Je iný ako väčšina, no a?

Ak sa narodí rodičom zdravé krásne malinké stvorenie niet väčšej radosti a šťastia. Dieťa je pre nás požehnaním, je darom, v knihách sa opisuje ako plody lásky, inde ako pokračovanie kúska z nás. Vždy som tvrdila, že deti sú nadčasové stvorenia a tento názor zastávam dodnes deň. Sedíme v parku pre deti, je ich tam požehnane, džavot sa nesie celým areálom, mamičky ale aj oteckovia sedia, niektorí deti húpu na húpačkách, niektorí sa len tak prizerajú na hru ich ratolestí. Príde mamička s trojročným synčekom, sadne si na lavičku a chlapček sa ihneď s radosťou rozbehne ku pieskovisku medzi deti. Chlapec výskal, tešil sa, hral sa s pieskom, niekedy ho vyhodil nad seba a smial sa celý bez seba od radosti. Po chvíľke jedna z prísediacich babičiek zaperlí: „Čo to ten chlapec pre boha robí??, čo sa nevie normálne hrať ako „normálne deti“?? on je nejaký divný“....Ak žena porodí stane sa matkou je to premena celej jej osobnosti, aj z vnútra aj zvonka. Takže ak niekto dokáže takto plytko zareagovať a hrať sa na pani dokonalú, človeka to zamrazí až pri srdci. Pani sa naďalej tvárila ako keby sa stalo niečo neskutočne zlé a nemiestne. Viem, že mamička v parku mierne postihnutého chlapčeka si myslela svoje o pani dokonalej. Keby netaktnosť kvitla, je z nej krík plný ruží ale ešte k tomu blbý. V iných situáciách je to podobné a stáva sa to veľmi často. Pre menšie deti, neuvedomujúc si závažnosť slov niektorých reagujúcich to neznamená v samej podstate nič, je tam matka, ktorá bude aj naďalej svoje dieťa chrániť, je v bezpečí, pri nej, nemá strach. Ale tie deti, ktoré už rozumejú takýmto reakciám??? Ako sa môžu cítiť?? Ako sa cítia mamičky, ktoré reakcie ľudí typu „vaše dieťa je iné“ počúvajú veľmi často??   K tomu dodám len toľko, že sú to neraz silnejšie ženy ako by si dokázal vôbec človek predstaviť, ale sú citlivé. Radšej by som si vyrezala jazyk ako niečo takéto vôbec vysloviť! Aj postihnuté deti majú právo sa hrať, smiať, výskať... či sú už nemej alebo viac postihnuté sú to stále deti. Sú celé zástupy ľudí, čo obetovali celé svoje Ja pre ne, len aby sa dokázali zaradiť do spoločnosti, lekári, fyzioterapeuti, rehabilitačné sestry, učitelia a predovšetkým rodina a mnohým z nich sa podarilo úplne sa adaptovať, študovať, pracovať a žiť skvelým a plnohodnotným životom. Snímam klobúk pred takými matkami, pred ľuďmi, ktorí sa takýmto detičkám venujú s láskou. Každý z nich vám s istotou povie, že deti dokážu dať nekonečne veľa lásky a vďaky, za starostlivosť. Možno sa nehádžu pred obchodom, že im matka nekúpila tenisky za minimálne dve tisícky, možno nekopú mamám do členkov, že im nekúpila zmrzlinu, možno neodpapuľujú svojim rodičom do nemoderných alebo iných... lebo ako vidím „to je normálne“ ...Otázkou je či je to normálne tak naozaj... Preto si vravím:“ Je iný ako väčšina, no a?“