Malta 3/3 – „Hniezdo zmijí“ - Veľké obliehanie Malty

Sülejman pri Moháči zmasakroval armádu uhorského kráľa, maltskí rytieri mu dali kopačky.

Malta 3/3 – „Hniezdo zmijí“ - Veľké obliehanie Malty
Písmo: A- | A+
Diskusia  (3)

Bujaré oslavy všemožných udalostí na Malte majú ďalekosiahlu tradíciu. Keď by nás bol priaznivý vietor zahnal pred pár dňami (8. septembra) do tohto miništátu ktorý je zároveň maximúzeom, v prístave Great Harbor Valetty by sme mohli sledovať veľké veslárske závody. Sú súčasťou sviatku a osláv hneď troch významných udalostí - narodenia Panny Márie, výročia kapitulácie talianskej armády počas 2. svetovej vojny a konca Veľkého obliehania.

Veslárske závody, konané každoročne 8. septembra, sú súčasťou osláv konca Veľkého obliehania Malty.
Veslárske závody, konané každoročne 8. septembra, sú súčasťou osláv konca Veľkého obliehania Malty.  (zdroj: Times of Malta)

Veľké obliehanie Malty

predstavuje jedno z kľúčových stretnutí medzi Osmanskou ríšou a kresťanskou Európou, vyšli z neho víťazne maltskí rytieri. Ich prínos do dejín nebol skromný. Moje rozprávanie o nich začnem v Svätej zemi.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Amalfi je malebný kúsok sveta, rozprávkovo pekné prímorské mestečko juhotalianskeho regiónu Kampánie v provincii Salerno, so zaujímavou históriou námorného štátu. Republika Amalfi bola od roku 839 n.l. významnou námornou mocnosťou vrcholného stredoveku. Práve obchodníkom z tejto starodávnej morskej republiky Amalfi, vďaka obchodom s Palestínou, podarilo sa v roku 1048 získať od egyptského kalifa povolenie na stavbu cirkvou prevádzkovaného útulku pre ľudí, hospicu s kostolom. V Jeruzaleme, v meste pod moslimskou nadvládou, v blízkosti Božieho hrobu, vybudovali komplex kláštora s nemocnicou a kostolom, zasväteným Jánovi Krstiteľovi. Od hospicu prevzali aj svoje meno Hospitalleri (Špitálnici), alebo podľa kostola, Johaniti.

SkryťVypnúť reklamu

Spočiatku táto inštitúcia nebola ani veľká, nebol to ani formálny náboženský rád, len malá skupina zbožných jednotlivcov, benediktínskych mníchov, ktorí poskytovali pomoc chorým a unaveným pútnikom do Svätej zeme. Rád Hospitallerov založil až v roku 1080 benediktínsky mních, blahoslavený Gerard. Vtedy ešte Jeruzalem patril Turkom. Počas Prvej križiackej výpravy, zameranej na oslobodenie Božieho hrobu od moslimov, kresťanské rytierske vojská v roku 1099 Jeruzalem dobyli. Dobrá práca Gerarda a jeho bratov, starajúcich sa o pútnikov, chorých a bezdomovcov, viedla k tomu, že prvý kresťanský vládca Jeruzalema Godfrey z Bouillonu udelil Hospitallerom rôzne majetky. Hospic získal nezávislosť od benediktínskych mníchov a bolo mu umožnené kontrolovať svoje vlastné záležitosti.

SkryťVypnúť reklamu

Spočiatku Hospitalleri neboli rytierskou rehoľou, obrancov si prenajímali. Neskôr, po dobytí Jeruzalema križiakmi, začali sa deliť na rytierov, duchovných a slúžiacich bratov, militarizovali sa. Úradný názov rytierskeho rádu znel: „Fratres hospitalarii st. Johannis B. Hierosolymitani“ (Špitálni bratia sv. Jána Krstiteľa Jeruzalemského), skrátene Špitálnici sv. Jána, alebo aj Johaniti. Rád sa riadil rehoľou sv. Augustína, k jej trom rehoľným sľubom (chudoba, poslušnosť, vernosť Bohu) pribudol štvrtý – ošetrovanie a ozbrojená ochrana pútnikov mieriacich do Svätej zeme. Rytieri nosili čierny plášť s osemcípou hviezdou Amalfského kríža, ten zamieňali na bojovom poli za červený plášť s bielym krížom. Podľa pápežskej charty sa organizácia stala vojenským náboženským rádom, povereným starostlivosťou nielen o ochranu a obranu Svätej zeme, ale aj všetkých miest, kde sa rád usadil. Mladí aristokrati zo Španielska, Portugalska, Anglicka, Francúzska, Nemecka a Talianska sa s nadšením pripájali k Johanitom. Rýchly rast infraštruktúry špitálov na západe im priniesol obrovské bohatstvo. Posielali ho na východ, aby podporili svoje vojenské a zdravotnícke aktivity v Jeruzalemskom kráľovstve.

SkryťVypnúť reklamu
Rytieri Johaniti v 13. storočí.
Rytieri Johaniti v 13. storočí.  (zdroj: Wikipedia)

Pád Akkonu, poslednej bašty Johanitov v Svätej zemi  

Kresťania na Blízkom východe však nedominovali dlho. Saladin v roku 1187 zlomil moc križiackych štátov v Svätej zemi a dobyl Jeruzalem. V pamätnej bitke pri Hattine zahynuli skoro všetci rytieri.

Obliehanie Akkonu (Akry) a jeho dobytie v roku 1291 bolo posledným zásadným vojenským stretom v dejinách križiackych výprav medzi európskymi križiakmi a moslimami. Obrancovia Akkonu podľahli drvivej prevahe vojska mamlúckeho sultána Kalávúna. Po jeho páde, nadvláda kresťanov v Svätej zemi definitívne skončila.

Veľmajster Johanitov Matúš z Clermontu statočne bráni jednu z brán Akkonu pred postupujúcimi moslimami. Obraz Dominique Papeta, zámok vo Versailles.
Veľmajster Johanitov Matúš z Clermontu statočne bráni jednu z brán Akkonu pred postupujúcimi moslimami. Obraz Dominique Papeta, zámok vo Versailles. (zdroj: Wikipedia)

Bojov na hradbách Akkonu v roku 1291 sa zúčastnili rytierske rády Johanitov a Templárov. Počas týchto bojov bol zabitý veľmajster Johanitov Jean de Villiers a veľmajster Templárov Guillaume de Beaujeu.

Nádvorie pevnosti Johanitov v Akkone. Pevnosť s rozsiahlymi podzemnými priestormi bola poslednou baštou Johanitov v Svätej zemi.
Nádvorie pevnosti Johanitov v Akkone. Pevnosť s rozsiahlymi podzemnými priestormi bola poslednou baštou Johanitov v Svätej zemi. (zdroj: Vlado Benčík)
Pevnosť v Akkone s rozsiahlymi podzemnými priestormi bola poslednou baštou Johanitov v Svätej zemi.
Pevnosť v Akkone s rozsiahlymi podzemnými priestormi bola poslednou baštou Johanitov v Svätej zemi. (zdroj: Vlado Benčík)

Johaniti na Rhodose

Po páde Akkonu, tejto poslednej kresťanskej pevnosti na Východe, Johaniti sa presťahovali najskôr na Cyprus a v roku 1310 na pomerne bohatý egejský ostrov Rhodos. Po odchode z Palestíny sa zmenila aj ich činnosť, vymenili ochranu kresťanských pútnikov za prenasledovanie moslimských korzárov. Základňa na Rhodose sa im k tomu výborne hodila.

Rytieri Johaniti v 13. storočí.
Rytieri Johaniti v 13. storočí. (zdroj: Wikipedia)

Na Rhodose dosiahol rytiersky rád svoj zenit. Vybudoval silné námorné loďstvo, kontroloval ním hlavne východnú časť Stredozemného mora. Tak ako islamskí korzári, aj Johaniti prepadávali moslimské prístavy a lode, zmocňovali sa ich bohatstva a mnohých kresťanských zajatcov oslobodili od islamského otroctva. Vďaka pápežským dekrétom, rád získal nezávislosť a medzinárodnú suverenitu. Bol spravovaný veľmajstrom, kniežaťom z Rhodosu, razil vlastné mince a udržiaval diplomatické vzťahy s ostatnými štátmi.

Palác veľmajstra Rádu Johanitov na Rhodose
Palác veľmajstra Rádu Johanitov na Rhodose (zdroj: Vlado Benčík)

Rozpínajúcej sa Osmanskej ríši bol Rhodos, v rukách Johanitov, tŕňom v oku. Dňa 21. septembra 1520 nastúpil na trón iba 26 ročný ambiciózny Sülejman I. Veľkolepý. Stalo sa tak pred 502 rokmi. Bol rozhodnutý kráčať v šľapajách svojho otca Selima I. Hrozného, ktorý stihol k ríši pripojiť Sýriu, Egypt, posvätné mestá islamu Mekku a Medinu a dokončil podrobenie Balkánu. Sülejman disponoval najväčšou armádou sveta, a tú mienil aj patrične využiť. História chcela, aby jeho vláda bola symbolicky spojená s bojom proti rytierom. Jedna z najúspešnejších vlád v dejinách Osmanskej ríše sa začala dobytím ostrova Rhodos v roku 1522. A na jej konci sa Sülejman a jeho admiráli, v roku 1565, postavia proti rytierom v ich ďalšom sídle, na Malte.

