Stereotyp? Pre Boha nieeeeee....

Kde bolo tam bolo, za siedmymi horami a siedmymi dolami bol raz krásny princ a princezná ktorí sa vzali, mali kopu detí boli šťastní a žili pokiaľ neumreli... áno pokiaľ nám pamäť siaha, každému z nás je koniec rozprávky jasný, pamätáme si ho naozaj z detstva všetci. Ale v živote je to kapánek inak. Veľké percento ľudí sa berú naozaj z lásky, určité percento z vypočítavosti (matéria je silná motivácia pre väčšiu väčšinu z nás) niektorých súri prírastok do rodiny a prípadné malomeštiacke „čo na to predsa povedia ľudia“ a ostatok „ak sme už tak dlho spolu tak sa zoberme“   človek vstupuje do vzťahu s ilúziami, zo snami, métami a s veľkou vervou. Niekto po piatich, niekto po desiatich rokoch zistí, že každý boží deň je taký istý. Ráno vstať, obliecť, deti vychystať, naraňajkovať, do práce, poobede pre deti, prípadný tréning, úlohy, kúpanie, večera, deti uložiť spať, manžel je už unavený medzi tým zachrápal na sedačke alebo je nekonečne zaneprázdnený pred compom aj doma. Po únavnom dni chcete masáž nôh a zrazu zistite, že bohužiaľ, chcete vybehnúť niekam na kávu ale bohužiaľ, ráno vstávame, chcete isť niekam za športom ale sorry, kto pôjde pre deti? „Bože a kedy pôjdem na nákup? Ozaj veď musím ísť ešte ste na poštu, do banky ... nevraviac, že moje vlasy potrebujú fakt kaderníčku...bože čo som to ešte chcela? Áno ešte ožehliť, deťom nejaké ovocie a ozaj už dva týždne sľubujem priateľke, že pôjdeme na squash. Kurník kedy to mam všetko stihnúť? Mám sa naklonovať ??...“ podobné úvahy sú na dennom poriadku, či už v ženskej alebo v mužskej hlave, v možno iných sekvenciách, možno v rozdielnych druhov činností a povinností ale v samej podstate podobne. Áno toto je rodinný život. Deti potrebujú pevný režim a do stereotypu dospelých je už len na skok ako keď vhupneme z cesty na vyznačený chodník. Popri stresoch, hekticky pracovne vyťažených dňoch príde víkend a keď sa konečne snažíte byť čo najviac s rodinou, užiť si jeden druhého, večer padnete ako sekera do postele, nevnímajúc partnerove nežne objatia, bozky či náznaky. Niekde v kútiku mozgu pípa varovný signál ale vy ho už nevládzete vnímať ste tak vyčerpaný. Partner či partnerka sa to snažia všemožne pochopiť, akceptovať ale po čase sa pohár trpezlivosti preleje a zistíte, že okrem bežných mechanických fráz už nenachádzate spáring partnera vo vašej polovičke, večery sú plné televíznych programov a reklám... ako keby boli kulisou v trápnom tichu. Máte chvíľku voľna a túžite po polovičke ale tá je už naučená, že ste unavený takže má strach čo i len naznačiť túžbu, lebo sa bojí sklamania, z odmietnutia. A tak začína stereotyp. Denno denné šliapanie po vyznačených líniách, ktoré vás nepustia vybočiť, uhnúť alebo zastaviť sa na okamih a vnímať citlivejšie a pozornejšie. Vášeň odvanie vietor povinností a drobných črepín nezhôd a nikto nevie kam... ako ju prinavrátiť? Ako znovu povedať bez obáv „milujem ťa zlatko?“ Ako spontánne objať, pobozkať aby sa ten druhý nezačal čudovať „čo sa to pre Boha s vami deje??“ stereotyp je ako jedovatý plyn. Prichádza ukradomky, tíško, bez farby a pachu ale keď zaútočí trpia viacerí. Kedy si však mnohí z nás uvedomia, že pocitov, túžob a spontánnosti sa netreba báť, že sa skôr treba vážne obávať toho jedu, čo sa k nám nenápadne prikráda?? Dávajme pozor na stereotyp, je to kat krásnych vzťahov. Ušetríme tým seba a naše vzťahy od bolesti, sklamania a frustrácie z prázdna v duši.... Stereotyp? Nieeeeeeeee!!!!