Išlo o sabotáž, nie o štátny terorizmus

Písmo: A- | A+

Niektorí politici a experti z Česka a zo Slovenska označili činnosť ruských tajných agentov vo Vrběticiach za akt štátneho terorizmu. K ničomu takému ale nedošlo.

FOTO: pexels.com/Karolina Grabowska
FOTO: pexels.com/Karolina Grabowska 

Kto niekedy čítal odbornú literatúru o terorizme vie, že zadefinovať tento fenomén nie je také ľahké. Každý si totiž pod tým predstaví niečo iné. Tak napríklad, terorizmus ako akt použitia násilia pre politické účely sa prekrýva s klasickým významom pojmu vojna. Ak to doplníme o faktor strachu, stále sa držíme v medziach jadrového konfliktu á la bombardovanie Hirošimy a Nagasaki. A čo civilné ciele? Rovnaký prípad.

Aby som to skrátil, pri rozhodovaní o tom, čo je a čo nie je terorizmus je treba vychádzať z nejakého definičného minima. Napríklad, na základe jeho typických vlastností podľa Ariel Merari z Tel Aviv Unviersity by sme mohli hovoriť o aktoch neštátneho aktéra, ktorý je politicky motivovaný a dlhodobo využíva násilie a silu proti civilným objektom, aby pomocou paniky a strachu ovplyvňoval širokú verejnosť.

V prípade „štátneho terorizmu“ ale ťažko povedať, čo tým autori výrokov mysleli. S takýmto konceptom sa často nestretávame. Ak štát nadmerne používa násilie voči vlastnému obyvateľstvu, ide o teror. Ak materiálne alebo finančne podporuje teroristov, ide „len“ o štátom sponzorovaný terorizmus. Pravdepodobne sa tým ale myslí obdoba prípadu Skripaľ, kedy tajní agenti, štátni aktéri, otrávili bývalého ruského dôstojníka, civilnú obeť. Aspoň takto ho chápe Dr. Steve Hewitt z University of Birmingham.

Čo sa teda stalo vo Vrběticiach?

V roku 2014 došlo k dvom výbuchom v areáli tamojšieho muničného skladu. Pri prvom, októbrovom, vybuchla munícia, čoho následkom zomreli dvaja ľudia. K druhému výbuchu došlo začiatkom decembra v sklade, v ktorom sa nachádzali samopale a ďalšia munícia. Tento vojenský materiál patril bulharskému priekupníkovi Emilianovi Gebrevovi.

Podľa slov premiéra Andreja Babiša dospeli bezpečnostné zložky štátu k záveru, že za oboma výbuchmi stáli dvaja ruskí tajní agenti. V reakcii na jeho tlačovú konferenciu sa predseda Senátu Miloš Vystrčil vyjadril, že výbuchy boli aktom „štátneho terorizmu“. V tomto tvrdení ho podporili, napríklad, opoziční poslanci Marian Jurečka a Petr Fiala. Podľa najvyššieho žalobcu Pavla Zemana boli ale cieľom útoku práve zbrane a munícia zo skladov. Bezpečnostné zložky údajne pracujú s verziou, že materiál mal smerovať na Ukrajinu alebo do Sýrie. Samotný Gebrev však akýkoľvek vývoz z Vrbetic odmieta.

Z dostupných informácií sa tak dozvedáme, že cieľom boli muničné sklady, daný akt vykonali ruskí agenti a došlo k úmrtiu dvoch zamestnancov. Na základe týchto znakov môžeme vylúčiť, že by išlo o akt terorizmu. V prvom rade, typ aktéra nenapĺňa požadovaný definičný znak, nakoľko išlo o štát. Po druhé, napriek tomu, že došlo k útoku na civilné objekty, zosnulí civilisti neboli primárnym cieľom útočníkov – išlo skôr o „collateral damage“, sprievodnú škodu, čo dokazuje aj fakt, že pri druhom výbuchu nikto nezomrel. Zámerom útočníkov tak nebolo zabiť ľudí, vyvolať masívnu paniku a strach a ani účelne podkopať dôveru ľudí v štát ako to pri teroristických činoch býva. Naopak, ich cieľ bola civilná infraštruktúra vo vlastníctve súkromnej firmy, ktorú česká armáda prestala používať v roku 2006 a v ktorej sa usilovali o zničenie uskladneného súkromného vojenského materiálu, pravdepodobne určeného na vývoz. Výbuchy tak síce spĺňajú kritérium cieľa, ale nie už typu aktéra, motivácie a efektu.