Mladý Sülejman I. Veľkolepý pri nástupe na trón netušil, že ho Johaniti budú sprevádzať na celej životnej ceste vládcu a stanú sa jeho nočnou morou.
Mladý Sülejman I. Veľkolepý pri nástupe na trón netušil, že ho Johaniti budú sprevádzať na celej životnej ceste vládcu a stanú sa jeho nočnou morou.  (zdroj: Wikipedia)
Mapa s vyznačením územia pod nadvládou Osmanskej ríše pri nástupe Sulejmana I. na trón.
Mapa s vyznačením územia pod nadvládou Osmanskej ríše pri nástupe Sulejmana I. na trón.  (zdroj: Wikipedia)

Už rok po prevzatí moci Sülejman dobyl Belehrad, najdôležitejšiu uhorskú pohraničnú pevnosť a otvoril si tým cestu do srdca Uhorska. V ďalšom roku sa rozhodol zlikvidovať Johanitov na Rhodose, bránili Osmanskej ríši v úplnej nadvláde nad východným Stredomorím. Tak ako mu kázali moslimské pravidlá, v kvetnatom liste zablahoželal novému veľmajstrovi rádu Johanitov k zvoleniu a zároveň ho požiadal, aby mu Rhodos vydal. V odpovedi na list, veľmajster L'Isle Adam žiadosť sultána úctivo odmietol, sľub daný rádu mu prikazoval brániť svoje majetky. Druhý sultánov list veľmajster ignoroval, pretože zlepšil svoju obranu. Sultán dlho neváhal, na mlčanie odpovedal vyhlásením vojny. Zhromaždil flotilu s viac ako 700 galérami a armádu s viac ako 200 000 vycvičenými vojakmi a sapérmi (mužmi, ktorí sa zavŕtavali pod opevnenia a odpaľovali výbušniny). Podobne ako väčšina odhadov živej sily a materiálu uvádzaných pri starovekých bitkách, tieto čísla sú istotne vysoko nadhodnotené. No aj tak to muselo byť hrozivé osmanské vojsko, ktoré dorazilo na Rhodos 26. júna 1522.

Obrana Rhodosu pozostávala z približne 500 rytierov, k tomu približne 1 500 žoldnierov a možno 4 000 domorodých rhodských vojakov. Na Rhodose žilo niekoľko tisíc obyvateľov, ktorí po príchode Turkov vstúpili do opevneného mesta, aby sa chránili. Mesto bolo obklopené dvojitým múrom s trinástimi vežami, množstvom bášt, špeciálnych opevnení a hlbokým širokým zákopom okolo hradieb. Delá na hradbách boli umiestnené tak, aby zabezpečovali čelnú útočnú obranu aj krížovú paľbu.

Bombardovacie delo Johanitov z Rhodosu je vystavené v Musée de Armée v Paríži. Dokázalo vystreliť 260 kg žulovú guľu na vzdialenosť až 200 metrov. Nachystať muníciu pre takýto kanón iste nebolo jednoduché.
Bombardovacie delo Johanitov z Rhodosu je vystavené v Musée de Armée v Paríži. Dokázalo vystreliť 260 kg žulovú guľu na vzdialenosť až 200 metrov. Nachystať muníciu pre takýto kanón iste nebolo jednoduché.  (zdroj: Wikipedia)

V prvých dňoch obliehania utrpeli Turci veľké straty vďaka zbraniam a pevnému odhodlaniu obrancov. Straty boli také veľké, že útočníci dokonca uvažovali aj o prerušení obliehania. Sám sultán Sülejman prišiel na Rhodos, aby obliehaniu velil. Bitka zúrila dňom i nocou päť mesiacov. Počas dňa boli hradby rozbité na trosky a počas noci sa múry obnovovali. Budovy v celom meste sa búrali a kameň sa používal na obnovu opevnenia.

Dlhotrvajúce obliehanie si však vyžiadalo svoju daň. V polovici decembra už žilo len niekoľko rytierov. Desaťtisíce Turkov bolo mŕtvych. Na celom ostrove sa vznášal zápach hnijúcich tiel ľudí a zvierat. Nehygienické podmienky prispievali k šíreniu sa chorôb. Utrpenie a umieranie tisícov zranených bolo takmer neznesiteľné. Nakoniec, s blížiacou sa zimou, sultán ponúkol prímerie. Netušil koľko rytierov zostalo nažive, a ak by ich značný počet ešte žil, a ak by pokračovali v boji ako doteraz, obliehanie by bolo príliš nákladné na to aby v ňom pokračoval. Podobne aj veľmajster de L'Isle Adam musel čeliť vzbure civilných rhodských občanov a požiadavkám duchovenstva na prímerie. Keďže len málo rytierov bolo ešte schopných klásť odpor, súhlasil s rokovaniami. Prímerie bolo podpísané 20. decembra.

Mladý Sülejman bol plný úcty k hrdinsky bojujúcim rytierom a na rozdiel od bežného krutého moslimského správania, bol veľkorysý. Sľúbil, že výmenou za odovzdanie Rhodosu nebudú znesvätené kostoly, občania nebudú obťažovaní ani zotročovaní, všetci obyvatelia Rhodosu ktorí si to budú želať, budú môcť slobodne opustiť ostrov spolu s rytiermi. Tí ktorí zostanú, nebudú päť rokov platiť žiadny tribút a rytieri budú môcť odísť na vlastných galérach a v prípade potreby im Turci dodajú ďalšie lode. Okrem toho, rád mohol odísť so všetkým svojím majetkom a cirkevnými relikviami, na palube svojich vojnových lodí. Samotný Sülejman prišiel 26. decembra do mesta pozdraviť veľmajstra a vraj ho oslovil úctivým titulom "otec". V prvý januárový deň roku 1523 sa veľmajster L'Isle Adam a približne 180 neohrozených rytierov, vydalo na more na päťdesiatich lodiach naložených majetkom rádu, spolu so všetkými ktorí bojovali po boku rádu, a všetkými kresťanmi, ktorí sa rozhodli ich sprevádzať. Spomienka na toto obliehanie však pretrvávala v mysliach Turkov aj rytierov a obe strany si ju budú pripomínať o štyridsaťtri rokov neskôr, na Malte.

Johaniti sa po páde Rhodosu ocitli v pozícii vyhnancov, prestali existovať ako suverénna mocnosť. Vlastnili síce značné majetky v celej Európe, ale tie nemohli vyvážiť stratu zvrchovaného rádového územia. Putovali celých 7 rokov z miesta na miesto, bez domova. Najprv odišli do Castra na ostrove Kandia (Kréta), odtiaľ postupne do Benátok, Viturbo, Villa Franca, Syrakúz a Messiny. Vzhľadom na to, že formálne podliehali pápežovi, a nie mocichtivým európskym kráľom, boli Johaniti vytlačovaní na okraj záujmu a vlastne nikto ich nechcel prijať na svoje územie.

Johaniti na Malte

Cisár svätej ríše rímskej a španielsky kráľ Karol V. si uvedomoval hrozbu z možnosti osmanskej expanzie do Západnej Európy cez Apeninský polostrov. Ostrov Malta stál Turkom v ceste. Preto Johanitom ponúkol Maltu a Gozo ako základňu pre ich operácie. Časť rádu sa mala presídliť na pobrežie severnej Afriky, kde mala brániť africkú pevnosť Tripolis.

Plány Osmanskej ríše na prerazenie cesty do Západnej Európy cez Maltu a Apeninský polostrov.
Plány Osmanskej ríše na prerazenie cesty do Západnej Európy cez Maltu a Apeninský polostrov.  (zdroj: Wikipedia)

Veľmajster rádu vyslal najskôr na ostrovy prieskum. Prieskumníci boli zhrození a do svojej správy napísali: „Malta nie je nič iné než skala pokrytá prachom, načisto nevhodná na akúkoľvek poľnohospodársku rekultiváciu. Lesy sú riedke a obyvatelia hovoriaci nezrozumiteľným jazykom, používajú na kúrenie kravské a iné lajná, ak nechcú jesť surové mäso.“ Na Malte nebol žiadny zdroj pitnej vody. Lenže ostrov, či skôr súostrovie, mal vynikajúcu strategickú polohu, strmé pobrežie a množstvo ľahko opracovateľného vápenca. Všetko potrebné na to, aby sa tu dala vybudovať námorná základňa a pevnosť. Rytieri sa na Maltu nehrnuli, ponuku na obsadenie Malty prijali s nevôľou a istý čas ich vodcovia živili predstavu o tom, že sa na Rhodos vrátia.

Obrázok blogu
(zdroj: z Wikipedie Vlado Benčík)
Územie patriace Johanitom v rokoch 1530 – 1798.
Územie patriace Johanitom v rokoch 1530 – 1798.  (zdroj: Wikipedia)

Rytieri, ktorí odteraz dostanú prívlastok „maltskí“ (rád nazývame Rádom maltézskych rytierov, alebo Maltézskym rádom), priplávali na Maltu 26. októbra 1530. Rytieri sa na svojom malom ostrovčeku rozhodne nenudili. V starom meste Birgu prestavali spustnutý hrad Castrum Maris na Anjelský hrad, Saint Angelo sa stalo sídlom veľmajstra.

