Ona...

To isté platí aj pre ten druhý kvet ženskosti. Ostávala osamelá, no práve tak ako ten
osamelý holub bola ľúbezným hlasom v letnom čase. Rada sedávala v tichých úvahách
a zázrak života ju udržiaval v akomsi vytržení. Pristihla sa pritom, že si zavše pospevuje
ako ju radosť z práce vymaňovala z vnútorného zaujatia, vždy odovzdane hľadela v ústrety
budúcnosti s pokojnou a pevnou odvahou. U všetkých žien to nebýva tak. Príroda vie byť
neláskavá v tom, že vôbec umožňuje poviť dieťa i podružnému typu žien. Ušľachtilejšie
povahy vo svojej zrelosti vítajú materstvo, vidia v ňom zázrak a nekonečné možnosti rodového
naplnenia a nachádzajú radosť a uspokojenie v tom, že sú pomocníčkami pri uskutočňovaní
takéhoto ohromného diela.
Vždy v nej tkveje spásne vedomie večnej spravodlivosti v živote, ktoré jej nedovolí aby bola
naskrze zdolaná. Podľa jej spôsobu myslenia neboli ľudia krutí úmyselne. Nejasné myšlienky
o spolucítení, dobrote, skromnosti prenikajú jej dušu. Tieto myšlienky jej neprišli na um odrazu
ale prichádzali v mesiacoch v ktorých bdela, čakala, vnímala. Život, nech sa javí zo svojej
najhoršej alebo najlepšej stránky, je krásny. Život vždy bol taký...