“Já jsem myslil, že to byla rota lupičů – a oni to byli jen výběrčí daní!“ tak pravil král Miroslav v roku 1952. Vyberač daní v rozprávke Pyšná princezná tajne odloží jedno vrecúško s peniazmi na stĺp a až potom predstúpi pred troch radcov zmäteného, senilného kráľa. Iba to druhé vrecúško podá Milošovi Kopeckému, ktorý ho ofrfle: “Málo!”
“Lidé naříkají, že je drahota. Výdělky jsou malé a daně vysoké!“ povie vyberač.
“Ať naříkají, ale ať platí! A s tím, kdo neplatí, do vězení, rozuměls?” odbaví ho Miloš Kopecký.
Halapartňa je vraj bodná a sečná zbraň vyvinutá v 14. a 15. storočí z kopije, aspoň tak tvrdí teta Wikipedia. V každom prípade ju v ľavej ruke drží arogantný, povýšenecký colník v červeno-bielej uniforme s nazberkanými rukávmi ani čo by bol princezná. Cez ten fajnový ohoz má na sebe “vestu” – plechové brnenie, a na vysokom čiernom klobúku honosné ružové pero. Fúziky má jemne zakrútené dohora a závora, ktorú stráži vodorovne spustenú, je tiež červeno-biela ako Americké lízatko. Takto nám československé “Soľ nad zlato”, s oficiálnym názvom “Byl jednou jeden král” v roku 1955 komunikuje rozdiel medzi týmto mužom a podomovým obchodníkom s výrobkami zo skla, ktorý sa práve priblížil k závore.
Sklenkár je oblečený ako očividný člen pracujúcej triedy a jedná pokorne, krotko.
“Co nám neseš, sklenkáři?!” pýta sa colník hrubo, hoci náklad sklených pohárov na chrbte druhého muža jasne vidí.
“Skleničky, pane celníku,” odpovedá slušne cestujúci.
“To vidím!” odsekne colník.
Akože sorry, tak prečo sa teda pýtal?! Akoby nestačilo, pokračuje. “Zaplatíš půl zlámané grešle, nebo ti ten krám na cimpr-campr rozsekám.”
Napriek miernemu postoju i tónu sklenkára, colník sa okamžite a bez provokácie vyhráža zničením majetku. Vyberať poplatok za vstup do krajiny by sa dalo aj pokojnejšie, nie? Čo si to tu dokazuje šikanovaním cestujúcich a prečo má potrebu takto s nimi jednať?
“Toho se právě bojím”, netají sa svojou emóciou sklenkár, a platí, ale colník ho ešte aj poháňa a šomre, že “Už se mi sem hrne další”, ako keby bol jediný na svete, kto má ruky plné práce.
Presne v momente, keď vysloví colník vyhrážku, že sklenkárov majetok rozseká, ďalší blížiaci sa člen pracujúcej triedy na chvíľku pozastaví v chôdzi. Očividne si všimol za svojho príchodu, ako colník zaobchádza s ľuďmi. Zatiaľ čo sklenkár prejde popod závoru, nový muž sa k blíži s nechuťou voči colníkovi ako človeku.
“Co nám neseš –”
“…plátenníku!” preruší colníka príchodzí plátenník a neodpustí si: “Nevidíš?! Plátno!!!”
Hneď v úvode znemožnil colníkovi v honosnom odeve prebrať moc nad konverzáciou. Sám si dal titul podľa svojho zamestnania a pridal osobný útok. Čo sa pýtaš, veď vidíš, čo nesiem. Samozrejme, na colnici mávajú zamestnanci povinnosť priamo sa spýtať, čo nesieme na preclenie. Do kráľovstva cestujúci importujú cez červeno-bielu závoru tovar, ktorý chcú predávať, a čestne to prehlásiť pri vstupe zrejme vyžaduje zákon. Plátenník ale už pri príchode videl a počul ako colník v pozícii autority zneužíva svoju moc a okamžite vstupuje do konverzácie so snahou obrátiť všetku verbálnu agresiu voči nemu.
On sa tu veru buzerovať nenechá.
