Prechádzam sa po starom meste, nádhera, slnko mi ohrieva chrbát a som vďačná za každý lúč teraz v zime. Kúpim si capuccino, chlipkám a nájdem lavičku. Pohodlne sa usadím a pozorujem ľudí. Cítim pulz mesta...áno to je ten správny výraz pulz. Nasávam tú energiu ako niaky parazit, dobíjam vybité, opäť si odpijem dúšok, je lahodný, doslova vychutnávam. Naproti mne stojí pán a horúčkovito telefonuje, telefonát zdá sa je veľmi dôležitý :) mimovoľne sa usmejem, pán si myslí, že sa smejem na neho, usmeje sa, kývne hlavou, ja odkývnem späť. Netuší, že sa smejem naňom, mám rada tieto sladké, nič netušiace "klamstvá" neublížia a predsa rozosmejú. Obzriem sa inde, znova sa napijem, detičky sa naháňajú, mamičky ich strážia, bože koľko energie, úžasné... Sedí tu pár mladých ľudí, študenti, čo majú voľnú hodinku, ktorí nevnímajúc okolie pozorne hľadia do svojich popísaných hárkov papiera, obzriem sa ďalej, sedí tam pár starších ľudí, kŕmiac sivých holubov, hĺbavo uvažujúc snáď nad zmyslom života... Cítim sa skvele, privriem oči, rozopnem kabát a nechám sa láskať lúčami slnka. Z letargie ma preberie sametový hlas: "Môžem si k Vám prisadnúť"? otvorím lenivo oči a zbadám muža, odpovedám: "Áno, nech sa páči" muž si sadne, vystrie nohy a pohodlne sa usadí, hlavou mi preletela myšlienka, aké má dlhé nohy... vyberie z vrecka sladkú zmes cukroviniek a vychutnáva. Znova sa otočím k slnku a s myšlienkami lietam sama neviem kde. Hlas sa ozve znova a pýta sa ma: "Ponúknete sa"? Otočím sa k nemu, vezmem si oriešok máčaný v čokoláde. Mňam, chuť je výrazná a jemná zaroveň. "Ďakujem" Nič nehovoriac ďalej v tichu sedíme a pozorujeme pulz. Hlas sa opäť ozve: "Je možné Vás pozvať na najlepšiu kávu v meste v príjemnej spoločnosti"? Tento raz sa lepšie prizriem do tváre neznámeho, moja letargická tvár zaliata tisickami slnečných lúčov ostala prekvapená. Proťajšok to ihneď zaregistroval. Krásna súmerná tvár, opálená, s výrazom zdravia a plnej mužnosti, Úsmev... belosť zubov a dokonalá krivka kontúr pier ma ohromila. Pozriem do očí a odpoveď znie prosto: " Prečo"? Tvár neznámeho sa priblížila: "Aby si mi neodletela ako sen keď sa zobudím"... Dlhšie sa dívajúc do očí zbadám čistotu a úprimnosť, otvorenosť...Spontánne sme sa obaja postavili a ako z dialky počujem svoj hlas: "A prečo nie"? Posedenie na káve bolo skvelým a príjemným, prekecali sme všetky možné témy, preskakovali sme jednu po druhej, jedna bola zaujímavejšia ako druhá. Keď som vytiahla Heinricha Heineho a preberali sme tie nádherné básne, bolo nám skvele... V mojej trinástej komnate sa v ten deň pootvorili dvierka, vošiel do nich tento príbeh, opäť som ju jemne privrela....
ako keď dočítate knihu a máte skvelý pocit z jej obsahu...
