Sadnem si do okna a počúvam vietor čo mi rozstrapatí vlasy a zavriem oči. Je mi príjemne. Zistím, že spať asi nepôjdem, uvarila som si moju klasickú "nočnú kávu"... s pariacim sa hrnčekom sadám na mäkké kreslo a rozmýšľam, čo budem robiť. Zapálim vonné sviečky, obzerám sa po izbe a zbadám jeho spiacu siluetu. Je kľudná a v polohe, že by sa jej maliar potešil. Má pekné telo, každý záhyb, zákutie či sval je prirodzene krásne rozložený a na svojom mieste, ďakujem matka príroda za túto dokonalosť. Veľa krát si ho pohľadom prejdem a mám chuť tento krásny moment zachytiť. Tik tak tik tak... hodiny na stene pravidelne
odtikávajú svoje sekundy a v šere ticha sa opäť z mojej pozornosti vytrácajú...Nie, nechcem vnímať čas.
Už toľko krát som si povedala "už by som mohla konečne začať znova maľovať" Neviem asi som v štádiu rozhodovania a ukladania mojich snov. Úsmev... spiaca silueta leží tíško, tvár vyrovnaná, dych tichý... káva má konečne pitnú teplotu a ja posrkávam z tohoto voňavého moku s veľkým pôžitkom.
prebehnem sa po byte a vyjdem na pavlač, sadnem si na malú stoličku a s pôžitkom si potiahnem z
cigarety. Moje horúce telo konečne sedí v kľude, nasávam nočný vlhký vzduch a pozorujem nádherne
zakvitnutú čeresňu, pokosený trávnik a snažím sa pripomenúť si vôňu pokosenej trávy...Podarilo sa :))
Zahasím cigaretu, vysrkam posledný dúšok kávy a zisťujem, že mi spánok zľahka sadá na viečka.
Sfúknem sviečky, pozriem sa posledný raz von oknom a s príjemnými pocitmi si líham s spiacej siluete,
ktorá zaregistuje moje telo, objíme ma a zaspime pokojným spánkom ako dve spiace siluety.
Spiaca silueta...
Noc... a ja nemôžem zase spať. Pozriem von oknom a vnímam, že pulz mesta utíchol a vo svojej únave sa snaží tichom naberať energiu na ďalší rušný deň. Sem tam prebehne niaky taxík, čo vezie bujarých ľudí, sem tam prejde nočný chodec, čo nevie spať. Snáď potrebuje prevetrať hlavu..hm ako ja...