Pevnosť Saint Angelo (Anjelsky hrad) v meste Birgu (dnes Vittoriosa – Víťazné mesto) sa stala sídlom veľmajstra maltských rytierov.
Pevnosť Saint Angelo (Anjelsky hrad) v meste Birgu (dnes Vittoriosa – Víťazné mesto) sa stala sídlom veľmajstra maltských rytierov.  (zdroj: Vlado Benčík)
Mocné múry chránili Anjelský hrad v Birgu od mora.
Mocné múry chránili Anjelský hrad v Birgu od mora.  (zdroj: Vlado Benčík)
Masívne steny hviezdicového tvaru chránili Anjelský hrad v Birgu aj od pevniny.
Masívne steny hviezdicového tvaru chránili Anjelský hrad v Birgu aj od pevniny.  (zdroj: Vlado Benčík)

Platilo, že všetok majetok maltských rytierov pripadol po ich smrti rádu. Na ostrov Malta začalo prúdiť bohatstvo rádu. V mestách rástli paláce a katedrály, bola založená univerzita. Pre Maltu patrí pôsobenie rytierov k najslávnejšiemu obdobiu dejín.

Malťania boli (a sú) horlivými kresťanmi, sú hrdí na to, že na severe ich ostrova, v Zálive sv. Pavla, stroskotal jeden z apoštolov Ježiša Krista, sv. Pavol. Tri mesiace šíril na Malte kresťanstvo a ako sa píše v Skutkoch apoštolov, vykonal tu niekoľko zázrakov.

Neveľký neobývaný ostrov Svätého Pavla je označovaný za miesto stroskotania tohto apoštola. Na ostrove stojí socha sv. Pavla a kostol.
Neveľký neobývaný ostrov Svätého Pavla je označovaný za miesto stroskotania tohto apoštola. Na ostrove stojí socha sv. Pavla a kostol.  (zdroj: Vlado Benčík)

Strategická poloha predurčovala Maltu stať sa vhodnou základňou na boj proti moslimským pirátom operujúcim v Stredozemnom mori, prepadávajúcim obchodné lode a ohrozujúcim európske pobrežie. Vďaka námorným základniam v Alžírsku i množstva ďalších prístavov v Levante, Egypte, Grécku a Malej Ázii, osmanské loďstvo sa stalo dominantnou silou v Stredomorí. Najmä korzár Turgut Reis (známy ako Dragut) sa ukázal ako veľká hrozba pre kresťanské národy centrálneho Stredomoria. Odhaduje sa, že barbarskí korzári z Alžírska, Tripolisu a ďalších prístavov pod osmanskou správou, odvliekli do otroctva pri nájazdoch na európske pobrežie až 1 milión ľudí.

Dragut a maltskí rytieri boli neustále v konflikte, lode rytierov ohrozovali lukratívne moslimské pirátstvo. V roku 1551 sa Dragut a osmanský admirál Sinan rozhodli dobyť Maltu a vtrhli na ostrov so silou asi 10 000 mužov. Už po niekoľkých dňoch však Dragut prerušil obliehanie, presunul sa na susedný ostrov Gozo, vyplienil ho a do otroctva odvliekol jeho 5 000 obyvateľov. Potom lode Draguta a Sinana od Malty odplávali na juh k Tripolisu, obsadeného Rádom maltézskych rytierov, porazili ich a vyhnali, Sülejman udelil korzárovi Dragutovi, usilovnému kresťanobijcovi, titul admirála, stal sa pašom Tripolisu.

Nasledujúcich niekoľko rokov prebehlo relatívne pokojne, hoci obdobie bolo brutálne a krvavé. Konflikty medzi kresťanmi a moslimami v Stredomorí pokračovali v nezmenšenej miere. Rytierom sa darilo prepadávať nekresťanské lode a oslobodzovať zajatcov. Odhaduje sa, že na Maltu v tej dobe priviezli okolo 3 000 moslimských a židovských zajatcov. Známa je aj ľudomilná činnosť rytierov, napríklad po Moháči vykupovali kresťanských otrokov z Uhorska a osídľovali ich vo vyľudnených dedinách Provensálska.

Malta ležala Sülejmanovi hlboko v žalúdku. Na adresu tohto maličkého ostrova a mocenských chúťok ovládnuť celý kresťanský svet, sultán sa vyjadril veľmi jasne: „Táto prekliata skala, "hniezdo zmijí“, leží ako bariéra vložená medzi nás a náš majetok“. Poznal vzdelaný sultán kresťanskú históriu, keď označil Maltu za hniezdo zmijí? Ako sa píše v Skutkoch apoštolských, sv. Pavla na Malte uštipla zmija.

Pád Tripolisu prinútil zostávajúcich maltských rytierov začať s ráznymi prípravami na obranu posledného kúska zeme, ktorý im ostal. Kľúčom k Malte bol krásny prírodný prístav na východnej strane ostrova, ktorý sa tiahol štyri míle do vnútrozemia. Do prístavu Grand Harbour vybiehali po obidvoch stranách dva priľahlé cípy pevniny a práve na týchto polostrovoch si rytieri zriadili svoje pevnosti. K pevnosti St. Angelo v Birgu pribudli dve nové mohutné pevnosti, dostali názov St. Michael a St. Elmo. Pevnosti boli tvorené masívnymi stenami, ktoré mali ochrániť vnútorné nádvoria počas silnej delostreleckej paľby. Hradby mali tvar hviezdice, aby z nich mali obrancovia pred sebou priestor plne dostupný na smrteľnú paľbu a aby sa tak predišlo hluchým miestam, kde by sa mohli útočníci kryť počas svojho postupu k hradbám.

Pevnosť Saint Elmo na kopci Sciberras mala strategicky významnú polohu, stála na vstupe do zálivu a prístavu Grand Harbour od mora.
Pevnosť Saint Elmo na kopci Sciberras mala strategicky významnú polohu, stála na vstupe do zálivu a prístavu Grand Harbour od mora.  (zdroj: Vlado Benčík)
Pevnosť Saint Michael v Senglea, spolu s Anjelským hradom v Birgu, chránili pobrežie na druhej strane zálivu Grand Harbour, oproti pevnosti Saint Elmo.
Pevnosť Saint Michael v Senglea, spolu s Anjelským hradom v Birgu, chránili pobrežie na druhej strane zálivu Grand Harbour, oproti pevnosti Saint Elmo.  (zdroj: Vlado Benčík)
Pohľad na pevnosť St. Angelo od pevnosti St. Michael.
Pohľad na pevnosť St. Angelo od pevnosti St. Michael.  (zdroj: Vlado Benčík)
Pohľad z Anjelského hradu na vstup do zálivu Grand Harbour od mora. Vľavo hore na obzore stojí pevnosť Saint Elmo, zaujímala významné strategické miesto na vstupe.
Pohľad z Anjelského hradu na vstup do zálivu Grand Harbour od mora. Vľavo hore na obzore stojí pevnosť Saint Elmo, zaujímala významné strategické miesto na vstupe. (zdroj: Vlado Benčík)

Jean Parisot de la Valette – veľmajster Rádu maltézskych rytierov

Na svojej schôdzi v roku 1557 si rád zvolil nového veľmajstra menom Jean Parisot de la Valette. La Valette bol Francúz šľachtického pôvodu, mnohí jeho predkovia sa zúčastnili na križiackych výpravách. Do rádu vstúpil ako 20-ročný a odvtedy sa do Francúzska už nevrátil. Bol priamym účastníkom bitky o Rhodos, ktorý musel rád Johanitov opustiť. Ako rytier bol búrlivák, za zbitie laickej osoby bol štyri mesiace väznený na ostrove Gozo. Zvyšok dvojročného trestu si odpykal pri obrane Tripolisu. V roku 1541 bol počas námorného boja zajatý korzármi Draguta. Celý rok bol prikovaný k lavici galéry, až kým ho rád nevyslobodil v rámci výmeny zajatcov. Zažil krutosť i hlad, bol to zocelený muž.

Pevnosť Il-Kastell na ostrove Gozo pochádza z 15. storočia. Za múrmi žalára v pevnosti si odpykával trest aj neskorší veľmajster rytierov - Jean Parisot de la Valette.
Pevnosť Il-Kastell na ostrove Gozo pochádza z 15. storočia. Za múrmi žalára v pevnosti si odpykával trest aj neskorší veľmajster rytierov - Jean Parisot de la Valette.  (zdroj: Vlado Benčík)
Jean Parisot de la Valette bol veľmajstrom Maltézskeho rádu v rokoch 1557 – 1568. Jeho obraz je umiestnený v Paláci veľmajstrov vo Valette.
Jean Parisot de la Valette bol veľmajstrom Maltézskeho rádu v rokoch 1557 – 1568. Jeho obraz je umiestnený v Paláci veľmajstrov vo Valette.  (zdroj: Google Arts & Culture - Great Siege)
Obrázok blogu
(zdroj: Wikipedia)

Súperenie o nadvládu v Stredozemnom mori

Nadvláda nad Stredozemným morom bola na strane Osmanov. Kráľ Filip II. zorganizoval najväčšiu námornú výpravu za posledných päťdesiat rokov, aby moslimských korzárov vyhnal z Tripolisu. Rytieri sa pripojili k výprave, ktorú tvorilo približne 54 galér a 14 000 mužov. Táto neúspešná akcia vyvrcholila v máji 1560 bitkou pri Džerbe, keď osmanský admirál Piyale paša prekvapil kresťanskú flotilu pri tuniskom ostrove Džerba a zajal alebo potopil viac ako polovicu kresťanských lodí. Bitka bola pre kresťanov úplnou katastrofou a znamenala vrchol osmanskej nadvlády v Stredomorí.

