Nastenka, obdarená nadprirodzenou schopnosťou nezničiť si dokonalý makeup ani po plávaní v jazere, má samozrejme nápadné očné tiene aj pri stretnutí s Ivanom pretože celú sadu zrejme skrýva pod posteľou a každé ráno si stihne naniesť aj rúž.
Ivan v slovenskom dabingu začne konverzáciu slovami “Dobrý deň dievča – dobrý deň, krásavica”. Sám má záľubu v umení vizážistu a s radosťou ukazuje svetu svoj lesk na pery a tvár upravenú umeleckým maskérom.
Baletka a herečka Natalija Sedychová mala necelých 16 rokov v polovici mája v roku 1964, keď skončilo natáčanie filmu Mrázik. Národná a svetová premiéra filmu sa konala nasledujúci rok. V slovenskom dabingu jej postavy, Nastenky, dokázala Darina Chmúrová nápadne priblížiť intonáciu jemnučkému, nápadne pasívnemu prejavu ruskej herečky.
Zatiaľ čo jej nevlastná sestra Marfuška podľa všetkého nehovorí pravdu, keď po úvodnom “čo ti šije, hlupák starý” spomenie, že jej ruky a nohy omŕzajú, Nastenka volí opačný extrém. Ešte pred Mrázikovým oslovením a jeho neskorším “je ti teplo, dievčatko?” vidíme záber jej tváre dostatočne blízko – jasne rozoznávame námrazu na jej vlasoch, obočí i mihalniciach. Predtým, ako sa jej deduško Mrázik prihovoril, si pokúšala zohriať ruky vlastným dychom. Zdá sa, že macocha jej nedovolila pred konečným odchodom z domu obliecť si vhodné oblečenie pre obdobie zimy, ani vziať si rukavice.
Očividne vhodný postup v tejto situácii by zrejme bol najskôr rozložiť oheň, ak je to možné, a po zahriatí sa ísť hľadať civilizáciu, prístrešok, a požiadať ľudí o lepšie šaty či teplý nápoj. Nastenka však namiesto toho nielenže ostáva sedieť uprostred lesa a nepokúša sa nájsť pomoc, ale aj po slušne prejavenom záujme o jej bezpečie otvorene klame.
Tvrdí Mrázikovi doslova, že vraj je jej teplo.
Тепло.
Mrázikova prvá reakcia je úškrn a opakovanie otázky. Pôsobí to tak trochu zvrátene. Čo mu je na jej slovách a situácii smiešne? Až po druhom Nastenkinom klamstve jej deduško ponúkne pomoc – svoj kabát – s dodatkom, že vraj je dobré dievčatko.
Kde je napomenutie, že dievča si neváži samu seba? Že ak jej je zima, možno by mala byť úprimná a navyše tu nesedieť len tak, ale aktívne hľadať pomoc?
Aby sme boli spravodliví – Nastenka je schopná aspoň nejakej konfrontácie, námietok či asertivity. Keď mrázikovo žezlo vzápätí zabije nevinného vtáčika, Nastenka v sebe nájde silu nazvať Mrázika neľútostným. Mrázik vysvetľuje, že jeho nástroj je jednoducho nebezpečný sám o sebe, ale Nastenka počas rozhovoru omdlie.
Deduško Mrázik sa prihlúplo pýta, čo sa deje, a chuderka Nastenka musí ešte aj popri omdlievaní vysvetľovať absolútnu samozrejmosť.
No, ja neviem, čo jej tak asi je, žeby stratila vedomie od radosti, že má na vlasoch taký fajný mrazom vytvorený melír?
Nastenka tu stratí vedomie už po druhýkrát. Prvýkrát sa to stalo, keď sa Ivan zmenil na medveďa, zrejme, aby sa ukázala jej extrémna krehkosť, v ktorej sa nedokáže sama o seba postarať. Pri podchladení je ale v nebezpečenstve objektívne každý človek.
Ivanova slovenská verzia piesne o sebe samom má vyjadriť jeho samoľúbosť:
“Keď sa vidím v zrkadle, som so sebou spokojný.”
Koľko ľudí na svete v ktorejkoľvek dobe dokáže toto o sebe naozaj úprimne povedať? Nastenka poukazuje na väčší problém, ako radosť zo svojho vlastného výzoru:
“Nehodíme sa k sebe – chvastať sa neviem, preto!”
Možno chvastanie sa, predvádzanie sa a očakávanie obdivu od ostatných sú väčším problémom, ktorý Ivan musí konfrontovať, aby bol Nastenky hoden.
Nanešťastie však v scénach, kde ako Ivan tak aj Mrázik potvrdzujú Nastenke, že je krásna, jej pasívna reakcia je niektorými fanúšikmi filmu prezentovaná ako “skromnosť”. Nastenka zažíva doma týranie, ktoré jej zničilo sebavedomie natoľko, že nedokáže ani požiadať o pomoc, keď umiera na podchladenie, a nedokáže Ivanovi stručne odpovedať na otázku, ako sa volá – spomenie viaceré prezývky vrátane nadávok, ktoré sú súčasťou verbálneho týrania.
Akoby aj tieto urážky boli súčasťou jej osoby, jej identity.
Ivanova empatia je zrejme na bode mrazu, lebo namiesto
akejkoľvek účasti alebo návrhu pomoci so situáciou s macochou hneď začne navrhovať manželstvo. Nastenka našťastie nie je ešte pozbavená všetkého zdravého rozumu, a tak neuteká z dažďa pod odkvap.
Ivan sa stane človekom, ktorého Nastenka potrebuje, až potom, ako sa zmieri s možnosťou, že ostane navždy bez svojej krásnej ľudskej tváre a rozhodne sa priniesť stratenú palicu nevidiacej starej pani. Pýta sa, ako bude pani bez palice chodiť, chce jej pomôcť, nie pre zrušenie kliatby, ale iba z čisto altruistických dôvodov. Možno teraz už bude schopný premýšľať nad tým, čo potrebuje Nastenka, a nie iba nad tým, čo chce on sám.
Ivanova radosť a spokojnosť s jeho vlastným výzorom však ostávajú v minulosti - po premene naspäť na človeka už o svojom vzhľade totiž nehovorí. Nastenka nemá schopnosť radovať sa zo svojej krásy, a to je prezentované ako cnosť. Aj keď z filmu vyplýva, že Nastenka nevie reálne prijať kompliment, keďže denne počúva urážky a nadávky, posolstvo i tak je, zdá sa, že jej pasivita voči svojej kráse je cnostná, zatiaľ čo Ivanova pozitivita voči svojej tvári a telu je nesprávna.
Marfuška má mozog vymytý macochou. Nepozná iný svet, iba ten, v ktorom si smie dovoliť k Nastenke, ako k otrokyni, čokoľvek. Tak ju to jej matka, otrokárka, naučila. Celé generácie ľudí jednali so služobníctvom a o to viac s otrokmi, podobne. Avšak film od nás žiada výsmech voči neplnoletej Marfuške a neprináša poriadny trest dospelej macoche za všetko, čo Nastenke, ale aj Marfuške, spôsobila. Veľká časť scén s Marfuškou naznačuje, že komédia spočíva jednoducho v jej výzore, nie vždy iba v jej správaní.
Posmech za nedostatočnú atraktivitu je teda filmom dovolený,
ale hrdosť či radosť zo svojej atraktivity sa tiež odsudzuje, obzvlášť u Ivana.
Posolstvo rozprávky je pre dievčatá ako v pasivite a nezáujme postarať sa o svoje potreby, dokonca aj ak zomierajú, tak aj v nechuti voči svojmu telu.
Ak vyzeráš ako Marfuška, si na smiech.
Ak vyzeráš ako Ivan, či Nastenka, neopováž sa radovať sa z toho.
