Pocit, keď sa každý tvári, že je normálny a na vás pozerajú ako na najväčšieho blázna. Na niekoho kto nemôže mať vlastný názor, postoj, pocity, pretože sú podľa nich smiešne. Blázon s chorými nápadmi, nereálnymi snami a nevedomosťou čo vlastne od života chce. Všetko preto, lebo s nimi a s ich "životným štýlom" nesúhlasí. A vy jediný ste ten, kto pozná pravdu, pravdu, ktorú chce, no nevie vypovedať. Nevie ako začať a kde skončiť. Pravda bolí. A táto pravda by bola tá najkrutejšia. Veľa krát ste sa snažili ukázať a povedať, že to vlastne nie vy ste ten blázon, pretože sa už nedokážete ďalej klamať, no vidíte, že istým spôsobom nemôžete. Z jednej strany viete, že by to nepochopili, možno preto, lebo nechcú, nevedia alebo im je tá predstava jednoducho neprijateľná.
Sú zaslepení, zakomlexovaní a chýba im jedna z najpodstatnejších ľudských vlastností. Schopnosť načúvať druhému. A tak od nich odchádzate s bolesťou v hrudi, pretože aj keď ich milujete, vy ste od nich tú lásku necítili dosť na to, aby ste ostali... alebo ostanete s vedomím, že ste iný a budete za blázna, ktorý podľa nich nevie čo chce, nemá talent a nevie o čom je život aj keď v skutočnosti to vie oveľa lepšie ako oni všetci dokopy!
Nakoniec s jedinou túžbou byť sťastný a milovaný, "blázon" odchádza.