Ilustrácia námornej bitky pri Djerbe.
Ilustrácia námornej bitky pri Djerbe.  (zdroj: Wikipedia)

Maltskí rytieri vedeli lepšie ako iní, že sa blíži útok na ostrov a zintenzívnili prípravy na obranu troch hlavných maltských pevností. A čo je dôležité, obnovili svoje loďstvo spustošené pri Djerbe a pustili sa znova do pirátstva. La Valette dal na vlastné súkromné náklady postaviť dve galéry a jeho príklad nasledovali aj bohatší velitelia. Siedmim vojenským galéram rádu velili skúsení navigátori poznajúci všetky prístavy a aj tie najmenšie zátoky Stredozemného mora. Vďaka La Valettovmu nebojácnemu veleniu rádu, galéram rytierov sa podarilo v priebehu piatich rokov zmocniť sa asi päťdesiatich moslimských lodí a zajať mnoho korzárov. Táto námorná križiacka sila začala čoskoro vzbudzovať strach u moslimských korzárov a dokonca aj u Turkov.

Smelosť maltských rytierov pri potýčkach na mori zasadila Turkom veľa potupných rán. Rytierom sa napríklad podaril v roku 1564 majstrovský kúsok, zajať tureckú galéru Sultanu s benátskym nákupom šperkov v hodnote 90 000 zlatých dukátov. Na jej palube bola aj stará, vraj vyše 100 ročná vychovávateľka Sulejmanovej obľúbenej dcéry Miriam, ktorá sa na tureckom dvore tešila náležitej úcte. V tom istom roku sa rytierom výnimočne darilo, podarilo sa im zajať loď s bohatými pútnikmi do Mekky, medzi nimi bol aj guvernér Alexandrie. Takýto zajatci mali veľkú cenu výkupného. Sultánov dvor volal po pomste.

Zlé jazyky hovoria, že veľkého vodcu Osmanskej ríše najviac zasiahla správa o zajatí lode, na ktorej cestovalo niekoľko Sülejmanových intímnych priateľov (od mileniek pohlavia ženského sa sultán s pribúdajúcim vekom vraj odvracal). Veľmajster la Valette poslal sultánových miláčikov rovno na galeje, možno preto že aj on sám na tureckých galérach vesloval celý rok. 

Prípravy Osmanov na vojenské ťaženie

Sedemdesiat jedenročný Sülejman horko zaľutoval svojej dávnej veľkorysosti, s ktorou nevďačným Johanitom dovolil kedysi s vojenskými poctami opustiť Rhodos. Aby svoje mladícke pochybenie napravil, na zasadnutí vojenskej rady v októbri 1564 presadil rozhodnutie zaútočiť na Maltu, skoncovať s rytierskym „hniezdom zmijí“.

V novembri vymenoval Lala Mustafu pašu za veliteľa výpravy a Piyala pašu, svojho zaťa, za veliteľa osmanského námorníctva. Obaja boli skúsení účastníci výprav, Mustafa paša bojoval proti rytierom už na Rhodose. Rozdelenie velenia medzi dvoch ctižiadostivých mužov sa ukázalo ako nešťastné riešenie. V decembri sa sultán rozhodol, že sa osobne výpravy nezúčastní. Z Tripolisu bol povolaný guvernér a skúsený korzár Dragut, s rozsiahlymi vedomosťami o ostrove, mal Mustafovi a Piyalovi pomáhať a radiť.

Vďaka predchádzajúcim prieskumom, osmanské vrchné velenie dobre poznalo topografiu Malty, ako aj situáciu rytierov a ich opevnení. V archívoch Konštantínopolu sa zistilo, že Turci, v rámci príprav na obliehanie, poslali na Maltu dvojicu inžinierov ako špiónov. Títo inžinieri sa prezliekli za miestnych rybárov a postarali sa o to, aby lovili ryby pri všetkých hlavných opevneniach vo Veľkom prístave a v ich okolí, ako aj v zátokách a zálivoch okolo ostrova. Svoje rybárske udice používali ako meracie prúty, aby odhadli výšku a  hrúbku obranných múrov a bášt, zaznamenali celkové zloženie pobrežia, hĺbku zálivov a tak poskytli Osmanom cenné informácie o tom, kde môžu nájsť bezpečný prístav a aké sú silné a slabé miesta rytierskych pevností.

Jednou z hlavných nevýhod bola vzdialenosť Malty od zdrojov zásobovania - takmer tisíc kilometrov. Invázna armáda musela mať so sebou okrem zbraní a munície aj dostatok potravín, stanov, dreva, námorných zásob a materiálu na obliehanie. Mohli sa spoliehať len na obmedzenú podporu korzárov zo severnej Afriky. Načasovanie bolo veľmi dôležité, na prípravu bolo len niekoľko mesiacov. V plánovaní kampane a zabezpečovaní logistickej podpory však bola ústredná osmanská vláda neprekonateľná.

Hoci bolo jasné že Turci pripravujú veľkú flotilu a chystajú sa na vojnu, európski pozorovatelia a špióni si neboli istí cieľom ťaženia. Rovnako ako Malta, do úvahy prichádzali aj ďalšie mestá na pobreží Stredozemného mora. Kvôli neistote cieľa tureckého útoku, alebo možno aj La Valettovmu váhaniu, začal 70-ročný veľmajster s horúčkovitými prípravami na obranu ostrova až v januári 1565. Pustil sa do hromadenia zásob, streliva, posilňovania opevnenia, zvolávania všetkých rytierov na Maltu a náboru ďalších bojaschopných mužov z radov maltského obyvateľstva.

Tu treba spomenúť, že vzťahy medzi maltskými rytiermi a obyvateľstvom Malty, boli v tom čase napäté. Rok 1561 je považovaný za príchod rímskej inkvizície na Maltu. Už pred príchodom Johanitov na Maltu existoval tu tribunál starej stredovekej katolíckej inkvizície, riadenej biskupom z Palerma. Činnosť inkvizítorov na Malte, prísne a kruté potieranie kacírstva, prenasledovanie kohokoľvek kto nesúhlasil s učením katolíckej cirkvi, zintenzívnilo sa v roku 1561, keď sa biskup Malty stal zároveň hlavným inkvizítorom.

Ošarpaná budova v mestečku Birgu (dnes Vittoriosa) bola sídlom inkvizítorov a zároveň žalárom. Dnes je tu Múzeum inkvizície.
Ošarpaná budova v mestečku Birgu (dnes Vittoriosa) bola sídlom inkvizítorov a zároveň žalárom. Dnes je tu Múzeum inkvizície.  (zdroj: Vlado Benčík)

Na posilnenie obranných síl, ktoré tvorilo približne 600 rytierov, La Valette sa v januári 1565 začal snažiť najímať žoldnierov, ako aj španielske a talianske jednotky. Kvôli byrokratickým a logistickým komplikáciám, len málo z nich dorazilo včas. Ďalším zdrojom mužov bola maltská domobrana, na ktorú si La Valette, ako na vojakov, veľmi nepotrpel. Malťania nakoniec poskytli väčšinu bojujúcich mužov a ukázali sa ako zruční a spoľahliví vojaci. Rytieri tiež podnikli nárazovú akciu na zabezpečenie dostatočných zásob potravín a materiálu, ako aj na násilnú evakuáciu nebojujúcich osôb na Sicíliu. Na jar 1565 La Valetteho vojenská sila v počte 8 000 až 9 000 osôb zahŕňala jeho rytierov, armádu maltských neregulárnych vojakov a ďalšie jednotky zo Sicílie.

Sülejman žiadne väčšie problémy pri zdolávaní Malty neočakával. Dobre vedel o jej malej posádke a o neochote európskych mocností zachrániť malú bezvýznamnú skalu uprostred Stredozemného mora. No nič nenechával na náhodu a poslal k ostrovu skutočne impozantnú námornú armádu. Po jeho neúspešnom útoku na Viedeň v r. 1529 a ďalšom márnom pokuse o tri roky neskôr, vstup do západnej Európy sa zdal byť konečne na dosah.

Rím, neskorá jar 1565. Rytec francúzskeho pôvodu Nicolas Béatrizet vydáva v podvečer konfliktu rytinu, mapu Malty, základne rytierskeho rádu svätého Jána, najpravdepodobnejšieho cieľa osmanskej výpravy. Sú na nej vyznačené všetky tri pevnosti rytierov.

