Debut Slávky Zámečníkovej v prestížnej milánskej La Scale bol veľkým zážitkom. Mladá umelkyňa na premiére opery Carmen 8. júna pre chorobu vystúpiť nemohla, predstavila sa však už o dva dni neskôr. Videla som jej predstavenie 18. júna. Bola jednoznačne najviac oceňovanou sólistkou večera.
Umelkyňa ukázala svoju výbornú formu, jej prejav bol autentický. Skromnú vidiečanku Micaëlu, zaľúbenú do Dona Josého a zakliesnenú v pravidlách dediny a neslobody, zahrala s citom, nehou, prýštila z nej láska a oddanosť, ale aj rešpekt voči osudu. Oblečená v retro odeve 70-rych rokov, doplnenom veľkými okuliarmi, znížila sa aj k prosbám a ponižujúcim gestám. Túžila dožičiť lásku syna jeho matke, ale aj sebe. Všetky vstupy spievala s jej vlastným, tiahlym lyrickým sopránom s tmavším zafarbením, všetky city vyjadrila vo výraze. Jej prosby dojímali partnerov na javisku a najmä publikum. V jej jedinej sólovej árii v treťom dejstve Je dis que rien ne m'épouvante zaobalila kľúčové prvky postavy, nehu, oddanosť a tlejúcu vzburu.V duete s Donom José Parle-moi de ma mère! pracovala príkladne, veľkolepo zaokrúhľovala frázy, akoby bolo v speve oveľa viac toho dopovedaného, ako v celkovom, režisérom vytvorenom vizuáli a gestách. Herecky musela zniesť i odstrkovanie a nedostala a ani neodovzdala bozk od Dona Josého, ani vtedy, keď mu oznámila, že jeho matka zomiera. V speve som cítila rozpor medzi výtvarným a hereckým riešením postavy a vnútornou silou Micaëly, ktorú vyjadrovala Slávka Zámečníková a ktorá znela v tónoch. To podmanilo aj publikum, ktoré jej uštedrilo najväčší potlesk pri záverečných klaňačkách. Debut ako sa patrí.
La Scala je mimoriadne žičlivé divadlo, akustika je skvelá pre všetkých 2015 návštevníkov podobne ako v Kráľovskej opere v Londýne, aj v La Scale je z každého miesta skvele počuť.
Nová inscenácia Carmen v La Scale je koprodukciou s Kráľovskou operou v Londýne a Teatrom Real v Madride. Je dielom talianskeho režiséra Damiana Michieletta, scénografa Paola Fantina a kostýmovej výtvarníčky Carly Teti. Zmizli mnohé dialógy, ale aj árie a je to Carmen, ktorá má byť nadčasová. Ani scéna, ani kostýmy či výtvarná výprava a réžia nenaznačujú, že ide o príbeh spred 200 rokov. Kostýmy sú z rokov 70-tych, namiesto námestia a väznice sa najskôr ocitáme pred policajnou stanicou, v druhom dejstve v hostinci u Lilasa Pastiu, v treťom v obchode so zbraňami a vo štvrtom v šatni pre toreádora pred býčími zápasmi. Permanentné svetlá na čiernom pozadí zvýrazňujú akýsi ponurý efekt inscenácie. Zhmotnenie matky Dona Josého som zažila po prvý raz. Objavuje sa ako útla starena v čiernom ako výstraha smrti a znásobuje ten efekt. Ale nepovažovala som ho za dominantný, pretože samotná hudba s obligátnou habanerou a seguidillou i sugestívnymi áriami hlavných postáv vybočujú z rámca ponurého príbehu smerom k veľkej dráme.