“Zaplatíš zlámanou grešli, nebo ti z toho plátna cupaninu udělám!” Colník zdvojnásobil cenu, ktorú platil sklenkár, a opäť pridal vyhrážku zničenia majetku.
“Cupaninu neudeláš, grešli nezaplatím!”
Colníkovo nasledovné “Zaplatíš, plátenníku!” je už prednesené hrubším a hrozivejším tónom. Colník začal zrejme skôr so zámerom znieť iba autoritatívne, ale teraz sa už pokúša znieť nahnevane a výhražne.
“Nezaplatím, celníku!” Plátenníkova odpoveď dokonale zrkadlí colníkov tón, takmer ho napodobňuje intonáciou, a oslovuje colníka pomenovaním jeho pracovnej pozície, aby zdôraznil, že veru sú si rovní, nikto tu nie je menej ako ten druhý.
Ďalšie “Zaplatíš!” už colník kričí a sprevádza fyzickým úderom po nevinnej závore, a plátenník odpovedá rovnako, ako slovom tak aj druhým úderom po závore. Konflikt eskaluje
a hrozí, že skôr či neskôr dvaja muži fyzicky zaútočia jeden na druhého.
Závora sa pri treťom údere nalomí, pri štvrtom prelomí a ako piata reakcia na nej už pristane noha rozčúleného colníka.
Skôr než z tejto prvej scény v rozprávke prejdeme do druhej – v ktorej Jan Werich ako kráľ kričí, “Já NECHCI být králem! … Já chci být … já sám nevím co chci! Ostatně, král ani nemusí vědet co chce, když chce,”
a následne žiada dvoranov, aby mu ukázali, ako by plakali, ak by zomrel (Ktorého politika mi to pripomína?),
konflikt na colnici končí nezvyčajne. Teda, nezvyčajne pre mňa, popri mojich spomienkach napríklad na drzého colníka na vlakovej stanici v Petržalke v roku 2004, keď sme šli s rodinou do Viedne.
“Ale, ale, ale, ale.” Na scénu prišla babička. Bába kořenářka. Terezie Brzková nedá na sebe znať nič ohľadne údajnej nevraživosti voči Vlastovi Burianovi, ktorý sa ako Atakdále objaví s Werichom až v druhej scéne.
Jej príchod doslova v okamihu mení postoj plátenníka i colníka.
Plátenníkova hrdosť sa kamsi podela. “Rád zaplatím!”
A colník? Ten je ochotný poľaviť z nárokov svojej práce a prižmúriť oči ohľadne pravidiel, ktoré musí dodržiavať: “Víš co? Neplať…”
Obaja sa usmievajú, ba trošku nervózne sa chichúňajú, akoby boli takmer v rozpakoch, že stará, chudobná pani v lacnom, opotrebovanom pléde ich pristihla pri hádke. Ale je tu aj niečo viac. Obaja vyzerajú šťastní. Radosť je rozhodne emócia, ktorá sa tu z ničoho nič záhadne objavila a usídlila sa na tvárach oboch mužov, ktorí boli ešte pred tromi sekundami rovno uprostred agresívneho dick measuring contestu.
“A proč se tohle království tak divně jmenuje? Vždyť je to přece vaše království,” komentuje babička, lebo zrejme sa už dopočula o tom, ako na otváracom ceremoniáli 20. národného kongresu Komunistickej strany Číny o pár storočí neskôr generálny tajomník Ústredného výboru KS Číny Si Ťin-pching vyhlásil, že “táto krajina sú jej ľudia; ľudia sú krajinou.”
“To my víme, ale náš pan král to neví. On myslí, že patří jen a jen jemu,” vysvetľuje colník názov “Moje království”, napísaný na drevennej tabuli - na ten babička reagovala. Diktátorské sklony hlavnej postavy rozprávky sú nám teda odhalené ešte skôr, než pána kráľa spoznáme.
Pán režisér Bořivoj Zeman, a spoluautori scenáru, Jan Werich, Oldřich Kautský, a Jiří Brdečka od nás v tomto bode žiadajú jednu dôležitú vec:
“Babičko! Kdo jsi?”
pýta sa colník šokovane po zistení, že červeno-biela závora, zlomená hnevom, túžbou po moci, vybíjaním si svojich pocitov menejcennosti na druhom človeku, je zrazu zázrakom dokonale opravená, celistvá, akoby nikdy zlomená nebola.