Rytina Nicolasa Béatrizeta s vyznačením pevností na Melite - Malte.
Rytina Nicolasa Béatrizeta s vyznačením pevností na Melite - Malte.  (zdroj: Cambridge University Press - Mapovanie veľkého obliehania Malty)

Útok osmanskej armády

Väčšina historických správ o obliehaní sa opiera o denník Francisca Balbiho de Correggio (1505 - 1589), ktorý počas obliehania slúžil ako arkebusier (arkebuza - raná prenosná zbraň s dlhou hlavňou, podopretá na trojnožke hákom, alebo stojaca na vidlicovom stĺpe) v španielskom kontingente. Denník uverejnil v roku 1567 v Alcala de Henares v Španielsku. Bol taký populárny, že v roku 1568 bol druhýkrát vytlačený v Barcelone. Balbiho denník je najznámejším svedectvom očitého svedka obliehania a všetky neskoršie dejiny (a ja tiež v mojom blogu) sa o informácie z denníka Balbiho vo veľkej miere opierajú. Udalosti počas Veľkého obliehania zaznamenával aj oficiálny kronikár rádu Giacomo Bosio.

Obrázok blogu
(zdroj: Wikimedia)

Dňa 30. marca 1565 boli obyvatelia Konštantínopolu (dnešného Istanbulu) svedkami veľkolepej udalosti. Metropolu Osmanskej ríše opúšťala vojnová flotila, aká nemala páru od dôb starého Ríma (hoci podľa údajov bola menšia ako tá, s ktorou Sülejman tiahol kedysi na Rhodos). Morskú hladinu čerilo 130 galér, 30 galeás a galeát, 11 obrovských nákladných plachetníc a desiatky menších plavidiel. Na ich palubách sa tiesnilo takmer 40 000 ľudí: námorníkov, veslárov, delostrelcov, moslimských duchovných, dervišov a predovšetkým vojakov. Do boja bolo vyslaných 6 300 janičiarov, 9 000 sipáhiov, 4 000 jajalárov, 4 000 dobrovoľníkov a 5 000 násilne odvedených mužov. V priebehu obliehania sa k osmanskej armáde pripojí ďalších najmenej 10 000 vojakov z Egypta a iných islamských krajín severnej Afriky.

Keď 18. mája 1565 vyšlo slnko, obzor pri neveľkom ostrove sa zaplnil bielymi plachtami so sultánovým červeným polmesiacom. Začalo sa Veľké obliehanie Malty. Útočníci boli skalopevne presvedčení, že sa im podarí veľmi rýchlo premôcť a podrobiť si malú skupinu rytierov na ostrove.

Rovnako starí (či skôr mladí) sultán Sülejman a rytier La Valette sa v mladosti na Rhodose stretli. Sedemdesiatročný sultán sa stretnutiu na Malte vyhol, osud výpravy zveril do rúk bývalého korzára Draguta.
Rovnako starí (či skôr mladí) sultán Sülejman a rytier La Valette sa v mladosti na Rhodose stretli. Sedemdesiatročný sultán sa stretnutiu na Malte vyhol, osud výpravy zveril do rúk bývalého korzára Draguta.  (zdroj: Wikipedia )
Freska z Radnej siene Paláca veľmajstrov, od talianskeho maliara Matteo Perez d'Aleccio, v ktorej som vyznačil polohy a názvy dôležitých bodov.
Freska z Radnej siene Paláca veľmajstrov, od talianskeho maliara Matteo Perez d'Aleccio, v ktorej som vyznačil polohy a názvy dôležitých bodov.  (zdroj: Arts & Culture - Great Siege. )

Pre lepšiu predstavivosť, pri opise priebehu Veľkého obliehania si pomôžem hlavne:

  • obrázkami/mapami z Kráľovskej zbierky máp z Royal colecction trust – časť Ottoman-Habsburg Wars (1521-1791), ktoré sa doteraz pri opisoch Veľkého obliehania využívali málo;

  • kolekciou fresek z Radnej sieni Paláca veľmajstrov vo Valette od talianskeho maliara Matteo Perez d'Aleccio. Podkladom k ich namaľovaniu boli obrazy Matteo Pereza, ktoré operatívne maľoval ako spravodajské informácie z bojiska. Fotky fresiek sú prístupné na Google Arts & Culture - Great Siege.

Keď 18. mája, na začiatku mimoriadne horúceho maltského leta, pozorovatelia spozorovali príchod osmanskej flotily, bol vyhlásený poplach. Všetci obyvatelia Malty sa uchýlili do opevnených miest. Väčšina odišla do Mdiny, starobylého hlavného mesta ostrova. Bola to opevnená stredoveká citadela, ale jej opevnenie bolo staromódne a ľahko zraniteľné delami. Na upokojenie nervózneho miestneho obyvateľstva bol do mesta vyslaný oddiel vojakov a bola tu umiestnená rytierska jazda, ktorá mala za úlohu uskutočňovať nájazdy do tureckého tyla. Miestni obyvatelia, bývajúci bližšie k prístavu Grand Harbour, tlačili sa do opevneného Svätého Elma, Birgu alebo Senglea.

Turci sa vyloďujú v prístave Marsaxlokk a presúvajú sa k Birgu. Freska Matteo Pereza d'Aleccio vykresľuje dianie 20. mája 1565.
Turci sa vyloďujú v prístave Marsaxlokk a presúvajú sa k Birgu. Freska Matteo Pereza d'Aleccio vykresľuje dianie 20. mája 1565.  (zdroj: Arts & Culture - Great Siege)

V ľavom hornom rohu umelec namaľoval Svätú Trojicu, tá počúva z jednej strany príhovor svätej Kataríny a Panny Márie, a z druhej, svätého Jána a svätého Pavla

Turci sa 19. – 20. mája vyloďovali v južnom zálive s názvom Marsa Sirocco (pri meste Marsaxlokk, tam kde sa dnes chodí na rybie trhy). Boli presvedčení, že Maltu dobyjú ľahko, za menej ako dva týždne. Presunuli sa k Birgu a 21. mája zaútočili na jeho hradby, čo malo za následok smrť dvadsaťjeden obrancov a niekoľkých stoviek Turkov. Už toto úvodné stretnutie ukázalo, že Turci majú lepšie zbrane, ich streľba mušketami a arkebuzami bola oveľa presnejšia ako paľba kresťanov.

V osmanskom vrchnom velení sa okamžite objavili nezhody v otázke ďalšieho postupu po vylodení. Admirál Piyale paša požadoval, aby prvým cieľom útoku bol Svätý Elmo. Po dobytí tejto pevnosti by mohol využívať bezpečnejší prístav Marsamxett na severozápadnej strane hory Sciberras. Mustafa paša s tým nesúhlasil. Chcel dobyť Mdinu a sústrediť sa na Birgu, ale neochotne ustúpil Piyalemu a jeho argumentácii, že bezpečnosť flotily je prvoradá.

Obraz/mapa Matteo Pereza s vysvetľujúcim textom znázorňuje rozostavenie tureckých pozícií na začiatku obliehania. Flotila útočníkov čaká na možnosť vyloženia munície, potrebnej k dobytiu pevnosti Svätého Elma.
Obraz/mapa Matteo Pereza s vysvetľujúcim textom znázorňuje rozostavenie tureckých pozícií na začiatku obliehania. Flotila útočníkov čaká na možnosť vyloženia munície, potrebnej k dobytiu pevnosti Svätého Elma.  (zdroj: Kráľovská zbierka máp z Royal colecction trust – časť Ottoman-Habsburg Wars (1521-1791) )

Útok na pevnosť Svätý Elmo

Tak ako presadil admirál Piyale, Turci vytiahli delá na kopec Sciberras (dnes stojí na ňom mesto Valetta) a 27. mája začali 36 kanónmi bombardovať bastiónovú pevnosť Svätý Elmo. Očakávali, že padne do týždňa. Mýlili sa. V bastiónovej pevnosti nie sú pri hradbách ani v ich blízkosti žiadne bezpečné zóny, do ktorých by sa mohla ukryť útočiaca pechota a ženisti. Hradby bastiónovej pevnosti sú nízke, šikmé a neuveriteľne hrubé, aby odrážali alebo pohlcovali delové strely, najmä tie vypálené z veľkej vzdialenosti. A naopak, všetky oblasti z ktorých môže delostrelectvo účinne ostreľovať pevnosť, sú vystavené priamej paľbe z viacerých kanónov z pevnosti, takže je takmer nemožné usadiť sa v blízkosti. Obrancovia pália na útočníka z viacerých strán.

La Valette považoval Sväté Elmo za kľúč k obrane Malty. Pred príchodom Turkov tu umiestnil polovicu svojho delostrelectva. Rozhodnutie nedobyť Mdinu, bolo veľkou chybou osmanských veliteľov. La Valetteho jazdecké jednotky, vyrážajúce z Mdiny, neustále prenasledovali Turkov z tyla, čo bola taktika ktorá sa nakoniec ukázala ako veľmi plodná pre obrancov.

