Návrh Dlhodobého plánu rozvoja rezortu obrany Slovenskej republiky do roku 2040 (DP 2040) predstavuje najvýznamnejší strategický dokument určujúci smerovanie rozvoja obranných spôsobilostí Slovenskej republiky v nasledujúcich pätnástich rokoch. Dokument vzniká v období zásadne zmeneného bezpečnostného prostredia charakterizovaného ruskou agresiou proti Ukrajine, rastúcou geopolitickou rivalitou medzi Spojenými štátmi a Čínou, technologickou revolúciou v oblasti bezpilotných systémov a umelej inteligencie a návratom veľmocenskej politiky do medzinárodných vzťahov. V tomto kontexte je potrebné hodnotiť nielen schopnosť dokumentu reagovať na aktuálne hrozby, ale predovšetkým jeho schopnosť pripraviť obranný systém Slovenskej republiky na charakter vojenských konfliktov budúcich desaťročí.
Dokument síce reflektuje potrebu budovania bazálnych prvkov ozbrojených síl ako napríklad ťažkej mechanizovanej brigády, obnovy stíhacieho letectva, rozvoja protivzdušnej obrany, posilňovania logistických kapacít a tvorby zásob munície. Jednoznačným pozitívom je aj explicitné prihlásenie sa k nových cieľov spôsobilostí NATO a predpokladaného nárastu obranných výdavkov na úroveň 3,5 % HDP. Napriek tomu však DP 2040 predstavuje oproti predchádzajúcim plánovacím dokumentom len parciálna zlepšenie neodpovedajúce rozsahu zmien v bezpečnostnom prostredí a pri porovnaní s obrannými stratégiami spojeneckých krajín publikovanými v období rokov 2022 – 2025 dokument vykazuje značnú zaostalosť strategických koncepcii rezortu obrany Slovenskej republiky.
Prvou a najvýznamnejšou slabinou dokumentu je jeho orientácia na budovanie jednotlivých spôsobilostí namiesto formulovania ucelenej strategickej vízie budúceho spôsobu vedenia vojny. Dokument oproti iným oblastiam relatívne podrobne popisuje plánované akvizície techniky, výstavbu infraštruktúry či personálny rast ozbrojených síl, avšak len minimálne sa venuje otázke, ako bude Slovenská republika viesť obranu svojho územia v podmienkach budúceho konfliktu. Skutočne kvalitné strategické materiáli ako napríklad Austrálska Defence Strategic Review (2023) naopak začína definovaním operačného konceptu „strategy of denial“, z ktorého následne odvodzuje štruktúru síl, potrebné spôsobilosti a investičné priority (Australian Government, 2023). Podobne japonská National Security Strategy (2022) vychádza z konceptu „counterstrike capabilities“ a budovania viacvrstvového systému odstrašenia. V prípade DP 2040 zostáva strategická logika rozvoja ozbrojených síl nedefinovaná a tým stráca nasledujúci obsah na zmysle pretože nevieme či reálne napĺňa potreby operačného konceptu obrany Slovenskej republiky.
S uvedeným problémom úzko súvisí absolútne nedostatočné zohľadnenie technologickej transformácie súčasného bojiska. Skúsenosti z vojny na Ukrajine alebo Iráne jednoznačne ukazujú, že bezpilotné systémy sa stali jedným z dominantných prvkov moderného konfliktu. Analýza Royal United Services Institute (Watling a Reynolds, 2024) konštatuje, že bezpilotné systémy dnes zabezpečujú väčšinu taktického prieskumu, navádzania delostrelectva a významnú časť úderných operácií v moderných vojnových konfliktoch. Napriek tomu DP 2040 venuje dronom iba okrajovú pozornosť a obmedzuje sa na konštatovanie potreby obstarania bezposádkových vzdušných a pozemných systémov. Dokument absolútne neobsahuje predstavu o ich počtoch, organizačnom začlenení ani o transformácii jednotiek pod ich vplyvom. O to tragickejšie je toto zistenie v kontexte zriadenia 11. Samostatného pluku, ktorý mal byť priamo zodpovedný za prípravu a overenie konceptov technologickej transformácie ozbrojených síl. Je teda zjavne že prostriedky vynaložene na jeho zriadenie a existenciu boli zbytočne vymrhané.