“Vždyť ti říkám! Bába kořenářka!” usmieva sa nevinne babička, akože nič.
“Já vím. Ale kdo jsi doopravdy?” Colník nám dáva otázku, na ktorú máme v začínajúcej rozprávke nájsť odpoveď.
“Kdybych ti to řekla, Martínku, stejně bys neuveřil,” odpovedá babička a potom zmení tému.
Vieme o nej, že colníka ako malé bábätko častokrát uspala.
Vieme, že aj Atakdále si ju odkiaľsi pamätá.
Vieme, že Atakdále upustil od bezohľadného vyberania soli od zúfalého ľudu a zmenil svoj prístup po stretnutí s babičkou.
Vieme o nej tiež, že tvrdí, že je “všude zdejší”.
Vieme, že nezasahuje do slobodnej vôle narcistického kráľa a čaká, kedy sa on sám rozhodne zmeniť svoj prístup k sebe a k ostatným.
Vieme ale aj, že na kráľa nemá babičkina prítomnosť vplyv aký mala na colníka a plátenníka: Jej príchod a štyri krátke “ale” zrazu napĺňajú potreby, ktoré si colník a plátenník tak zúfalo skúšali naplniť bojom o moc.
Byť rešpektovaný, prijatý, mať zmysel, prispievať svetu, byť milovaný – všetky tieto potreby si napĺňal colník bezohľadným šikanovaním imigrantov a obchodníkov importujúcich tovar. Plátenník pociťoval jeho nadradenosť a zneužívanie moci, a to mu dodalo pocit, že jeho vlastná hodnota sa možno zmenšuje; potreboval ju teda colníkovi dokázať.
Akonáhle na scénu prišla babička, obaja pocítili naplnenie, po ktorom prahli, podobne ako aj Atakdále neskôr.
Nemali viac pochybností o tom, že sú milovaní a rozišli sa v dobrom. Ba plátenník povedal: “A do smrti dobrý!” Naveky už s colníkom budú mať pevný pozitívny vzťah a preto závora zrazu nie je zlomená.
A tak s pohľadom na celistvú závoru vstupujeme do príbehu egoistického kráľa, ktorý ubližuje ľudu.
... a pýtame sa, kto je tá babička “doopravdy”.
Ako v Pyšnej princeznej, tak aj v rozprávke Byl jednou jeden král je ľúbostný príbeh krásnej kráľovskej dcéry vedľajší. Happy end spočíva predovšetkým v dvoch zmenách: osobnostný pokrok rozmaznanej, sebeckej hlavnej postavy, a všeobecná zmena pre dobro ľudu. Ľud v záverečných scénach oboch filmov oslavuje čiastočne svadbu v kráľovskej rodine, ale predovšetkým skutočnosť, že podmienky, v ktorých sa žilo ťažko, sa menia k lepšiemu.
Pyšná princezná Krasomila sa stretáva s rôznymi rodinami z pracujúcej triedy a prejavuje zvedavosť a záujem nielen o zdokonalenie sa v bežnej práci, ale aj o osobné spoznávanie chudobných ľudí.
Král Já První sa pokúša podplatiť vdovu a matku piatich detí, ale zistí, že ona má vyšší cieľ: soľ “schováva pro pořádné lidi”. Nielen pre seba či svoju rodinu.
Stretnutia s ľuďmi mimo palácu vedú k vnútornej premene vládcov a novému záujmu úprimne sa postarať o blaho krajiny.
..........
Prešlo celé desaťročie. Karel Gott a Jana Petrů spievajú, že Svět aj Den je krásný, a stredoškoláci v muzikáli Starci na chmelu z roku 1964 sa snažia nazbierať čo najviac věrtelů tejto pivovarskej suroviny.
Súdružka učitelka karhá Filipa, ktorého neskôr dvaja chalani zviažu v lese a povedia mu: “Takhle končí hnusní individualisti!”
