Šla som ku skrini, vybrala si z nej športový odev, našuchla tenisky a kým som sa nazdala sedela som v aute a uháňala do diaľav netušiac kam. Hlavou mi preletela otázka kde by som sa asi tak chcela o pár minút nájsť. Našla som sa na Devíne. Akurát začalo svitať. Sadla som si na kameň veľký ako sedadlo v aute. Zapozerala som sa na tichú nádheru vôkol. Ticho... niečo krásne... zbadala som rieku, hmla sa vinula ako taký plazivý had popri nej a vnárala sa späť do kríkov. Áno vravím si, toto je to miesto kde som sa chcela nájsť. Je tu pokoj, kľud, voda v rieke sa zurčaním snaží nájsť svoj vlastný priestor. Šum holých stromov je iný... bože chýba mi jar a tá neopakovateľná čestvá vôňa kvetov a trávy. Vstanem a prechádzam sa po okolí, zastanem pri bode kde sa stretavajú Dunaj s Moravou. Voda je silný živel...prebleskne mi hlavou, chvíľu postojím a idem ďalej. Slnko vyhuplo znedazdajky, osvietilo lom, blizke domy, celá blízka krajina sa zaliala svetlom. Začínam sa naozaj prebúdzať a v tom si uvedomím, že moji drahí sú už hore. Sadám do auta a uháňam za nimi. Ale mám krásne ráno.
Je krásne keď sa ráno brieždi tam kde vy chcete.....
