Aj dnes si pripomíname Víťazstvo nad fašizmom ako triumf nad jednou z najtemnejších ideológií moderných dejín. Zároveň však žijeme v dobe, keď sa pojem fašizmus často redukuje na historický relikt – na hákové kríže, hajlovanie a druhú svetovú vojnu. Tým si vytvárame nebezpečnú ilúziu, že fašizmus je mŕtvy. Nie, fašizmus nezanikol v ruinách Berlína. Iba vymenil uniformy za drahé obleky.
Fašizmus v prvom rade nie je estetika. Je to spôsob myslenia a výkonu moci. Je to kult tradície, predstava, že minulosť bola čistá a správna, zatiaľ čo prítomnosť je skazená a ohrozená. Život je pritom prirodzene založený na zmene – spoločnosť sa vyvíja, mení sa kultúra, technológie aj chápanie ľudských práv. Práve preto sa fašistické myslenie cíti modernitou neustále ohrozené. A z tohto strachu vzniká paradox typický pre každé fašistické hnutie: nepriateľ je zároveň slabý aj všemocný. Liberáli sú vraj zdegenerovaní a neschopní, no zároveň údajne ničia národ, kultúru aj budúcnosť štátu. Európska únia je vraj slabá a rozpadávajúca sa, no zároveň dostatočne mocná na to, aby diktovala celej Európe spôsob života.
Presne túto logiku dnes reprezentuje politika Ruskej federácie. Prezident Vladimir Putin vybudoval režim založený na glorifikácii národa, militarizme, kulte tradičných hodnôt a neustálom vytváraní nepriateľa. Rusko je podľa vlastnej propagandy obkľúčené dekadentným Západom, ktorý je vraj morálne rozložený, no zároveň predstavuje smrteľnú hrozbu pre existenciu Ruska. Táto paranoidná dichotómia je učebnicovým znakom fašistického myslenia.
Ruský štát zároveň systematicky zasahuje do osobného života ľudí. Homosexualita a sexuálne menšiny sú prezentované ako ohrozenie národa a civilizácie. Zákony proti údajnej „LGBT propagande“ vytvorili prostredie štátom podporovanej diskriminácie. Chýbajú už len ružové trojuholníky v koncentračných táboroch. Režim kontroluje médiá, potláča opozíciu, glorifikuje vojnu a premieňa jazyk na nástroj manipulácie. Invázia na Ukrajinu nie je vojnou, ale „špeciálnou vojenskou operáciou“. Agresia sa označuje za obranu. Vojna sa nazýva mierom. Presne tak, ako to opísal George Orwell vo svojom románe 1984.
Ak definujeme fašizmus ako kult tradície, vytváranie vnútorných a vonkajších nepriateľov, manipuláciu jazykom, militarizáciu spoločnosti, útok na menšiny a odmietanie liberálnej demokracie, potom dnešná štátna politika Ruskej federácie tieto znaky napĺňa úplne. Rašizmus nie je propagandistická nálepka. Je to moderný derivát fašizmu prispôsobený Rusku 21. storočia.
Nebezpečné však je, že podobné tendencie nemusíme hľadať iba za našimi východnými hranicami. Aj slovenská vládna politika čoraz otvorenejšie preberá rovnaké mechanizmy. Premiér Robert Fico systematicky buduje obraz Slovenska ohrozeného liberálmi, médiami, mimovládnymi organizáciami či „bruselskými elitami“. Európska únia je v jeho rétorike zároveň slabá, zdegenerovaná a neschopná, no súčasne údajne diktuje Slovensku, ako má žiť. Presne táto logická schizofrénia je jedným zo základných znakov fašistickej politiky.
Andrej Danko dlhodobo stavia svoju politiku na obrane „tradičných hodnôt“ pred liberalizmom a progresivizmom. Ministerka kultúry Martina Šimkovičová otvorene vedie kultúrnu vojnu proti časti vlastnej spoločnosti a vytvára obraz „správnych“ a „nesprávnych“ občanov. Politika sa čoraz viac presúva do oblasti sexuality a identity – presne tam, kde fašistické režimy historicky hľadali nepriateľov národa. Ústavné debaty o „dvoch pohlaviach“ neslúžia na riešenie reálnych problémov krajiny. Ich cieľom je vytvárať kultúrny konflikt a mobilizovať spoločnosť proti menšinám.
Rovnako nebezpečný je jazyk vládnych predstaviteľov. Médiá sú označované za „protislovenské“, kritici vlády za nepriateľov štátu a Európska únia za „bruselský diktát“. To je presne princíp, na ktorom fungovali fašistické režimy minulosti.
Súčasná slovenská vládna politika zároveň legitimizuje režim Vladimira Putina relativizovaním ruskej agresie a politickým približovaním sa k Rusku. Keď sa predstavitelia demokratického štátu zúčastňujú legitimizácie režimu založeného na militarizme, represii a imperiálnej agresii, nejde už o „alternatívny názor na zahraničnú politiku“. Ide o hodnotový súlad s súčasným ruským fašizmom Vladimíra Putina.
Fašizmus totiž nezačína plynovými komorami. Začína tým, že spoločnosť si zvykne na strach, nenávisť a rozdelenie ľudí na „pravých občanov“ a „nepriateľov národa“. A práve preto je otázne, či dnes máme vlastne čo oslavovať. Najme ak si uvedomíte kto nám dnes vládne a kto bude sedieť v prvej rade osláv porážky fašizmu nielen v Moskve ale aj na Slovensku.