Súdružka učiteľka priamo pred Filipom hovorí predsedovi JZD:
“Samotář, nikdy ho nevidíte s ostatními, hloubá o nesmyslech... Ale aby přišel a svěřil se své učitelce, to ne!”
Filip sa teda okamžite zverí:
“Například je Bůh, soudružko?”
“Ovšem že není,” odpovedá súdružka na tak absurdnú otázku.
“Hmm. A jak to víte?” dovoľuje si slobodu kritického myslenia Filip.
“No to je přece jasný! Copak vám to neřekli ve škole?” apeluje na autoritu predseda, netušiac, že sa dopúšťa klasického chybného argumentu a teda zlyhania v debate. Nemá platný argument, tak sa odvoláva na vyššiu moc, ktorá niečo nejako povedala, tak to tak musí predsa byť.
Súdružka učiteľka individualizmus skúša vytknúť Filipovi aj po odchode predsedu JZD, ktorý si uvedomil, že na túto diskusiu jednoducho nemá:
“S tím Honzou, ty na něj žárlíš? Uč se, a budeš mít samé jedničky! Nebuď líný a uděláš taky 20 věrtelů! Nic ti nebrání, abys byl jako on!”
“Ale právěže všechno!” skríkne Filip. Samozrejme, jeho etické presvedčenia mu bránia byť sviňou, ako Honza, ale okrem toho – sme si istí, že nemá samé jedničky preto, lebo sa neučí?
Stredoškoláci spia všetci pospolu v telocvični na žinenkách, špinaví a hrdí na to, že sú pracujúca trieda. Iba Filip nie. Zariadil si tajne na poschodí nad nimi vlastný apartmán. Nepracuje pilne, ale za to študuje, číta, ba píše vlastné básne a piesne. Muzikál má viacero kolektívnych čísel, ale Filip okrem duetu vo sne naživo spieva iba sám.
Zariadenie pre tajný byt si kradne, pardon, požičiava. Nikto netuší, kde Filip tajne spáva; v stáde ľudí na zemi jedného chýbajúceho ľahko prehliadnuť.
Chýba mu “pospolitosť”, ako spievajú rozčúlené pubertiačky, keď objavia jeho haciendu.
Vieme, že Filip sa učí nonstop, číta Senecu, Karla Marxa, Lenina, T.G. Masaryka, Arthura Schopenhauera. Vie hrať na klavír. Fyzicky lenivý tiež zrejme nie je – veď si zariadil celé vlastné bývanie a postavil si provizórnu sprchu z krhly a sudu.
Hanka svoj individualizmus demonštruje vstupom do jedálne plnej spolužiakov v pracovných úboroch, oblečená ako bohatá pani zo Západu. Ale až po jej výroku:
“Já sem tu, prosím, manifestačně. Domnívám se, že i pracující může jednou zasednout ke stolu jako člověk.”, a po jej pokojnom prikývnutí ktorým reaguje na urážku od spolužiačky nám kamera ukáže Filipa po prvýkrát.
Výraz jeho tváre je jasný. Toto je moment, keď sa do Hanky zamiloval. Nie iba preto, že je pekná – pekných dievčat je tu dosť. Je to pre jej postoj, ktorý tak verejne demonštrovala. A samozrejme, Honza sa ju následne pokúsi za individualizmus potrestať.
Súdružka učiteľka sa okamžite chopí victim-blamingu: „Příště choď k večeři jako ostatní!”
Reakcie detí vo filmoch nám väčšinou majú napovedať niečo o postoji režiséra a scenáristu. V Starcoch na chmelu je to Anežka, ktorej detská tvár sa rozžiari pri pohľade na Hankin nezvyčajný outfit . Počas celého filmu je Anežka očividne na strane Hanky a Filipa.
Hanka celkovo hovorí menej než ostatné postavy, ale takmer každá jej veta preniká do srdca i do najjemnejších mozgových závitov. “Já se stydím jenom za to, co doopravdy provedu.“
Honzov pokus znásilniť Hanku mi dnes príde desivo realistický – Miloš Zavadil je proste skvelý herec. A hrôzostrašný. Ale Vladimír Pucholt ako Filip bez debaty ovládne každú scénu, nemá konkurenciu.
