Keď otvoria oči vidia pohodlný a dokonalý svet. Stromy, kvety, svet zvukov a svet farieb,
to je cenné dedičstvo ich stavu. Keby im nik nepovedal "moje" rozžiarene by kráčali ďalej
a spievali by si pieseň, ktorú raz dúfajme počuje azda celý svet. Je to pieseň dobroty.
No taká povaha, uväznená v svete hmotárstva takmer vždy je anomáliou. Onen druhý
telesný svet, do ktorého je votkaná pýcha a žiadostivosť, pozerá úkosom na idealistu-rojka.
Ak niekto povie, že je príjemné hľadieť na oblaky, odpoveďou je výstraha proti záhaľke.
Ak sa niekto usiluje venovať pozornosť vetru, bude to dobré pre jeho dušu, ale zmocnia sa
jeho majetku. Ak celý svet takzvaných neživých vecí niekoho zdržiava, nežne sa mu
prihovárajúc zvukmi, ktoré sa zdajú až príliš dokonalé, aby boli menej než rozumné zle bude
pre telo. Ruky skutočnosti večne siahajú po takých ľuďoch ako sú oni. Večne sa ich chtivo
zmocňujú. Z takých práve, stávajú sa nevoľníci...
3. mar 2007 o 15:08
Páči sa: 0x
Prečítané: 561x
Dobro...
Sú povahy zrodené k dedičstvu telesnosti, ktoré prichádzajú nič nechápajúc a ktoré opäť odchádzajú, zrejme sa ani nečudujúc prečo. Život, kým ho len znášajú je pravou ríšou zázrakov, niečim nekonečne krásnym, čo by bolo ozajstným nebom, keby tam len mohli obidve vojsť.
Katarína Virágová
Bloger
Písmo:
A-
|
A+
Diskusia
(0)
