Spoločne zažívať duchovno a hudbu tohto priam operného skvostu, dopriali publiku v bratislavskej Redute Slovenská filharmónia, Slovenský filharmonický zbor a sólisti Sara Duchovnay, Ester Pavlů, John Irvin a Nicolas Legoux. Predstavili dielo na dvojici abonentných koncertov 21. a 22. mája, ktoré dirigoval rakúsky dirigent Sacha Goetzl, zbormajstrom bol Nemec Thomas Lang. Navštívila som koncert 21. mája.
Messa da Requiem je dráma s odkazom na pominuteľnosť, na potrebu zvnútornenia, prosby a pokory. Vychádza z rituálu katolíckej zádušnej omše. Posledná časť diela Libera me vznikla k projektu úctyvzdania Rossinimu. Skladateľ sa k nej vrátil po smrti obdivovaného spisovateľa Alessandra Manzoniho a pod dojmom jeho straty ju skomponoval v roku 1874.
Od premiéry diela v tom istom roku, ktorá sa uskutočnila v Kostole sv. Marka v Miláne, uplynulo 152 rokov a dojatie pri jej počúvaní neutícha.

Z početných uvedení doma a v zahraničí mi v pamäti ostalo Requiem v Théâtre des Champs-Élysées v Paríži v roku 2000, kde pod vedením Jeana-Clauda Casadesusa vystúpili okrem iných slávna mezzosopranistka Grace Bumbry a tenorista Miroslav Dvorský, ale aj nedávne uvedenie diela pod taktovkou bývalého šéfdirigenta Slovenskej filharmónie, Emmanuela Villauma (2022).

Sála plná priaznivcov burácala nadšením. Táto hudba nadchýna a bude aj ďalšie stáročia nadchýnať svojou krásou. Orchester hral profesionálne a s vervou, ktorú nie vždy pozorujem, ale o to viac oceňujem. Nadšenie súviselo s pokynmi energického Sachu Goetzla, ktorý svoju energiu nijako nekrotí, prenáša ju na všetkých 200 hudobníkov a možno práve preto sa mu stane, že hudobníci dodajú omši viac zvuku a potom to majú ťažké aj sólisti, ktorých orchester a zbor niekedy prekryjú. Sekvencia Dies irae (Deň hnevu) zaznela mohutne a majestátne, orchester a zbor zneli v plnej sile, strach zo smrti a Božieho súdu bol všade prítomný. Vyznela vrúcnosť jej častí Requiem aeternam a Kyrie eleison, Dies irae, Ofertórium, Sanctus, Agnus Dei, Lux aeterna a Libera me.
Sacha Goetzl je hudobným riaditeľom Orchestre National des Pays de la Loire a Ulsan Philharmonic Orchestra. V Istanbule je umeleckým riaditeľom programu Music for Peace, ktorý vychádza zo známeho venezuelského programu El Sistema.
Celkový umelecký zážitok však môže byť aj vecou chémie, to duchovno a úprimná snaha všetkých, aby ľudia, ktorí odchádzajú do večnosti, prijali svoj osud s pokorou a tí, ktorí tu ostávajú, s patričnou bázňou. Toto všetko v Requiem v Redute bolo. Výrazne k tomu prispel skvelý Slovenský filharmonický zbor, ktorý dielo naštudoval pod skvelým zbormajstrom Thomasom Langom. Veľký dôraz kládol na pianissimá, nečujnosť prosieb, ale aj symbolické podriadenie sa libretu tak, že zbor sedel a nevyčnieval v častiach, kde mali dominovať sólové hlasy alebo orchester. Slovenský filharmonický zbor bol sugestívny v úvodnom, pošepky deklamovanom Requiem aeternam dona eis, Domine (Odpočinutie večné, daj im, ó Pane), v magickom Agnus Dei (Baránok Boží), v pianissime záverečného Libera me (Osloboď ma), v ktorom pekne vyznelo aj sopránové sólo. Slovenská filharmónia si môže gratulovať, že k nám Lang rád prichádza. A majster sa zrejme teší na spoluprácu s jedným z najlepších zborov Európy.

Sólistické kvarteto bolo vo výkonoch relatívne vyrovnané, čo bolo pre dielo dôležité, ale bolo skôr striedme, vo zvuku, výraze a volumene priemerné. Americká sopranistka Sary Duchovnay s veľmi krehkým hlasom ma zaujala, rovnako, ako jemná dikcia a krásna kantiléna jej krajana, tenoristu Johna Irvina. Priam bez pohnutia odspieval svoj part. Česká mezzosopranistka Ester Pavlů má nosný hlas, ktorý chvíľami prečnieval, ale jej hudobná inteligencia ju brzdila tak, aby súladila s ostatnými – to nedokáže každý umelec. A v tejto zostave, ktorej dominovala, to bolo potrebné. Francúzsky basista Nicolas Legoux má síce pekný životopis, ale Requiem, hlavne Voca me či Tuba mirum, by boli bývali zniesli hlbší výraz a prežívanie i zamatovejší hlas.
Verdimu to neuškodilo, ale koncert vyznel v celistvosti a posolstve hlavne vďaka dobrej práci zboru a orchestra. Orchester bol veľmi dobrý. Rád spolupracuje s hosťamia, utvrdzuje s vo svojich zručnostiach a odovzdáva profesionálny výkon. Mimoriadne dobre vyzneli dychové nástroje, hlavne tie, ktoré dirigent vysunul za scénu a na okraj scény. Verdi bol v Redute skutočnou drámou.