Ak zoberieme do úvahy „štátny terorizmus“ z troch možných interpretácií, nešlo o teror, pretože nešlo o nadmerné použitie násilia na vlastných obyvateľoch. Nešlo ani o štátom sponzorovaný terorizmus, nakoľko vykonávateľom bol samotný štát. A nejde ani o paralelu k pokusu o vraždu v prípade Skripaľ, nakoľko cieľom bola munícia, nie ľudia.

Udalosť, ku ktorej došlo vo Vrběticiach ale napĺňa znaky sabotáže. Podľa Medzinárodného hnutia červeného kríža je sabotáž „akt s úmyslom zničiť alebo poškodiť materiál, podniky alebo zariadenia, ktoré svojou povahou a účelom zvyšujú efektivitu nepriateľových ozbrojených síl“. Cambridge Dictionary túto definíciu dopĺňa o účel zamedzenia úspechu nepriateľa alebo konkurenta.

Ak sa teda pozrieme na tento prípad cez prizmu týchto dvoch definícií, slová premiéra Babiša o tom, že nešlo o terorizmus a útok nebol namierený proti Česku sú správne. V skladoch sa totiž od roku 2006 nenachádzala česká vojenská výbava a výbuchy tak neohrozili spôsobilosti českej armády. Naopak, zámerom tohto aktu bolo oslabiť bojaschopnosť kombatantov či už v Sýrii, ktorí povstali proti Ruskom podporovanému režimu Baššára al-Asada, alebo na Ukrajine, kde Rusko viedlo vojnu, tým, že sa zamedzí dodávke zbraní a munície. 

Prečo je treba rozlišovať?

Nechcem zľahčovať okolnosti a udalosti, ku ktorým v Česku došlo a ani znevažovať ich význam. Je ale treba veci pomenovávať správne a nie v záchvate emócií. Pokiaľ by sme totiž prijali rétoriku spomínaných politikov, priamo by sme tým označili ruských príslušníkov armády či tajných služieb za teroristov. A to by sa mohlo proti nám ľahko obrátiť.

Tak napríklad, len pred pár týždňami došlo k výbuchu v iránskom jadrovom zariadení v Natanze, ktorý údajne „kompletne zničil vnútorný energetický systém, ktorý zásobuje podzemné centrifúgy obohacujúce urán“. Podľa Teheránu síce nedošlo ku kontaminácií ani k strate na životoch. Napriek tomu označil túto udalosť za teroristický čin a prisúdil ho Izraelu. Podľa izraelských médií v tom mala mať prsty konkrétne tajná služba Mossad.

Civilné zariadenie v Natanze je dlhodobo pod drobnohľadom západných spravodajských služieb, ktoré sa domnievajú, že by ho Irán mohol využiť pre výrobu jadrových zbraní. Ak teda výbuch skladu v Česku spĺňal len kritérium cieľa, ktorou bola civilná infraštruktúra, ale nie už kritérium typu aktéra, motivácie ani efektu, v tomto prípade išlo o rovnakú udalosť. Došlo k útoku na civilný objekt, vykonal ho ale štát, ktorý tým nechcel zastrašiť širokú verejnosť, ale len vyslať odkaz, že jadrové zbrane v rukách Iránu nepripadajú do úvahy – chcel teda síce preventívne, ale predsa spôsobilostne oslabiť nepriateľa.

Do rovnakej kategórie by sme potom mohli zaradiť aj agentov Spojených štátov alebo Holandska, ktorí sa podieľali na najznámejšom kybernetickom útoku všetkých čias menom Stuxnet. Izraelský Mossad v spolupráci s americkou CIA a holandskou AIVD mali zhruba okolo roku 2007 podniknúť akciu proti zariadeniu v Natanzi s cieľom poškodiť tisícku centrifúg, v ktorých sa obohacoval urán.

Ak by sme teda prijali logiku niektorých politikov a expertov, museli by sme nutne za teroristov označiť aj niektorých našich spojencov, ktorí sa odhodlali k rovnakému „štátnemu terorizmu“. Otázku toho, aký efekt by malo vzájomné obviňovanie sa z terorizmu na polarizáciu spoločnosti už ale prenechám kompetentnejším.

Skryť Zatvoriť reklamu