Snažím sa zorientovať. Rýchlo sa postavím, otvorím okno a snažím sa kľudne dýchať. Trošku to zaberá, dýcham zavriem oči a snažím sa nemyslieť. Ja som to dnes doslova posr..ala... kriste kde mám hlavu? Prečo? Ako som si dovolila? Neviem... jedno však viem, vyrieknuté, či napísané je už vonku a chcem to napraviť a ja už niekedy naozaj nemôžem. Behom sekundy som si uvedomila, že som nereagovala správne v danom momente. Nedávno som dostala mailom „pravdivý horoskop“... áno som ženská tak ich čítam vážení páni tvorstva... veta: „nehovorte čo si naozaj myslíte, ľudia vašu úprimnosť neocenia, uvedomte si raz a navždy, že takt a diplomacia sú vám cudzie“...ma dostala... je to naozaj tak...za pravdu, za slobodu... ale za akú daň? „Tak ti treba trubka“ vravím si už asi miliónty krát ale aký to má význam? Snáď možno preto, že ma to potom úprimne mrzí. Vždy ľudí beriem takých akí sú hoci aj komplikovaných. Tých, ktorých mám naozaj rada proste beriem s úplnou samozrejmosťou len už niekedy nemám energiu, hoci im to nepoviem snažím sa aby si to občas uvedomili. Ako dnes. Sedím a čumím do prázdna. Celine Dion a jej „Because You Loved Me lyrics” ma unáša. Milujem hudbu, neviem bez nej existovať.
Uvažujem ako môže byť nad vecou. Ako vysoko možno byť nad vecou v niektorých maličkostiach, ktoré sa zdajú “nám” byť komplikované… ó bože zase uvažujem…. Nechcem a aj tak mi mozog zapína a maká. Ako hlboko sa možno ponoriť do úvah, spomienok a pocitov? Neviem, podľa mňa je to striktne individuálne. Všetci sme zažili “vedomý masochizmus” keď sme si hudbou pripomínali milovaného človeka a zážitky spojené s ním, ktoré patria už iba našim spomienkam. Hudba má obrovskú moc privolať spomienky, zblížiť sa nanovo a splynúť v danom momente s “ním” hoci si to “nezaslúži” hoci o tom nevie a možno sa to nikdy nedozvie, iba zo strachu, že by o to aj tak nestál. Áno páni tvorstva to je ženská hrdosť, ktorú ste všeobecne nazvali „ženskou logikou“ J Žena...Najprv miluje potom nenávidí potom spomína a s trpkým úsmevom zisťuje, že vo svojom najhlbšom kúte srdca neprestala milovať... typický sled udalostí, ktorý zažíva každý jeden z nás aspoň raz za život. Je možné, že som si to neuvedomovala keď mi to písala? Ak sú city silné aj krivda a bolesť trvá dlho-predlho a môžete sa nakrájať na malé kúsky, nedá sa cúvnuť, niekedy sa nedá ani písať, ani hovoriť nieto ešte to vysvetliť. A toto som dnes nepochopila...preto ma to mrzí.. Bolesťou smútkom žijeme ale nemôžeme byť z nej živí, lebo to strašne bolí... Sorry moja, nezaplo mi, ja už niekedy naozaj nemôžem o bolesti, som iba človek… vážim si ťa až príliš aby som to pohnojila nanovo…
