Chronický meškač, a ešte k tomu nešikovný

Nádherné slnečné pondelkové ráno. Veronika kráča na zastávku. Veronika sa obzerá, vychutnáva si slnečné lúče na tvári. Prichádza električka. Veronika ju zbadá. Veronika sa rozbieha, beží, všetky sily vkladá do zúfalého električkového stíhania. Prekážka na cete. Veronika ju nevidí, špička jej topánky sa s ňou však v momente zoznamuje. Veronika letí vzduchom, slnečné lúče sa lesknú na skle otvorených okien, vietor jemne pofukuje. Veronika padá. Chodník je jednoducho osudne príťažlivý. Veronika dvíha zakrvavenú tvár. Električka sa stráca v diaľke.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (2)

Mala som pekný víkend. Taký učivo-filmový. A bolo mi straše dobre. V nedeľu večer som sa začala smiať sama pre seba, len tak zrazu a bez príčiny. Lebo život bol jednoducho v tej chvíli krásny. Pripadala som si ako malé dieťa, z ktorého tryskajú nespútané emócie. Deti sú najlepšie v prejavovaní spontánnej pravdivej radosti. A deti tiež nevedia chodiť a častejšie sa ocitajú v blízkom kontakte so zemou. Žeby sa zo mňa znova stávala malá Veronka?

Časy, keď som chodievala domov s rozbitými kolienkami, sú už preč. Aspoň som si to doteraz myslela. Najnovšie (no, aby som bola úprimná, už pár rokov) chodím všade neskoro. Kolienka mám síce celé, ale dušu deravú. Hlodajú mi v nej totiž výčitky svedomia. Nešťastník, ktorý si so mnou dohodol stretnutie, sa len kyslo usmeje, prípadne si chápavo povzdychne (to tí, ktorí sa so mnou stretávajú pravidelne). A ja sa potom cítim vinne a zároveň bezmocne. Myslíte, že som to neskúšala? Nemeškať? Skúšala, už toľkokrát, a stále nič. Všetky hodinky mi idú dopredu. Problém je v tom, že si presne pamätám o koľko, takže vždy si moju umne vytvorenú časovú rezervu odrátam a riadim sa podľa skutočného času. Spoje si zásadne vyberám tak, že by som to mala stíhať aj nasledujúcim, ak ten "môj" nestihnem. Nanešťastie nikdy nestihnem ani ten nasledujúci. Skúšala som už aj metódu "dvojitého času". Teda: "Stretneme sa o pol piatej. A s tebou, Veronika, o štvrť." To by malo zabezpečiť, aby som na určenom mieste o tej pol piatej bola. Teoreticky. V praxi to však samozrejme nefunguje, lebo moje podvedomie vie, že stačí, aby som prišla o pol a nikam sa neponáhľa. Skrátka, je to so mnou bieda.

Nikto ale nemôže tvrdiť, že sa nesnažím. Aspoň po dnešku určite. Myslím, že moja rozbitá pera a oškretá tvár sú dostatočným dôkazom toho, ako veľmi by som chcela nemeškať. Chronické meškanie je však podľa všetkého nevyliečiteľná choroba. Pliaga. A ja som dostala plný zásah. Tak vás prosím, prepáčte mi moje meškanie a nechcite odo mňa, aby som chodila načas. Urobte to pre moje zdravie.


Veronika Vlčková

Veronika Vlčková

Bloger 
  • Počet článkov:  120
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Psychoštudentka. Pozorovateľka. Degustuje samostatný život. Zoznam autorových rubrík:  Priv(i)ateVietor v hlaveKam ma odvialoPíšem svetlomA iné (vý)plody

Prémioví blogeri

Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

9 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

682 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Skryť Zatvoriť reklamu