Žiadne veľkolepé kulisy, všetko iba v ľahkom náznaku. Réžia využíva točňu a scénu mení minimálne – prechod z jedného prostredia do druhého je nenápadný a ostatné, dodnes platné, je skôr v myšlienkach v úzadí. Akcent na stále prítomnú vulgarizáciu sveta, hlavne žien, ich ponižovanie a nesloboda, za ktorú sa platí životom, sú v réžii Michieletta veľmi silné a vlastne aj súčasnosti zodpovedajúce. Nejde len o jediný, dobre vymyslený príbeh, tvorcu predlohy Prospera Meriméeho o zvodnej cigánke Carmen. Ide o viac, žena nesmie chcieť rozhodovať o svojom živote. Dedinčan Don José ju v milánskom príbehu neprebodne nožom, ale zaškrtí.
Aj Micaëla zapadá do takejto verzie – všetky bežné atribúty o poriadnom dievčati z dediny sedia, ale oddanosť a poddajnosť sú hlavne v Zámečníkovej podaní vyhnané až do extrému. Hrá to dobre a jej výraz prezrádza silné emocionálne zžitie sa s postavou. Michieletto sa do La Scaly rád vracia a popri negatívnej kritike vzbudzuje aj diskusie na tému aktuálnosti témy. Mne konvenovalo odľahčenie príbehu od folklóru, hoci ten je jednoznačne v hudbe – francúzska opera je tak napriek modernej réžii španielskou zarzuellou, spájajúcou hudbu, tanec a slovo. Toho je azda najmenej, ale napríklad na javisku zaznieva list matke, ktorý Micaëla priniesla Donovi José.
Hudba bola v novej inscenácii ohromujúca. Pod taktovkou juhokórejského dirigenta Myung-Whun Chunga, dezignovaného ako šéfdirigenta La Scaly od roku 2027, bol orchester plastický, z mozaiky vystupovali do popredia dokonalé frázy, orchester hral mnohými farbami a mal krásny, veľký zvuk. Publikum dirigenta nadšene vítalo a spontánne ocenilo jeho výkon po skončení opery.
Spomínam si na nejednu Carmen, ktorú som zažila v Európe, ale najmä na jej uvedenie v parížskej opere Bastille práve s týmto dirigentom, ktoré už pred dvomi desiatkami rokov vyvolalo nadšené ovácie.
Oceňujem aj mimoriadny výkon zboru La Scaly i detského zboru. Zneli mohutne, ale pritom nie bujaro. Režisér zaujímavo pracoval s deťmi – bola to banda suverénnych výrastkov s výbornými hlasmi, deti doslova šantili. Tá takmer nekontrolovateľná radosť z hudby a pohybu bola veľmi nákazlivá.
Možnosť sledovať texty v origináli i prekladoch je v La Scale samozrejmosťou. Program obsahuje štúdie o tvorcoch, ale aj cennú dokumentáciu - detaily 26 produkcií predošlých inscenácií Carmen od roku 1885 do roku 2015 v La Scale! V 16 predstaveniach ostatných dvoch premiér v rokoch 2009 a 2010 tam ako Mercédès figuruje Adriana Kučerová. Štúdie doplnili životopisy umelcov a celé libreto v origináli i talianskom preklade. A obsah je popri svetových jazykoch aj v japončine.
Svojím energickým a menej lyrickým prejavom ma zaujal americký tenorista Matthew Polenzani ako Don José. Ukrajinský barytón Andrii Kymach ako Escamillo budí pozornosť svojou hereckou akciou, hudobne nebol vždy v súlade s dirigentom. Hlavnú postavu spievala francúzska mezzo-sopranistka Stéphanie d’Oustrac. Jej evidentná snaha ukázať aj cigánsky temperament, aj ho skĺbiť s jej prirodzeným, zrejme jemnejším naturelom, sa ukázala ako užitočná.
Teší ma, že jednoznačnou favoritkou večera bola Slávka Zámečníková.
Recenzia odznela v Rádiu Devín 23. júna 2026.
https://devin.stvr.sk/clanky/reflexia-a-kritika/450443/hudobna-recenzia-opera-carmen-v-la-scale-v-milane