Obliehanie pevnosti St Elmo. Freska Matteo Pereza d'Aleccio vykresľuje dianie 27. mája 1565. Turecké oddiely zablokovali po súši všetky tri pevnosti rytierov.
Obliehanie pevnosti St Elmo. Freska Matteo Pereza d'Aleccio vykresľuje dianie 27. mája 1565. Turecké oddiely zablokovali po súši všetky tri pevnosti rytierov.  (zdroj: Arts & Culture - Great Siege)

Aby mohli turecké vojská zaútočiť na pevnosť Svätého Elma, museli pod paľbou prekročiť predsunuté priekopy. Obrancovia zdvihli padacie mosty, takže Turci museli postaviť mosty prenosné. To všetko sa dialo pod paľbou diel obrancov, streľba z pevnosti rady Turkov riedila. Zúrivé útoky pokračovali do 29. mája, s obrovskými stratami hlavne na tureckej strane. Aj La Valette musel posádku v St. Elmo neustále doplňovať čerstvými vojakmi, ktorí sa prepravili v noci na člnoch z Anjelského hradu.

Príchod flotily tripoliského guvernéra Draguta, krátko po 29. máji, znamenal významnú posilu. Prevzal vrchné velenie a zakrátko prerušil nočné zásobovanie St. Elma. Sústredenie osmanského útoku na St. Elmo považoval za chybu. Zároveň si však myslel, že rozbehnutú akciu už nemôže prerušiť. Treba pokračovať, až kým Svätý Elmo nepadne. Dragut, vycvičený ako delostrelec u egyptských mamelukov, vniesol do tureckého bombardovania zvýšený poriadok. Pridal batérie na Dragut Point a Gallows Point, aby mohol na St. Elmo viesť paľbu zo všetkých smerov. Čoskoro Turci každý deň vypálili na pevnosť približne 7 000 delostreleckých nábojov. Pevnosť sa pomaly rozpadala na prach. Dragut tiež odrezal pevnosť od mora, takže prísun posíl z Anjelského hradu už nebol možný.

S blížiacim sa letom začali stúpať teploty, čo obrancom poskytlo nečakaného a zlovestného spojenca. Horúce slnko a teplý vzduch rozkladali telá nepochovaných mŕtvych a plodili choroby, zatiaľ čo vodné zdroje, otrávené začiatkom jari na príkaz La Valetteho, spôsobili v tureckom tábore úplavicu.

Útoky na St. Elmo pokračovali 3. a 7. júna prudkými výpadmi, na ich čele stáli elitní janičiari, disponovali odbornými znalosťami v používaní arkebuzy. Obrancovia však medzi tureckými útočníkmi spôsobovali spúšť. Napriek úspešnej obrane, niektorí mladší rytieri v St. Elmo 8. júna požiadali veľmajstra La Valette, aby nariadil pevnosť evakuovať. Nedočkali sa, veľmajster im pripomenul: „Prisahali sme poslušnosť, keď sme sa pripojili k Rádu. Prisahali sme tiež na rytierske sľuby, že náš život bude obetovaný pre vieru kedykoľvek a kdekoľvek by malo prísť volanie. Naši bratia v St. Elmo teraz musia prijať túto obeť“. Rytieri boli zahanbení a zostali na mieste. Posádka Svätého Elma, vedomá si toho že dĺžka prežitia pevnosti možno rozhodne o výsledku celého osmanského ťaženia, vydržala do konca. Obrancovia však umierali a múry sa rúcali pod denným a nočným bombardovaním. Pri intenzívnom nočnom útoku 10. júna zahynulo šesťdesiat obrancov, ale aj 1 500 janičiarov.

Na podporu obrancov Svätého Elma, strieľali na osmanské delostrelecké batérie z Anjelského hradu. Dňa 18. júna utrpeli Osmani tri ohromujúce údery. Prvý prišiel, keď črepina "zázračnej" delovej guli vypálenej z druhej strany zálivu v St Angelo, alebo chybný výstrel jedného z vlastných diel Turkov (zdroje sa rozchádzajú), smrteľne zranil Draguta, keď ho zasiahla pod ucho. Iba jeho hrubý turban zabránil okamžitej smrti, ale rana na hlave ho vyradila z činnosti a nakoniec ho o niekoľko dní neskôr zabila. Ďalšia strela priamo zabila generálneho majstra tureckého delostrelectva, bol zástupcom Mustafa pašu. Tretia rana prišla, keď delostrelecká paľba obrancov zabila veliteľa janičiarov.

Ďalší zúrivý útok 22. júna si vyžiadal ďalších 2 000 tureckých obetí. Napriek obrovským stratám, boj o pevnosť sa vyvíjal v prospech útočníkov. Bolo jasné, že Svätý Elmo je odsúdený na zánik. Do konečného boja o pevnosť zasiahli aj jajalári, fanatickí bojovníci pohŕdajúci životmi svojimi i nepriateľov. Útočili omámení hašišom a v koži divokých zvierat, ozbrojení zakrivenými šabľami a okrúhlymi štítmi, pripravení teda na boj zblízka. Turecké jednotky prerazili hradby a 23. júna, v predvečer sviatku svätého Jána Krstiteľa, turecký útok pevnosť dobyl. Osmani zajali deväť rytierov, ktorí sa už nikdy nevrátili a zrejme zomreli ako galejní otroci. Piati Malťania preplávali cez záliv do bezpečia Anjelského hradu, ale zvyšok posádky zahynul. Mustafa dal niektoré telá rytierov, zohavené a oblečené do ich charakteristických červeno-bielych plášťov, pribiť na drevené kríže a spustiť do vôd zálivu. Prúd ich odplavil na druhú stranu, k Birgu. La Valette sa pomstil tým, že všetkých tureckých zajatcov vyviedol zo žalárov a povraždil ich na hradbách. Traduje sa, že ich hlavy nechal delami vystreľovať do osmanského tábora. Signál vyslaný týmto spôsobom bol jasný, žiadne milosti zajatcom sa ani na jednej strane nedávajú.  

V priebehu mesačného obliehania Svätého Elmu Turci stratili 8 000 mužov, čo bola približne štvrtina ich vojska, vrátane 3 000 elitných janičiarov. Zahynulo približne 1 500 obrancov. Symbolicky, dve hodiny po páde Svätého Elma, umrel Dragut. Iste pri Alahovi zabudol na tento márnivý svet. Odmenou za smrť v boji proti kresťanom bol predsa večný pobyt v raji, v tieni datľových paliem a v náručí hurisiek.

Smrť Draguta. Olejomaľba maltského umelca Giuseppe Caliho z roku 1867 zobrazuje smrť osmanského generála Draguta počas Veľkého obliehania Malty v roku 1565.
Smrť Draguta. Olejomaľba maltského umelca Giuseppe Caliho z roku 1867 zobrazuje smrť osmanského generála Draguta počas Veľkého obliehania Malty v roku 1565.  (zdroj: Wikipedia)

Hovorí sa, že keď sa Mustafa paša pozeral z ruín dobytého Svätého Elma cez Veľký prístav na mohutný Anjelský hrad, spýtal sa hľadiac na nebesia: "Veľký Alah! Ak nás tak draho stál taký malý syn, akú cenu budeme musieť zaplatiť za takého veľkého otca?" Neveľká pevnosť Saint Elmo padla, ale získal sa drahocenný čas na zlepšenie opevnenia a obrany Birgu a Senglea.

Pád pevnosti St. Elmo. Freska Matteo Pereza d'Aleccio vykresľuje dianie 23. júna 1565. Po udatnej obrane bola pevnosť St. Elmo, po 35 dňoch obliehania, úplne zničená.
Pád pevnosti St. Elmo. Freska Matteo Pereza d'Aleccio vykresľuje dianie 23. júna 1565. Po udatnej obrane bola pevnosť St. Elmo, po 35 dňoch obliehania, úplne zničená.  (zdroj: Arts & Culture - Great Siege)
Freska Pád pevnosti St. Elmo v Radnej sieni Paláca veľmajstrov vo Valette vznikla na základe tohoto spravodajského obrazu/mapy, ktorý  namaľoval Matteo Perez d'Aleccio bezprostredne po udalosti.
Freska Pád pevnosti St. Elmo v Radnej sieni Paláca veľmajstrov vo Valette vznikla na základe tohoto spravodajského obrazu/mapy, ktorý namaľoval Matteo Perez d'Aleccio bezprostredne po udalosti.  (zdroj: Cambridge University Press - Mapovanie veľkého obliehania Malty)

Obraz namaľoval d'Aleccio krátko po páde St. Elmo a slúžil ako spravodajská informácia. V texte na obraze sa uvádza, že pevnosť bola dobytá 29. júna, na sviatok svätého Jána Krstiteľa, po 29 dňoch obliehania. Došlo k mnohým útokom, bolo vypálených 18 000 delových gulí a zabitých viac ako 4 000 Turkov vrátane janičiarov, najlepších mužov v armáde. Zabitý bol aj Dragut, starý korzár. Kresťanské straty boli 1 300 mužov: rytierov, kapitánov a vojakov. Paša dal všetkých preživších usmrtiť a o víťazstve informoval Veľkého Turka (Sülejmana).

