Hľadala som sekciu do ktorej by sa hodil môj príbeh, snáď je táto vhodná... tento príbeh je starší v októbri t.r. bude mať presne dva roky. Avšak pre nás bol tak silný... možno až preto som nabrala odvahu ho napísať až teraz a možno sa podeliť so ženami, čo majú podobnú skúsenosť a bolačku na duši...
S mužom máme peknučký vzťah, nič extra, žiadna dokonalosť ale láska v ňom je, čo je to najpodstatnejšie. Máme krásneho trojročného synčeka, keď mal malý 13 mesiacov tak som plánované otehotnela, aby sme si doplnili párik, úžasné natom je, že sa nám to podarilo ešte v ten mesiac. Keď sme sa dozvedeli, že čakáme dievčatko, muž vykríkol huráááJ neuveriteľne sme sa tešili na maličkú, pomaly sme chystali výbavičku, na internete som si prečítala všetky možné dostupné informácie, či už sa týkali priamo mňa ako nastávajúcej mamičky, či už bábätka, či už prípadných komplikácii, veľmi som dbala nato aby som bola zdravá a bábätko tiež, do poradne som chodila pravidelne, s gynekologičkou som mala výborný vzťah, bavili sme sa vždy otvorene, čo mi vyhovovalo, lebo som mala vždy milión otázok, ktoré ona zodpovedala s neprekonateľnou trpezlivosťou a s úsmevom... v 6-tom mesiaci presne v 27-tom týždni gravidity sa mi moja maličká začala pomenej hýbať, čo som spozorovala ihneď lebo dovtedy to bolo aktívne bábätko, ktoré sa dokázalo prekorpcnúť niekoľko kráť za deň, bolo to úžasné, keď sme mali možnosť ju vidieť na 3D ultrazvuku... muž sa tešil somnou a vždy s nemým úžasnom počúval s uchom na brušku a s láskou sa dotýkal bruška len aby ju cítil...aj som si raz prečítala, že dieťa dokáže neuveriteľných 12 hodín spinkať ale je problém ak sa bábo nehýbe viac ako 12 hodín...ale pomenej, čo bol môj prípad a okamžite som kontaktovala svoju lekárku, že sa mi niečo nezdá, ona že prídite pozrieme sa nato... dôverovala som jej a pre istotu som si vzala aj veci do nemocnice pre prípad hospitalizácie... nevyšetrovala ma ona v ambulancii, ihneď ma poslala na ultrazvuk pre každý prípad, mala som pocit, že vie presne čo robí. Poslala ma teda na ultrazvuk, pri ktorom mi lekárka povedala, že zavolá ešte kolegu na konzultáciu, obaja sa po vyšetrení dohodli, že akcia srdiečka tam je, bábo sa síce naozaj pomenej hýbe a že mám menej plodovej vody ako by malo byť, ale že tam žiaden problém nevidia... už mi stekal studený pot po tele lebo som tušila nejaké problémy, potom ma poslali na echo popočúvali srdiečko a poslali ma spať k mojej lekárke... prečítala si správu kolegov a poslala ma domov s tým, že plodovej vody mam síce pomenej ale nie je to kritické množstvo. Pýtala som sa jej, že aký je dôvod úbytku, či to neprinesie nejaké problémy, čí bude maličká v poriadku... ubezpečila ma, že ANO a ešte ma prosili, aby som nečítala toľko na internete, lebo potom sú "pacientky vystrašené" a podobne... skrátim to tým, že v ten týždeň som tam bola ešte 2x lebo som už tušila problémy, žiadne zmeny nenastali... posledný deň bol štvrtok keď som navštívila lekárku, že sa mi to nezdá... poslali ma znova domov, že mám prísť normálne na druhý týždeň na poradňu... nezdalo sa nám to s mužom, mali sme veľmi blbý pocit... v pondelok v októbri 2006 som ráno zobudila muža, že mam strašné bolesti v podbrušku, ženám to bude viac hovoriť, presne také bolesti som mala ako v prvý deň na začiatku cyklu, ostré silné, muž vravel, že by to tak nemalo byť, že nech sa oblečieme a čo najskôr pôjdeme za lekárkou aby sa na mňa pozrela... behom 