Tichá diskriminácia

Poznám osobne veľa párov, ktoré sa proste nezoberú žijú len tak voľne, všímam si ako neskoro majú dnes ženy deti (ja som natom tak isto) a ako niektoré páry (či dokonca jedinci) vôbec o deťoch nechcú ani počuť a striktne deti mať odmietajú. Dočítate sa kade tade ako by sa mala zvýšiť pôrodnosť, či dotiahnuť do konca sociálny systém a ostatné omáčky okolo toho. Ale kto si rozoberie presne ako to vlastne je? Kde je primárny dôvod „zakopaný“? ľudia iba polemizujú, píšu sa okolo tojo články, rohorčujú sa, prípadne oponujú a vyvádzajú vás z vašich vlastných skúseností, čo je maximálne netaktné. V dnešnej dobe sa mladý pár vezme, ak sa rozhodnú majú dieťa, žena porodí ostane na materskej dovolenke, po troch rokoch uvažuje kde sa čo najskôr zamestnať, lebo hypotekárne úvery alebo iné naozaj veľké záväzky tak „samozrejmé“ na dnešnú dobu treba nekompromisne platiť a manžel je už desne vyčerpaný lebo je na financovanie vskutku sám. Dieťa umiestni do škôlky, čo nie je žiaden väčší problém. A začne sa kolotoč hľadania práce. Rozposielanie CV-čiek, nekonečné telefonáty, nekonečné mailovanie, nekonečné obhajovanie svojej praxe a skúseností v danej oblasti, pohovory na ktorých sedíte niekedy ako päť peňazí lebo si uvedomíte ako dlho ste neprišli do styku s niečím podobným, lebo ste sa venovali primárne starostlivosti o dieťa a rodinu. Uvedomíte si, že mladá personalistka je úplne ponorená do svojej práce, striktný výber ľudí má presne zmapovaný a postup akým sa vedie pohovor je niekedy pre mamičku skľučujúci už len preto, že sa na vás usmieva štýlom z ktorého vám príde zle lebo je to vycvičený úsmev, z absolovaných kurzov, ktorému ja osobne vravím klauniáda. Absolvujete takýchto 20-30 a zrazu sa zastavíte a čumíte do blba a hlavou vám prebehne miliarda frustrujúcich myšlienok ako "Som blb"?? Desiatky odoslaných životopisov, ktoré ostanú bez reakcie, či viac neúspešných pohovorov kde zhoríte zamáva aj so silnejšou náturou a myšlienkam o svojej neschopnosti, či bezvýchodiskovej situácii sa vyhne asi máloktorá. Zrazu má žena pocit, že možno nie je až tak štíhla, ako si predstavoval nejaký big boss v obleku lebo jej naznačil, že si predstavoval reprezentatívnejšiu osôbku, asi mal na mysli približne päťdesiat kilovú, meter osemdesiat vysokú blond sexy bombu s výstrihom až po pupok, s blbým ale zato sexy výrazom, s umelými nechtami, či skôr pazúrmi, s prázdnym mozgom ale zo sexy nohami až po zem J tým pádom sa o sebe dozvie, že nemá až tak presvedčivé „reprezentatívne schopnosti“, že možno tá stredná alebo vysoká škola, ktorú úspešne doštudovala je asi nepostačujúca, že roky driny v práci a praxe zapadlo za tie tri roky prachom, že tie tri roky, čo bola mimo pracovného kolotoča z nej urobili asi "blba", ktorý asi „nenaskočí spať do vlaku“ pracovných povinností. Deti pre nás znamenajú radosť, pre zamestnávateľov choroby, návštevy lekárov, krúžky a tým aj častejšiu neprítomnosť v práci. Mnoho mojich priateliek si po materskej dovolenke hľadalo prácu, ktorá by ich napĺňala. Absolvovali nekonečné a vyčerpávajúce množstvo pohovorov. No keď prišlo k tomu, že majú doma malé dieťa, s úlisným úsmevom "profesionála" ich vyprevadili k dverám, že sa im „ozvú“ a zatvorili sa im dvere pred nosom. Je to tichá diskriminácia, ktorá tu však naplno funguje s absolútnou samozrejmosťou. Túto skúsenosť mám aj ja „úspešne“ za sebou. Takže žiadne „prečítala si niekde v časopise“... toto je vážení brutál reál. Možnoo v kútiku duše ešte verím, že je veľa zamestnávateľov, ktorí preferujú inteligentnú a vzdelanú ženu, ktorá sa stala matkou, je zodpovedná, má rodinu a je čestná a hoci bola tri roky „blbom“ niekto sa nájde kto si uvedomí, že práve žena matka je často spoľahlivejšia, vzdelanejšia ako tá sexy bomba a viac jej záleží na práci, pretože si viac cení svoje šance a svoje dobre využité možnosti, ktorých dnes nie je pre mladé mamičky až tak veľa, lebo tichá diskriminácia je tu a neskutočne dobre sa jej darí....