Obliehanie opevnených miest s pevnosťami na Birgu a Senglea

Osmani, tak ako presadil Piyale paša, po páde Sv. Elmo dokázali presunúť svoju flotilu do zálivu Marsamxett, bližšie k bojiskám. Ich vojenské straty s tým spojené boli však oveľa vyššie ako si predstavovali. Rozhodnutie, nedobiť najprv Mdinu, si tiež vyžiadalo vysokú daň. Rytierska jazda, ktorá tam bola umiestnená, naplno využila čas a príležitosť na prepadávanie zásobovacích trás medzi táborom na Sciberrase a prístavom Marsaxlokk, v ktorom do pádu pevnosti St. Elmo kotvili zásobovacie lode.

Teraz Turci obrátili svoju pozornosť na zvyšné oporné body rytierov v prístave: Birgu a Senglea. Tie boli pod paľbou rovnako dlho ako St. Elmo (najmä pevnosť St. Angelo na špičke polostrova Birgu), ale teraz mohli delá, ktoré sa predtým používali proti St. Elmu, premiestniť a zintenzívniť bombardovanie.

Senglea a pevnosť Sv. Michaela v obkľúčení. Obraz Mattelo Pereza informuje o situácii na bojisku dňa 27. júna 1565.
Senglea a pevnosť Sv. Michaela v obkľúčení. Obraz Mattelo Pereza informuje o situácii na bojisku dňa 27. júna 1565.  (zdroj: Kráľovská zbierka máp z Royal colecction trust – časť Ottoman-Habsburg Wars (1521-1791) )
Pevnosť Sv. Michaela v obkľúčení. Freska Matteo Pereza vykresľuje dianie 27. júna. Delá boli presunuté do nových pozícií, smerom k pevnosti Sv. Michala, ktorá bola spojená plávajúcim mostom s Birgu a pevnosťou Sv. Angela, čo umožnilo prísun posíl.
Pevnosť Sv. Michaela v obkľúčení. Freska Matteo Pereza vykresľuje dianie 27. júna. Delá boli presunuté do nových pozícií, smerom k pevnosti Sv. Michala, ktorá bola spojená plávajúcim mostom s Birgu a pevnosťou Sv. Angela, čo umožnilo prísun posíl. (zdroj: Arts & Culture - Great Siege)

Ďalšou veľkou akciou obliehania bol odvážny súbežný útok Turkov na Sengleu po súši a po mori. Na jeho prípravu potreboval Mustafa paša, od pádu St. Elmo, 3 týždne. Vymyslel pekelný plán, nechal presunúť cez kopec Sciberras 80 lodí zo zálivu Marsamxett na juhozápadnú stranu konca zálivu Grand Harbour. Lode pretiahli po súši na naolejovaných valcoch. Na trase dlhej asi kilometer ťahali lode voly. Teraz sa janičiari mohli na lodiach dostať k pevnosti St. Michael bez toho, aby ich ohrozila paľba diel z Anjelského hradu. 

Veľmajster však tiež vedel rozmýšľať, nechal zostaviť pontónový most z prázdnych sudov, ktorý sa dal použiť na rýchly presun vojsk z Birgu do Senglea. Okrem toho, jeho maltskí lodní majstri prišli s nápadom zatĺcť do morského dna, zopár krokov od brehu, dlhý rad kolov pospájaných reťazou. Tým sa vytvorila obranná bariéra pozdĺž celého západného pobrežia Sengley. Ďalšiu ochranu proti galéram Turkov poskytovala mocná reťaz natiahnutá medzi Sengleou a Birgu, bránila vstup do časti zálivu medzi výbežkami pevniny, na ktorých mestá stáli.

V čase obliehania Malty sa z ostrova na Sicíliu, na malých člnoch, potajomky plavili do kresťanskej Európy poslovia so zašifrovanými správami a žiadosťami o pomoc. Niektorým poslom sa to podarilo, iných chytili osmanské hliadkové lode. Správa o obliehaní Malty sa šírila. Tak ako sa na Sicílii, v armáde guvernéra dona Garciu de Toledo, zhromažďovali vojaci a dobrodruhovia pripravení vyraziť na pomoc rytierom, šírila sa aj panika. Niet pochýb o tom, že išlo tu o veľa, možno o viac ako kedykoľvek predtým v súboji medzi Osmanskou ríšou a Európou. Anglická kráľovná Alžbeta I. údajne poznamenala: "Ak by Turci zvíťazili nad Maltským ostrovom, nie je isté, aké ďalšie nebezpečenstvo by mohlo nasledovať pre zvyšok kresťanstva“.

Malá úľava - Piccolo soccorso

Šesťdesiat míľ severne od Malty, na Sicílii, zástupca španielskeho kráľa Filipa II. don Garcia,  zhromažďoval vojsko na pomoc obliehanej Malte. Dal sa však pod tlakom tých rytierov ktorí neskoro odpovedali na výzvu veľmajstra presvedčiť, aby skôr ako sa zhromaždí a odíde väčšia oslobodzovacia armáda, poslal na Maltu predsunutú jednotku. Obliehanej posádke príchod Piccolo Soccorso (Malej úľavy), ako nazval príchod posíl Matteo Perez, zdvihol morálku.

Piccolo Soccorso (Malá úľava) pripláva 5. júla. Freska Matteo Pereza vykresľuje dianie 5. júla 1565.
Piccolo Soccorso (Malá úľava) pripláva 5. júla. Freska Matteo Pereza vykresľuje dianie 5. júla 1565. (zdroj: Arts & Culture - Great Siege)
Freska Matteo Pereza na predchádzajúcom obrázku, tak ako všetky fresky v Radnej sieni Paláca veľmajstrov, bola namaľovaná na základe spravodajskej informácie (obrazu) Matteo Pereza z bojiska, krátko po udalosti.
Freska Matteo Pereza na predchádzajúcom obrázku, tak ako všetky fresky v Radnej sieni Paláca veľmajstrov, bola namaľovaná na základe spravodajskej informácie (obrazu) Matteo Pereza z bojiska, krátko po udalosti.  (zdroj: Kráľovská zbierka máp z Royal colecction trust – časť Ottoman-Habsburg Wars (1521-1791) )

Text na obrázku informoval "za čerstva" verejnosť, že prvú pomocnú silu 600 vojakov priviezol na Maltu na štyroch galérach signor Don Giovanni di Cardona a vylodili sa 29. júna v Pietra Negra. Šesť dní čakali v starom meste Mdina a potom ich, ako ukazuje tento pohľad, v noci dopravili na horu Salvador, kde ich čakali kapitán Romegas a kapitán Fantone s niekoľkými člnmi a okamžite ich previezli na druhú stranu, do Birgu.

Rytieri sa nesnažili utajiť príchod posíl, naopak, veľkosť vojenskej pomoci nafúkli. Mustafa okamžite nariadil zintenzívniť bombardovanie Birgu. Zároveň ponúkol veľmajstrovi podmienky kapitulácie podobné tým, ktoré prijal veľmajster Johanitov L'Isle Adam na Rhodose. La Valette ponuku pohŕdavo odmietol. Mustafovi odkázal: "... jediné územie ktoré som vám ochotný prenechať sú pevnostné priekopy, tie môžete zaplniť svojimi telami".

Matteo Perez informoval týmto obrazom o dianí na bojisku 9. júla 1565. Neskôr bola na základe obrazu namaľovaná v Radnej sieni Paláca veľmajstrov freska.
Matteo Perez informoval týmto obrazom o dianí na bojisku 9. júla 1565. Neskôr bola na základe obrazu namaľovaná v Radnej sieni Paláca veľmajstrov freska.  (zdroj: Kráľovská zbierka máp z Royal colecction trust – časť Ottoman-Habsburg Wars (1521-1791) )

Francesco Balbi do denníka v tento deň napísal: „Počas bombardovania sa nepriateľ pokúsil obsadiť priekopu svätého Michala, na ktorej mieste stáli na našej strane priekopy štyri veľké sudy naplnené zeminou, a v bojoch, ktoré sa odohrali, bolo veľa  obetí. Keď chceli naši muži vyraziť, využili malý otvor v stene na stanovišti maršala Roblesa a dona Carla Rufa. Maršal Robles po svojom príchode prevzal velenie na tomto mieste, hoci don Carlo tam tiež zostal, kým ho nezabili."

Ráno 15. júla, keď začalo svitať, začal zbesilý osmanský útok na Sengleu po súši a po mori. Ako sa to už niekoľkokrát počas obliehania stalo, detailný plán útoku prezradil La Valettemu zbeh (alebo to bol nasadený špión).

