V akademickom prostredí som v mladosti dosiahol nejaké úspechy, ktoré sa formálne pretavili do troch titulov v technickej oblasti – Ing., CSc. a Doc. Naozaj to neboli tie plagiátorské Plgr., diplomovka a dizertačná práce neboli „odčmajznuté“, ako je teraz „dobrým“ zvykom alebo zadané ziskuchtivým „nedoplateným akademikom“. Napokon aj v podnikaní ma brali akosi vážnejšie.
Nebol som vždy taký „skromný“, ako teraz opisujem. V roku 1974, kedy som končil štátnicou a obhajobou diplomovej práce, tak niekedy v máji/júni, som sa cítil úspešný, povzbudený a plný elánu. Na promóciu a titul Ing. sa ešte len čakalo. Mladý „fešák, zamilovaný junoch sa chcel pochopiteľne aj páčiť. Vtedy bola v móde modrotlač a vo výklade bratislavského ÚĽUVu na námestí SNP v Prešporku ste mohli vidieť jej rôzne aplikácie a kreácie. Moje trvalé bydlisko bolo vtedy v Holíči, čo je neďaleko moravskej Strážnice, kde, myslím že v Šohaji, šili aj pánske košele na zakázku. Tak prišiel nápad, kúpil som príslušnú dĺžku modrotlačovej látky a hybaj do Strážnice, takú košielku veru nebude mať nikto!
A pointa príbehu? Volá mi moja mama, ktorá pochopiteľne o ničom nevedela, že mi prišlo avízo z manufaktúrky, že zakázka je hotová a výrobok si mám prísť osobne prevziať. OK, no zvláštny bol pohľad mojej mamy a napokon červeň a hanba v mojej tvári, keď mi podala lístok, na ktorom stálo: Vážený pane inženíre, ... To bola hádam moja prvá spoločenská lekcia, ktorú som si odniesol na celý život. Že nie nechváľ sa cudzím perím, ale prípadne svojim až vtedy, keď je skutočne tvoje a keď si si ho naozaj zaslúžil. Vy mi to neuveríte, ale odvtedy som akosi veľmi citlivý na akékoľvek pochvaly smerom k mojej osobe a cítim sa pri nich akosi nesvoj a možno až trápne.
dedo Pejo
