potrebuje zmieriť s tým, že život je premenlivý a nebude nikdy dokonalý.
Rada si pomáham pojmom zo sómatickej praxe- sebaregulácia. Keď nás niečo „vyhodí“ z pocitu vnútorného pokoja, z nášho vnútorného domova, učíme sa tam vracať späť za pomoci rôznych metód. Pätnásť rokov som strávila štúdiom a prácou na sebe. Keď ma teda niečo „rozhodí“, vyberiem si metódu, ktorá sa mi momentálne hodí. Vlastne si myslím, že naše životy sú práve o tejto plasticite. Cieľom je mať nervový systém v takom stave, aby sme sa dokázali vrátiť „domov“. Samozrejme, keď sa viac vychýlime, cesta späť može byť dlhšia.
Človek sa jednoducho potrebuje zmieriť s tým, že život je premenlivý a nebude nikdy dokonalý.

Na začiatku Vašej novej životnej kapitoly Vás „odstavilo“ Vaše telo. Čo sa vtedy vlastne stalo?
Ja som také to nenápadné prostredné dieťa. Keď som začala pracovať ako produktová manažérka, moji rodičia boli spokojní. Lebo veď konečne som robila niečo „normálne“. Budovala som si kariéru.
Bohužiaľ, moje telo s týmto životným štýlom nesúhlasilo. Pracovala som vo veľmi konkurenčnom prostredí. Vtedy som si ešte myslela, že ten lineárny mužský svet predsa zvládnem. No diali sa tam rôzne veci, ktoré boli vlastne veľmi toxické. Aj medzi kolegami. Ani to som si nechcela pripustiť a presviedčala som samú seba, že to „dám“. Až moje telo mi povedalo, že to nemusím zvládať. A to bol vlastne veľký dar. Mne samej by to fakt nenapadlo...
Ležala som teda paralyzovaná v posteli ako taká ochromená, nevládna „uhorka“ a čítala som knihu Štyri dohody. Vlastne som ju ani nečítala, len počúvala. Lebo ruky mi neslúžili...Nedokázala som v nich udržať ani tú knihu. A ako som počúvala, stále som pri tom plakala. Zrazu mi došlo, že v skutočnosti nie som taká spokojná, ako som si myslela. Bolo vo mne veľa vnútorného tlaku a nespracovaných emócií. Veci, na ktoré som sa nechcela pozrieť. Veď prečo by som to aj robila, keď som nemusela?
Dlhé roky ma zaujímal vonkajší svet. V tejto chvíli, s boľavým telom, som sa konečne obrátila na moje vnútro. Postupne som začala zisťovať to, čo som pretým naozaj netušila. Že vnútorný svet môže byť zaujímavý...
Postupne som začala zisťovať to, čo som pretým naozaj netušila. Že vnútorný svet môže byť zaujímavý...

Keď ste mi teraz opisovali, ako ste ležali paralyzovaná v posteli, stále sme sa na seba usmievali. Možno obe chceme, aby to bol príjemný rozhovor. Pre nás i pre iných... Ale v tom čase Vaša osobná skúsenosť zrejme príliš úsmevná nebola, však?
Ono to v skutočnosti bolo celé veľmi zvláštne. Lebo hoci som sa ocitla v značne náročnej situácii, niečo vo mne akoby vedelo, že je to vlastne dobre. Keď ležíte v posteli s paralyzovaným telom, môžete objektívne povedať: „Je to naprd.“
Áno, na tom sa určite zhodneme, že je to objektívny fakt. (Úsmev.)
Hej. No napriek tomu som v sebe zároveň cítila hlboký pokoj. Ako som spomínala, niečo vo mne vedelo, že to, čo sa deje, je v poriadku. Svoju vtedajšiu situáciu som si rozhodne neužívala. No prekvapili ma záblesky úplného šťastia. Takého, aké som dovtedy nepoznala. Pýtala som sa samej seba: „Tak o čom tá vnútorná sloboda vlastne je? Iba tu ležím. Nemôžem cestovať, nemôžem nič.“ Takže akokoľvek zvláštne to znie, vo všetkej tej bolesti bolo i niečo krásne. Dnes by som to možno pomenovala slovami, že sa vo mne prebúdzalo nejaké moje vyššie ja.
Vďaka tejto skúsenosti som sa naučila odpočívať. Lebo to je niečo, čo som dovtedy nepoznala. Vlastne som nevedela, ako sa to „robí“. Bola som zvyknutá byť výkonná. Myslela som si, že tak je to správne. Že to je to, čo sa odo mňa chce. Čo od mňa chce moja práca, svet. No začala som si uvedomovať, že výkon nie je to, čo odo mňa chce to moje „vyššie ja“. Začala som chápať niečo dôležité, čo som dovtedy nepochopila. Preto sa usmievam.
Vďaka tejto skúsenosti som sa naučila odpočívať. Vlastne som nevedela (predtým), ako sa to „robí“.

Zaujíma Vás, ako ďalej pokračoval Dagmarin príbeh? Ako vnímala napríklad Dalajlámove prednášky alebo ako začala pracovať s „dobrým dievčaťom v sebe“? Reč prišla i na asi všeobecne najneobľúbenejšiu emóciu- hnev. A ktovie, možno Vás osloví i myšlienka domu v nás. Telo ako domček, v ktorom môžeme nájsť bezpečie aj keď vo vonkajšom svete nezažívame práve príjemné situácie (či dokonca také, ktoré si raz v budúcnosti zadefinujeme ako svoju traumu)...
Veľmi si vážim Dagmarinu otvorenosť. Lebo primárne nezdieľala svoje „múdra“, ku ktorým sa dopracovala počas rokov štúdia či svojou praxou. Ale svoj vlastný príbeh, ktorý zasadila do kontextu získaných vedomostí a zručností. Čo je vlastne v súlade s jej presvedčením, že život je pestrejší, keď sme k sebe úprimní. :-)
Necháme na seba pôsobiť jej príbeh? Celý, informačne veľmi bohatý rozhovor, si môžete vypočuť vo forme podcastu na mojom webe:
https://www.zitinak.sk/o-prevychove-jedneho-dobreho-vykonneho-dievcata/