Je teda Pyšná princezná proti individualizmu? Má pravdu vždy pospolitý ľud?
Alebo je vlastná cesta proti prúdu ten správny smer – smer proti hodnotám súdruhov v Československu v roku 1964?
A čo Jan Werich, nebol ním stvárnený kráľ hlupák a sám proti múdrosti celej pracujúcej triedy v jeho kráľovstve?
Myslím, že v rozprávkach Pyšná Princezná a Byl Jednou Jeden Král je dobro ľudu a kritika individuálnych ľudí pri moci jasná ústredná téma, ale individualizmus ako taký, ako ani súkromné vlastníctvo a podnikanie, zavrhnuté nie sú.
Myslím, že spojenie ľudí pre dobrú vec nie je úplne zavrhnuté vo filme Starci Na Chmelu, a kritika autority je tu taktiež prítomná.
Súdružka učiteľka a predseda JZD tak trochu (veľmi?) vymývajú deťom mozgy, ale sami sú očividne obeťami systému, v ktorom žijú. Taktiež nechcú ublížiť, nemajú čisto sebecké či kruté úmysly. Predseda dokonca obdivne prenesie napriek hnevu po objavení Filipovej skrýše: “Ty kluku... ty se nestratíš.”
V záverečnej scéne je súdružka učiteľka presvedčená, že Filip klame, ale uverila tomu iba aby upokojila vlastné svedomie.
"Nebuďte naivní, pani kolegyne," povedal jej večer kolega, keď váhala a vyjadrila nahlas predpoklad, že možno Filip hovoril pravdu. Uzatvorí sa teda v presvedčení, že Filip musí byť ten zlý, aby dokázala sama so sebou žiť.
Hanka a Filip stoja proti väčšine a cítia sa opustení, ale už i to z dvoch individualistov vytvára dvojicu, pár, skupinu s počtom členov dva. Navyše, keď nastane vážna situácia, dievčatá v telocvični Hanke ochotne pomáhajú preliezť naspäť do bezpečia cez okno. Na záver filmu sa všetci pubertiaci fyzicky obrátia Honzovi chrbtom spoločne. Honzov individualizmus spočíval v neustálej pretvárke a zneužívaní druhých. Filipov a Hankin individualizmus bol o hľadaní toho, čo majú úprimne radi, ale nie na úkor ostatných.
V Pyšnej Princeznej král Miroslav koná individuálne. Prezlečený za člena pracujúcej triedy si ide vyrovnať účty s Krasomilou, ktorá ho odmietla bez jediného rozhovoru – sám, podľa vlastného plánu. Statky a rodiny, ktoré stretávajú s Krasomilou po úteku, patria ľuďom, ktorí pracujú sami na svojom a predávajú produkty svojej práce, ako napríklad švec alebo mlynár.
Král Já První v rozprávke o soli, ktorá je nad zlato, je posadnutý sám sebou, ale aj jeho cesta k náprave je individuálna.
“Sám si ztratil, sám si hledej”, vraví mu bába kořenářka.
Vdova, s ktorou sa nakoniec ožení, sa stavia proti povinnému výberu soli sama. Hoci všetci občania sú očividne nespokojní a nahnevaní, iba ona sama hovorí, čo vláda robí nesprávne. Nikto sa k nej nepridá – ostatný pospolitý ľud ostáva ticho, lebo čo ak by protest mal následky? Atakdále sa vdove predsa vyhráža, že ju dá do žalára.
Individualizmus je vnútený tiež Maruške, ktorá je síce zvyknutá pracovať a priateliť sa s ľuďmi z pracujúcej triedy, ale po prvýkrát musí palác opustiť. Koná na vlastnú päsť a je presvedčená, že vie pravdu o otázke hodnoty soli, aj keď to vyzerá, že je celé kráľovstvo proti nej.
"Teď chci být sama," vraví Maruška rybárovi pred vstupom do zázračného lesa, symbolizujúceho introspekciu a depresiu.
Ľud, ktorý drží spolu a individualista, ktorý hľadá šťastie po svojom – musia sa navzájom vylučovať?
Mimochodom, kto len je tá babička?