10 minút som sa začala obliekať a zrazu ako keď prepichnete balón plný vody mi okamžité odtiekla plodová voda a začala som veľmi krvácať... už som vedela, koľká bije... dostali sme s mužom šok... celá som sa triasla ledva som sa obliekla... s plačom sme dorazili do 10 minút do nemocnice s tým, že muž už cestou v aute volal, nech pripravia operačný sál, v krátkosti laika im opísal čo sa stalo... prekrvácala som všetko, nohavice po kolená boli od krvi a o strašných bolestiach nevraviac, ma okamžite začali vyšetrovať, na ultrazvuku bolo jasné, že maličká neprežila, že mi hromadne odtiekla plodová voda a okamžite mi musia pomôcť, lebo vykrvácam... Neskôr som sa dozvedela, že som stratila vyše litra krvi, môj šok sa premenil na prázdnotu, už som nebojovala, proste som spolupracovala, nič som nekomentovala a pravdu povediac myslela som na môjho synčeka a muža, ktorí ma so strachom v očiach odprevadili až k dverám operačného sálu... na nič iné som sa nevedela sústrediť... muž plakal bol v strašnom strese a inak slušný človek, ktorý málokedy ukáže emócie na verejnosti tam musel s krikom popohnat personál aby sa konečne začali hýbať lebo mi šlo o život... Keď ma pripravovali na zákrok, lekár, ktorý ma mal operovať ma pohladil na tvári a vravel buďte silná prosím, pomôžeme vám... po zákroku som sa zobudila na pooperačnej izbe a plakala som... prišiel ku mne lekár, čo ma operoval a povedal mi vlastne čo sa stalo... mne odtekala plodová voda, predčasne sa mi odlupovala placenta a keďže nikto o tom z lekárov netušil (sono vyšetrenia, 3D ultrazvuk, všetko absolvované v presný termín na pokyn lekára na nič nepoukazovali) mne sa doslova odtrhla.... naraz mi odtiekla plodová voda, pod placentou som mala hematóm 200x300mm bohužiaľ nikto to nevidel na sono, čo spôsobilo, že naša dcérka, ktorá mala 760g neprežila, lebo nemala kyslík... v niektorý deň pred vizitou som si prečítala môj chorobopis len sa mi potvrdilo, čo som si myslela, lebo som si stále obnovovala informácie prostredníctvom internetu a lekár bol veľmi korektný, odpovedal trpezlivo na všetky lavíny mojich otázok, ktoré sa tlačili bolesťou von... oficiálna diagnóza znela abrubcia placenty z neznámych príčin... prežívala som neskutočnú bolesť ...ostrú... bodavú... nekompromisnú, tak reálnu až mi brala dych, cítila som, v bruchu v ktorom to pred tým žilo prázdno a to ticho.... nedá sa opísať slovom... ale nehysačila som, plne som si uvedomovala, že doma mám rodinu, ktorú nekonečne milujem ktorá ma potrebuje a mám muža, ktorý mi je neuveriteľnou oporou... naozaj nezlyhal... a práve preto si nemôžem dovoliť sa zloziť v depkách a chodiť v slzavom údolí... dôležitá otázka, či môžem mať ďalšie dieťa bola zodpovedaná kladne, takže aspoň malý záchvev v danom momente pozitívny, že máme ešte reálnu šancu mať ďalšie dieťa. Nie nezatrpkli sme a necítime ani nenávisť, ani krivdu. Ale poriadne zvážim rozhodnutie v ktorej nemocnici a ktorý lekár ma bude mať na starosti. Chcem popri stresoch, čo majú dnešní lekári o kúštiček ľudskejší prístup, aby mal lekár čas a možnosť riešiť veci včas, starostlivosť trocha rozdielnu ako je bežné v nemocniciach kde je v čakárni 30-40 žien a daný lekár má ordinačné hodiny 2x v týždni p 2,5 hodiny... ide to ako v továrni na páse, tu sa o bližšom prístupe nedá ani hovoriť... Jazva na duši, bolesť na srdci… kto povedal, že prešla? Prejde ja viem… čo nemôže vyliečiť rozum, často vylieči čas…
