reklama

Trapasy pôrodnícke

O tom, ako narobiť trapasy v pôrodnici

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Človek by si myslel, že po pobyte v pôrodnici ostanú v žene zakotvené pocity ako strach, očakávanie, obavy, radosť a podobne. V mojom prípade – ako obyčajne – ostali v pamäti okrem obrovskej radosti zo syna moje trapasy.

Do pôrodnice som išla ako prvorodička vo veku, v ktorom väčšina žien už má zo dve-tri odrastené deti, preto moje tehotenstvo označili za viac-menej rizikové. Ja som toto označenie považovala za pochybené – v živote som sa necítila lepšie, zdravšie a silnejšie ako práve vtedy, ale na druhej strane som sa celkom tešila zvýšenej pozornosti, ktorú mi lekári venovali. V celom priebehu tehotenstva ma sledoval veľmi sympatický, starý skúsený pôrodník, ktorého mi odporučila priateľka. Bol to on, kto vyvracal moje počiatočné obavy – čítala som, že ženy-fajčiarky mávajú často predčasné pôrody a rodia nedonosené deti. Že mal pravdu, sa ukázalo, keď som môjho syna prenášala už vyše dvoch týždňov a počas nich som každé ráno a večer z tašky, pripravenej do pôrodnice, vyťahovala a zase vracala zubnú kefku. Dodnes neviem pochopiť, prečo mne a ani manželovi nezišlo na um kúpiť mi ešte jednu, aby som nemusela tento rituál denne opakovať.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Keď som sa však jedno skoré ráno zobudila na – ako som to nazvala – „čudné pocity“, rozhodla som sa na radu priateľky ísť sa porozprávať s pôrodníkom. Nie hneď, nebudem predsa manžela budiť kvôli takej maličkosti, počkala som niekoľko hodín, až sa zobudil – a on okamžite naštartoval auto aj s mojou už spomínanou taškou. Márne som mu tvrdila, že taška je zbytočná, odbil ma s tým, že tašku necháme v aute a keď nebude potrebná, nik ju neuvidí.

Podobne márne som potom presviedčala môjho pôrodníka, že sa mýli, ak tvrdí, že pôrod už začal – mala som naďalej len moje „čudné pocity“ – a on ma s úsmevom popod fúzy skoro nasilu viedol do pôrodnej sály. Ja som predsa z rôznych filmov veľmi dobre vedela, aké bolesti ženy v takomto prípade musia mať. Čo je oproti tomu len akýsi môj diskomfort? V duchu som vtedy môjho pôrodníka aj ľutovala – predstavovala som si, ako sa asi bude cítiť, keď bude musieť uznať, že sa mýlil. To by sa takému skúsenému odborníkovi predsa stať nemalo...

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Moje obavy o dobrú povesť pôrodníka sa ukázali ako zbytočné, pretože o veľmi krátky čas sa už celou pôrodnou sálou rozliehal krik môjho 4,28 kila vážiaceho syna.

Keď teda bolo po všetkom, prikryli ma dekami, otvorili na mňa okno, aby som mala čerstvý vzduch a lekár, ktorý ma ubezpečil, že je všetko v najlepšom poriadku, mi odporučil, aby som si pospala a rozlúčil sa so mnou. Vysvetlil mi, že musí ísť za svojím ťažko chorým otcom, že bude telefonicky sledovať môj stav, vráti sa o dva dni a zatiaľ ma zveruje do opatery službukonajúcich lekárov, ktorí s ním budú v kontakte.

Chvíľu po jeho odchode mi sestrička doniesla ukázať syna. Teda, aspoň som si to domyslela, pretože som zrazu videla ešte horšie ako kedykoľvek predtým. Bola som však príliš unavená, aby som tomu venovala pozornosť, a tak som sa len usmiala na to ružové stvorenie v perinke, pohladkala hlavičku – a s úľavou som hneď zaspala.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Keď som sa zobudila, na pôrodnej sále bolo úplné ticho. Bola som tam iba ja a sestrička, ktorá stála nad umývadlom a čosi tam robila – rozoznala som ju len podľa jej svetlomodrej rovnošaty. Videla som rovnako zle ako predtým. Ale opäť som tomu nevenovala pozornosť, oveľa viac ma trápilo čosi iné – velikánsky hlad. Bolo už neskoré popoludnie a ja som v ten deň ešte nič nejedla. Pocit hladu patrí medzi tie, ktoré najviac neznášam, ktoré neovládam a ktoré skôr ovládajú mňa. Rozhodla som sa teda poprosiť sestričku o pomoc.