Keď turecké delá búšili do obrany a Osmani sa prebíjali cez hradby Sengley, Piyal paša spustil na vodu svoje lode, vyzdobené množstvom vlajok a zástav. Na ich čele stáli pred mužstvom svätí muži. Tak ako kázali islamské pravidlá, recitovali verše koránu, aby inšpirovali bojovníkov. Keď sa priblížili k cieľu útoku, svätí muži sa stiahli. Zatiaľ čo delá z pevnosti Svätého Michaela pálili po približujúcej sa moslimskej flotile, ktorá mala vďaka bariére vytvorenej z kolov a reťazí problém s vylodením, obrancovia Sengley odrážali s vypätím všetkých síl útok na obranný múr z pevniny. Rady obrancov posilnili vojaci z Birgu, tí sa na Sengleu presunuli po plávajúcom moste. Počas najťažšieho boja vyslal Mustafa do útoku desať lodí s približne 1 000 janičiarmi. Ich úlohou bolo zničiť reťaz natiahnutú medzi Birgu a Sengleou a umožniť tak tureckým lodiam zaútočiť na nechránený južný breh Birgu. Mustafa však prehliadol jednu kľúčovú vec, nevedel že obrancovia na Birgu sú na takýto útok pripravení, majú skrytú delostreleckú batériu takmer na úrovni vodnej hladiny. Veliteľ starostlivo nabil svojich päť diel granátmi, kameňmi, kusmi reťazí a železnými guľami s hrotmi a čakal. Táto dobre pripravená pasca Turkov úplne zaskočila. Len dve salvy batérie stačili na potopenie deviatich tureckých člnov. Viac ako 800 Mustafových janičiarov sa utopilo alebo bolo zabitých potom, čo doplávali k pobrežiu. Aj na pevnine nastal v radoch útočníkov chaos. Spôsobila ho skupina nečakane objaviacich sa maltských vojakov, mávajúcich  kresťanskými vlajkami a volajúcich „Víťazstvo!“. Medzi tureckými silami sa rozšírila správa, že na pomoc rytierom priplávala na ostrov veľká armáda zo Sicílie. Veliteľ útočníkov v domnení, že kresťania sú v prevahe, zahlásil ústup. Táto domnelá armáda však bola iba neveľkou jednotkou z Mdiny, ktorá prišla na bojisko zistiť, či môže obrancom Sengley pomôcť. Medzi Turkami vypukla panika. Obrancovia využili príležitosť, bodali a strieľali do dezorientovaných osmanských vojakov, prosiacich o milosť. Ale žiadna milosť sa nekonala, spomienky na krvavé jatky v St. Elmo boli ešte čerstvé. "Štyritisíc mŕtvych ležalo rozvalených pri hradbách a tichúčko plávalo v mori. Telá sa celé dni vyplavovali na breh". Nejako takto popisuje Balbi priebeh prvého útoku na Sengleu vo svojom denníku.

Útok Turkov 15. júla, po mori a po súši, na Sengleu. Obraz Matteo Pereza bol zhotovený ako spravodajská informácia krátko po udalosti.
Útok Turkov 15. júla, po mori a po súši, na Sengleu. Obraz Matteo Pereza bol zhotovený ako spravodajská informácia krátko po udalosti.  (zdroj: Kráľovská zbierka máp z Royal colecction trust – časť Ottoman-Habsburg Wars (1521-1791) )
Útok na Sengleu. Freska Matteo Perez d'Aleccio vykresľuje dianie 15. júla 1565. Mustafa nechal presunúť lode z Marsamxettu do Grand Harbour a napadol pevnosť Sv. Michala a Sengleu po súši aj po mori. Ani jedna strana nebrala zajatcov.
Útok na Sengleu. Freska Matteo Perez d'Aleccio vykresľuje dianie 15. júla 1565. Mustafa nechal presunúť lode z Marsamxettu do Grand Harbour a napadol pevnosť Sv. Michala a Sengleu po súši aj po mori. Ani jedna strana nebrala zajatcov.  (zdroj: Arts & Culture - Great Siege)
Rytina Antonia Lafreriho vydaná v Ríme v r. 1565 zobrazuje naraz viacero udalostí: presun lodí po súši, obliehanie Birgu a Senglea  a nevydarený útok lodí  janičiarov na pevnosť Sv. Michaela
Rytina Antonia Lafreriho vydaná v Ríme v r. 1565 zobrazuje naraz viacero udalostí: presun lodí po súši, obliehanie Birgu a Senglea a nevydarený útok lodí janičiarov na pevnosť Sv. Michaela  (zdroj: Kráľovská zbierka máp z Royal colecction trust – časť Ottoman-Habsburg Wars (1521-1791) )

Boj 15. júla dopadol pre Mustafovu armádu katastrofálne, stratil takmer 4 000 mužov. Rozhodol sa pre taktiku s ktorou dobyl St. Elmo, obe mestá Birgu a Sengleu podrobiť masívnemu bombardovaniu, zákopovým operáciám a prekvapivým útokom. Na úsvite 22. júla, z výšin nad mestami, šesťdesiatštyri diel vypálilo súčasne. Hukot kanonády ktorá sa spustila, vraj počuli aj obyvatelia 100 kilometrov vzdialenej Sicílie.

Pohľad na pevnosti St. Angelo (vľavo) a St. Michael (vpravo) zo záhrady Upper Barracca na kopci Sciberras. Na tomto mieste stáli v roku 1565 turecké delá. Takto na dlani mali Osmani pri ostreľovaní mestá Birgu a Senglea s pevnosťami rytierov.
Pohľad na pevnosti St. Angelo (vľavo) a St. Michael (vpravo) zo záhrady Upper Barracca na kopci Sciberras. Na tomto mieste stáli v roku 1565 turecké delá. Takto na dlani mali Osmani pri ostreľovaní mestá Birgu a Senglea s pevnosťami rytierov.  (zdroj: Vlado Benčík)
Pohľad z opačnej strany. Takto sa dívali obrancovia pevnosti St. Michael do hlavní diel Osmanov, stojacich na kopci Sciberras. Tam hore, v záhrade Upper Barracca Gardens, na najvyššom bode Vallety, stojí dnes Pozdravná batéria.
Pohľad z opačnej strany. Takto sa dívali obrancovia pevnosti St. Michael do hlavní diel Osmanov, stojacich na kopci Sciberras. Tam hore, v záhrade Upper Barracca Gardens, na najvyššom bode Vallety, stojí dnes Pozdravná batéria. (zdroj: Vlado Benčík)

Delová paľba pokračovala aj v nasledujúcich dňoch. Balbi vo svojom denníku tvrdí, že 65 obliehacích diel vypálilo na Birgu a Sengleu počas obliehania až 130 000 delových gúľ. Bolo to najväčšie bombardovanie, aké kedy svet videl. Po tom čo delostrelectvo zničilo jednu z kľúčových mestských bášt Birgu, Mustafa zavelil 7. augusta na ďalší masívny dvojitý útok, tentoraz na pevnosť svätého Michala a samotné Birgu. Do útoku vyslal 12 000 mužov. Osmanským útočníkom sa podarilo prebiť cez mestské hradby Birgu a vztýčiť na nich tureckú vlajku. Ťažké boje pokračovali v uliciach, Turci si razili cestu čoraz hlbšie, bližšie k Anjelskému hradu. Zdalo sa, že Birgu s pevnosťou je stratené. Kresťanský Boh však mal s Maltou iné plány, pomohlo šťastie. Veliteľ rytierskeho jazdectva, kapitán Vincenzo Anastagi, vyrazil s oddielom 100 španielskych a rytierskych jazdcov z Mdiny a našiel osmanský tábor bez ochrany. Jazdci pobili stovky nemocných mohamedánov, odohnali kone, spálili stany a zničili zásoby. Keď sa správa o útoku na tábor dostala k Osmanom bojujúcim v Birgu, v radoch útočníkov vypukla panika. Strach má veľké oči. V domnení, že na Maltu dorazila zo Sicílie kresťanská pomoc, Mustafa dal pokyn prerušiť útok a ustúpiť.

Po uvedomení si svojho omylu, pri pohľade na vylúpený a zničený tábor, Mustafa si vraj vyšklbal bradu a prisahal pri Prorokovi, že neušetrí žiadneho kresťana. Výnimkou bude Le Valetta, ktorého v reťaziach privedie k sultánovi.

La Valette na čele obrancov bráni Birgu. Freska zobrazuje dianie na bojisku 29. júla 1565.
La Valette na čele obrancov bráni Birgu. Freska zobrazuje dianie na bojisku 29. júla 1565.  (zdroj: Arts & Culture – Great Siege)

Vydržať do posledného

Najhoršími dňami v obliehaní, počas ktorých bola situácia rytierov krajne zúfalá, boli dni po18. auguste. Vtedy sa Tureckým sapérom podarilo vykopať štôlňu pod Kastílskou baštou vonkajšieho opevnenia Birgu a odpáliť v nej nálož. Prielomom v Kastílskej bašte vnikli do mesta a boj prebiehal v uliciach. Veľmajster La Valette, hoci bol zranený, bojisko neopúšťal. Vedel že len jeho osobná prítomnosť na najviac ohrozenom úseku vlieva odvahu do sŕdc obrancov. Spolu s hŕstkou spolubojovníkov držali prielom dovtedy, kým Turci napokon útok nevzdali.

V nasledujúcom dni Osmani privliekli ku Kastílskej bašte drevenú dobývaciu vežu. Začali z nej ostreľovať Birgu a Anjelský hrad z menšej vzdialenosti. Bombardovanie bolo zničujúce. Kresťania však prerazili v hradbách, na správnom mieste, otvor pre delo. Jediný výstrel vypálený z blízkosti „reťazovou strelou“ vežu rozmetal. Čo je to „reťazová strela“? Zo stredovekých kanónov sa dalo vystreliť do radov nepriateľa všeličo, nielen hlavy zabitých protivníkov, ale aj dve železné gule spojené mocnou reťazou. