Čardášová princezná Emmericha Kálmána predstavuje príbeh lásky šansoniérky Silvie Varescu a kniežaťa Edwina. Po 90 rokoch sa 9. októbra 2026 vrátila táto opereta do Bratislavy v modernom šate.
Prvé roky Opery SND v historickej budove v Bratislave boli operety na programe často – publikum tvorilo nemecké a maďarské obyvateľstvo, ktoré sa s obľubou nechávalo kolísať krásnymi melódiami, pútavými tancami a baletmi a vtipnými textami. Dnes je publikum SND slovenské, ale aj rakúske - a to s veľkou skúsenosťou, nakoľko opereta do tohto prostredia prirodzene patrí a je u našich susedov na programe divadiel nepretržite .
Aj Opera SND má s operetou skúsenosť, hoci prichádza na javisko SND iba občas, nakoľko stále nie je celkom jasné, či tento žáner má byť súčasťou dramaturgie. Nazdávam sa, že vybrané tituly tam v umne zostavenom dramaturgickom kontexte určite patria. Opera SND však uvedie v nastávajúcej sezóne iba dva tituly - okrem operety Kálmána to bude Mefistofele Arriga Boitu. V takomto kontexte je Čardášová princezná zúfalo osamotená.

Zažila som premiéru 9. októbra. Keďže som aj na operete v rodičovskom dome vyrástla a neskôr na detských viedenských potulkách som ju opakovane zažívala v jej autentickej podobe, ťažko nesiem, že dielo odznieva v slovenčine. Na druhej strane je jasné, že publikum SND by okrem rakúskych hostí nemčine nerozumelo. A opereta obsahuje nespočetne veľa dialógov a tie by už vonkoncom nemohli odznieť v nemčine. Vôbec ale nerozumiem, prečo sú titulky v slovenčine a v žiadnej ďalšej reči - napríklad v originálnej nemčine. Preklad Kláry Madunickej a Zdenky Pašuthovej je dobrý (s výnimkou nepochopiteľného chaletu - šaletu - vyslovované "t" na konci slova doslova trhá uši - v nemeckom texte sa spomína domov, kolíska a vrchy, po slovensky ide o chatu... ) a aj ja som si postupne na dielo v slovenčine zvykla. Dialógy nerušia, sú vtipné a posúvajú dej dopredu.

Opereta je často oveľa ťažšia na interpretáciu, vyžaduje si tím herecky a pohybovo zdatných spevákov, tanečníkov a skúsený orchester. Ako sa jej zhostil inscenačný tím?
Lákadlom pre publikum je známy choreograf Ján Ďurovčík, ktorý sa podpísal pod réžiu, choreografiu a svetelný dizajn. Vnímam ho ako nápaditého tvorcu, ktorý svojím priam bednárikovským jazykom oslovuje širšie publikum a mladých. Dobrý nápad so „žúrkami“ – v prvom dejstve na bále v Budapešti a v druhom v Alpách - Ďurovčík vlastne nechtiac nastavuje kritické zrkadlo dnešnému svetu. Niekde by však mali byť hranice pre mieru medzi krásnou hudbou, tancom a vtipnými textami a snobizmom v deliacej sa spoločnosti. Nápad s horskou chatou je humorný a svieži a v istom zmysle ešte kritickejší – party ako sa patrí – v lyžiarkach sa tancuje, hoduje. Ďurovčíkova réžia znamená sústavnú hyperbolu, pohyb je neustály a hoci strhujúci, je ho priveľa.

Zaujali ma kostýmy Ľudmily Várossovej. Výborne ladili so zasadením deja do kontextu, sú súčasné, lyžiarky a odevy v horách nápadité a prispievajú k humoru jednotlivých komických situácií.
Hudobne naštudoval dielo dirigent Konstantin Ilievsky. Bulharský umelec je so Slovenskom spätý desiatky rokov, je to korektná kreácia, ktorá možno časom nadobudne ešte väčší drive.
Silviu Varescu spievala Jolana Fogašová. Neľahká, ale asi vysnená rola. Jednu z hlavných árií spieva hneď na začiatku „Vo vysokých horách“ (Heia, heia, in den Bergen ist mein Heimatland ). Je skvelá tanečníčka, hudbu má hlboko vo svojej DNA, stále má prierazné výšky, jej hlas znie nad orchestrom. Vo výškach je Fogašová najlepšia, hoci má silné vibráto, ale s problémami prechádza z jedného registra do druhého.
Ľubica Vargicová je veľkou dámou večera. Stvárňuje Anhildu, matku kniežaťa Edwina, spieva vo výbornej forme, jej hlas je svieži, má krásne línie, bez problémov a v jednej farebnej línii prechádza z hlavového registra do hrudného, tancuje ako profesionálka. Mladučká a temperamentná Veronika Bilová ako kontesa Stazi dodáva inscenácii svojím svietivým sopránom a nákazlivým herectvom mladistvé čaro.
Edwina, princa Lippert-Weylersheim, spieval Tomáš Juhás. Má pekný timbre a pôsobivý výraz, ktorý ukázal aj v duete s Fogašovou "Zamilovať sa dá často" (Weißt du es noch?). Pôsobivým barytónom zaujal v postave Feriho von Kerekes Daniel Čapkovič, grófa Boniho Kautchiana korektne stvárnil Filip Tůma. Účinkovali aj ďalší sólisti, zbor Opery SND, orchester Opery SND a členovia Slovenského divadla tanca.
Vynikajúce tanečníčky si prichádzajú na svoje, scéna je neustále plná tanca, tancujú aj sólisti, obdivujeme najmä dámy. A pánom sa darí hlavne v dialógoch.
Bude to divácky titul. Možno keby odznel v susedstve pôvodne plánovaných opier Rosenkavalier R. Straussa či Vzkriesenie J. Cikkera, by vhodne dopĺňal ponuku Opery SND.
Emmerich Kálmán Čardášová princezná
Svetová premiéra 17. 11. 1915, Johann Strauss Theater Viedeň
Slovenské národné divadlo 9. 10. 2026
Libreto Leo Stein a Béla Jenbach - Preklad a úprava Klára Madunická Zdenka Pašuthová - Hudobné naštudovanie Konstantin Ilievsky - Réžia, choreografia a svetelný dizajn Ján Ďurovčík - Scéna Martin Černý - Kostýmy Ľudmila Várossová - Zbormajster Ladislav Kaprinay - Dramaturgia Pavol Smolík
Silvia Varescu, šansoniérka: Jolana Fogašová - Edwin, princ Lippert-Weylersheim: Tomáš Juhás - Boni Kautchiano, gróf, Edwinov priateľ: Filip Tůma - Stazi, kontesa: Veronika Bilová - Feri von Kerekes: Daniel Čapkovič - Miško, čašník a sluha: Svätopluk Malachovský - Anhilda, manželka vojvodu, matka Edwina: Ľubica Vargicová - Leopold Maria, vojvoda Lippert-Weylersheim: Juraj Ďurdiak - Plukovník Rohnsdorf: Vladimir Streltsov - Kiš, notár: Jiří Zouhar
Členovia Slovenského divadla tanca - Zbor Opery SND - Orchester Opery SND