Podobne absentuje diskusia o nových formách organizácie vojsk. Kým americká armáda experimentuje s multidoménovými pracovnými skupinami (Multi-Domain Task Forces), Ukrajina buduje samostatné dronové brigády a divízie a Estónsko vytvára špecializované jednotky integrujúce kybernetické, elektronické a bezpilotné spôsobilosti, slovenský dokument zostáva verný tradičnej organizačnej logike mechanizovaných brigád. Táto konzervatívnosť tak dokumentuje technologické a koncepčné zaostávanie ozbrojených síl Slovenskej republiky ktoré sa počas implementácie tohto dokumentu bude len prehlbovať.
Tretím významným nedostatkom je slabé rozpracovanie konceptu odolnosti štátu. Moderné obranné stratégie demokratických štátov čoraz viac zdôrazňujú, že obrana nie je výlučne úlohou ozbrojených síl, ale celej spoločnosti. Fínsky koncept komplexnej bezpečnosti (Comprehensive Security), švédska stratégia Total Defence alebo taiwanský koncept Whole-of-Society Resilience vychádzajú z predpokladu, že schopnosť štátu prežiť konflikt závisí od fungovania energetiky, dopravy, zdravotníctva, samosprávy, súkromného sektora ale najme od vôle obyvateľstva brániť svoju krajinu. Taiwan napríklad po roku 2022 zásadne rozšíril plánovanie civilnej obrany, decentralizovaných zásob a prípravy obyvateľstva na krízové situácie (Ministry of National Defense Taiwan, 2023).
DP 2040 síce spomína infraštruktúru s duálnym využitím a projekty v oblasti zdravotníctva, avšak absentuje systematický prístup k budovaniu národnej odolnosti. Dokument prakticky nerieši ochranu kritickej infraštruktúry, energetickú bezpečnosť, zabezpečenie fungovania štátnej správy počas vojny ani prípravu obyvateľstva na krízové situácie. V tomto smere dokument skôr reflektuje tradičné chápanie obrany štátu než súčasné trendy obranného plánovania.
Štvrtou slabinou je nedostatočne rozpracovaný systém mobilizácie a záloh. Pozitívne možno hodnotiť vznik Národných obranných síl avšak deklarovaná ambícia v prípade potreby mobilizačné rozvinúť jednu mechanizovanú brigádu a jednu pešiu brigádu odpovedá ambícii v rozsahu predchádzajúcich koncepčných dokumentov. To demonštruje úplnú nedostatočnosť pochopenia problému mobilizácie a záloh touto stratégiou. Dokument neobsahuje konkrétne ciele týkajúce sa počtu vycvičených záložníkov, mobilizačných lehôt ani rozsahu teritoriálnej obrany. Na rozdiel od Izraela, Fínska alebo Taiwanu absentuje predstava o tom, akú úlohu bude zohrávať civilná populácia v prípade ozbrojeného konfliktu. Obrana štátu je naďalej chápaná prevažne ako úloha profesionálnych ozbrojených síl.
Významné rezervy možno identifikovať aj v oblasti obranného priemyslu. Dokument stanovuje cieľ dosiahnuť minimálne 30 % podiel slovenského obranného priemyslu pri hlavných akvizičných projektoch. To však zúfalo neodpovedá súčasným trendom. V porovnaní s ambíciami krajín ako Južná Kórea, Izrael či Taiwan ide o absolútne nízku úroveň. Južná Kórea systematicky buduje obranný priemysel ako nástroj národnej bezpečnosti a hospodárskeho rozvoja, čo jej umožnilo zaradiť sa medzi najväčších exportérov zbraní na svete. Taiwan po roku 2022 výrazne investuje do domácich kapacít výroby rakiet, dronov a munície pretože chápe že dnes nie je dôležitý nákup nových platforiem ale budovanie adaptačného ekosystému ktorý umožni tieto platformy, systematicky a rýchlo prispôsobovať technologickému vývoju a škálovať. DP 2040 podobnú víziu neobsahuje a slovenský obranný priemysel vníma skôr ako doplnok akvizičného procesu než ako jeden z pilierov národnej bezpečnosti.
Osobitnú pozornosť si zaslúži aj oblasť informačného a kognitívneho boja. Moderné konflikty čoraz viac prebiehajú súčasne vo fyzickom aj informačnom priestore. Izraelské, estónske či americké strategické dokumenty preto venujú značnú pozornosť ochrane informačného prostredia, boju proti dezinformáciám a budovaniu spoločenskej odolnosti. DP 2040 síce venuje primeranú pozornosť kybernetickej bezpečnosti, avšak prakticky ignoruje širší rozmer informačných operácií a psychologickú odolnosť spoločnosti. Toto nemožno vnímať inak ako dôsledok súčasnej vládnej politiky aktívne ťažiť s kolaborácie s dezinformačnými médiami a na oplátku tolerovať oslabovanie bezpečnosti Slovenskej republiky tými to médiami.
Najzásadnejším nedostatkom dokumentu je však absencia explicitnej teórie odstrašenia. Moderné obranné stratégie spravidla odpovedajú na základnú otázku: ako zabrániť protivníkovi, aby sa vôbec rozhodol zaútočiť? Japonsko odpovedá budovaním schopnosti zasiahnuť protivníkove základne. Taiwan stavia na stratégii „ježka“, ktorá má zvýšiť náklady potenciálnej invázie. Austrália rozvíja koncept odstrašenia odmietnutím úspechu agresora. DP 2040 sa sústreďuje na budovanie jednotlivých vojenských spôsobilostí, avšak neformuluje mechanizmus, prostredníctvom ktorého majú tieto spôsobilosti prispieť k odstrašeniu potenciálneho protivníka.
Celkovo tak možno konštatovať, že DP 2040 miesto toho aby predstavoval skutočne plnohodnotný strategický materiál reagujúci na meniace sa bezpečnostné prostredie,
predstavuje len podpriemerný plán modernizácie ozbrojených síl. Jeho hlavnou slabinou tak bezpochyby je nedostatočná ambícia v oblasti strategického myslenia. Dokument reflektuje potrebu modernizácie, ale nie plnohodnotnej transformácie obranného systému. Kým najpokročilejšie obranné stratégie demokratických štátov sa snažia pripraviť na éru umelej inteligencie, masových bezpilotných systémov, multidoménových operácií a obrany celej spoločnosti, DP 2040 zostáva vo veľkej miere dokumentom orientovaným na modernizáciu tradičných vojenských štruktúr a technológií. Práve schopnosť prekročiť rámec modernizácie a formulovať víziu budúceho spôsobu vedenia vojny bude rozhodujúcim kritériom úspešnosti slovenského obranného plánovania v nasledujúcich desaťročiach a pravé pre neschopnosť formulovať takúto víziu musíme označiť DP 2040 za ďalšie tragické zlyhanie obranného plánovania Slovenskej republiky.
Literatúra
Australian Government. (2023). Defence Strategic Review 2023. Canberra.
Government of Japan. (2022). National Security Strategy of Japan. Tokyo.
Ministry of National Defense Taiwan. (2023). National Defense Report. Taipei.
Watling, J., Reynolds, N. (2024). Meatgrinder: Russian Tactics in the Second Year of Its Invasion of Ukraine. Royal United Services Institute, London.
Swedish Government. (2024). Total Defence Bill 2025–2030. Stockholm.
NATO. (2024). NATO Deterrence and Defence Concept. Brussels.
Finnish Security Committee. (2024). Comprehensive Security Model of Finland. Helsinki.