To moje akosi trhane vyslovené „ses-trič-ka!“ vyznelo tak zúfalo, nešťastne a ubolene, že som prekvapila samú seba. Až na ten hlad som sa totiž cítila báječne a netušila som, že som taká zoslabená. Keďže to znelo tak zúbožene, sestrička pustila do umývadla to, čo mala v rukách a spolu s oboma službukonajúcimi lekármi, ktorí ma počuli z priľahlej lekárskej izby cez otvorené dvere, pribehla ku mne. „Čo je vám? Čo vás bolí? Čo sa stalo?“ – tieto otázky na mňa vychrlili tri hlavy, ktoré sa nado mnou skláňali plné obáv. Vysvetlila som im teda, že som veľmi hladná. Ich trojhlasný hlasitý a dlhý smiech vám nebudem opisovať, ale keď konečne doznel, jeden z lekárov mi povedal, že som ešte na pôrodnej sále a tam sa jedlo nepodáva. Mám vydržať, pred večerou ma odvezú na izbu a potom sa navečeriam.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Nad dverami sály viseli veľké hodiny, aké visievali na staničných a v iných verejných budovách. Čierne ručičky na nich som rozoznala a podľa ich polohy (čísla boli pre mňa primalé) som odhadovala, koľko ešte budem hladovať. Teraz je to i pre mňa nepochopiteľné, ale vtedy sa otázka jedla stala pre mňa vecou existenčnou a nebola som schopná myslieť na nič iné.

Potom ma konečne previezli do akejsi úzkej a dlhej izby a preložili na posteľ. Pri jednej stene boli tri postele a na nich sedeli tri ženy a čakali na večeru. Pri druhej stene bol akýsi stolík a ďalej jediné – moje lôžko. Sestrička s večerou prišla hneď po mne – s tromi podnosmi, taniermi a príbormi. Ale len s tromi. Obslúžila tie tri a bola preč. Ženy sa s chuťou a sústredene pustili do jedla a môj osud im bol zrejme celkom ľahostajný.

Začala som horúčkovite rozmýšľať, ako sa zachrániť. Došlo mi, že niekto sa musí vrátiť pre prázdne taniere. Vstať som nemohla a mala som to zatiaľ aj zakázané, tak som aspoň natiahla pravú ruku, pripravenú chytiť toho, kto príde, za zásteru a nepustiť, kým mi nesľúbi jedlo. Bola som si taká istá, že sa mi to podarí, že som sa na chvíľu upokojila. Lenže môj manéver nevyšiel. Všetko sa síce odvíjalo podľa môjho plánu, ale keď som držala kus zástery v ruke, obrátila sa jej nositeľka celá prekvapená ku mne – tvárila sa, akoby ma dovtedy nevidela – a vysvetlila mi, že ma asi zabudli zapísať medzi prijaté pacientky, a teda pre mňa večeru nemá. Hneď nato si vytrhla zásteru z mojej zovretej dlane a zmizla v otvorených dverách.

Rozhodla som sa bojovať ďalej – nezomriem predsa od hladu v ten deň, keď som dala sebe i svetu krásneho veľkého syna! Trochu som sa podoprela na lakťoch a celou silou som začala kričať cez tie otvorené dvere na celú chodbu za nimi: „Ja mám hlad! Dajte mi jesť! Som hladná!“ Stihla som to zopárkrát zopakovať, keď sa zrazu na prahu izby objavila ďalšia modrá postava, ktorá po zlomku sekundy zalomila rukami a rozbehla sa ku mne: „Pani profesorka, to vy ste taká hladná?“ Keď sa sklonila nad moju posteľ, aby ma objala, spoznala som v nej mamičku môjho bývalého žiaka Peťa.

Priznávam, že som sa málokedy niekomu tak veľmi potešila ako vtedy tej dobrej duši, ktorá mi vysvetlila, že je na tomto oddelení vrchnou sestrou a že sa o mňa okamžite postará. Vzápätí zmizla, aby sa o malú chvíľu objavila znova. Prisadla si na kraj mojej postele a medzi nás – na moje kolená – položila veľký plastový podnos, na ktorom bolo všetko, čo si len hladný človek môže priať – od pečiva cez údeniny, syry, nátierky až po jogurty, mliečne dezerty a rôzne nápoje. Samozrejme som sa hneď pustila do konzumácie a tá dobrá víla mi zatiaľ rozprávala, že už je babičkou, že Peťo je pyšným otcom, že jej vnuk má už...

Ďalej som už nepočúvala, pritom ako som hladovo spracovávala tie dobroty, môj mozog horúčkovito pracoval, ale zatiaľ bezvýsledne. Nebola som totiž schopná spomenúť si, aké mal ten Peťo priezvisko – a teda som ani nemohla jeho mamu slušne osloviť. Pri tej starostlivosti, akou ma zahrnula, pri všetkých tých detailoch, ktoré si ona o mne pamätala, sa mi zdalo veľmi necitlivé, ba priam nemožné priznať sa, že si nepamätám jej meno. Tak som sa priamemu osloveniu vyhýbala a aby som od toho odvrátila pozornosť, posťažovala som sa mojej záchrankyni, že od pôrodu akosi veľmi zle vidím. „A kde máte okuliare?“ zareagovala Peťova mama. Siahla som si na tvár – a okuliare fakt neboli na svojom mieste.

Nevidela som poriadne ani dva ďalšie dni, počas ktorých prehľadali pôrodnú sálu i moju batožinu, po mojich okuliaroch nebolo nikde ani stopy. A celé tie dva dni som si ani nespomenula na priezvisko mojej záchrankyne. Pritom sa moja vďačnosť, ktorú som voči nej cítila, postupne ešte znásobovala: nosila mi správy, čo povedali lekári na vizitách o mojom synovi, o tom, ako v noci usedavo plakal, ako k nemu zavolali lekára, ten ho prezrel a konštatoval, že mu nič nie a že je asi hladný. Keď mu povedali, že dieťa dostalo viac než predpísanú dávku, prikázal dať mu ďalšiu so zdôvodnením, že „veď je po mame!“

K okuliarom som sa dostala až keď sa môj pôrodník vrátil – on mi ich sňal, keď mi dávali kyslík, aby sa mi ľahšie dýchalo a bezmyšlienkovite si ich vložil do vrecka svojho plášťa. Plášť potom povesil vo svojej pracovni na vešiak a tam prečkali – bezo mňa a ja bez nich – celý víkend. Okrem toho, že mi teda môj lekár „napravil zrak“, rozhodol, že nás majú na ďalší deň prepustiť domov, keďže dieťa nemalo ani žltačku a obaja sme boli v úplnom poriadku.

V ten deň, keď sme spolu so synom odchádzali z pôrodnice, mi moja dobrá víla dieťa obliekla, zabalila do perinky a keď mi ho dávala, pošepkala mi do ucha, že do perinky pribalila jednu pohotovostnú dávku mliečka, lebo „keď je hladný, kričí ešte silnejšie ako vy vtedy“. Objala som ju, poďakovala čo najsrdečnejšie za všetku tú opateru a starostlivosť – a ešte vždy som ju nemohla správne osloviť – ešte stále bola pre mňa len „Peťovou mamou“.

Až keď som potom vonku pred budovou podávala náš poklad jeho ockovi, musela som sa nahlas, na celé kolo rozosmiať – až vtedy mi došlo, že Peťo sa volal – Spišák.

Viera Spišáková

Viera Spišáková

Bloger 
  • Počet článkov:  31
  •  | 
  • Páči sa:  511x

Mám veľmi rada humor. Pravdepodobne vďaka tomu vyháňam zo svojej pamäte všetko zlé, pochmúrne a opatrujem si v nej to humorné – „trapasoidné“. Takýchto situácií bolo v mojom živote veľa (som veková kategória 80+) a rada nimi zabávam svoje okolie. Zoznam autorových rubrík:  Nezaradená

Prémioví blogeri

Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu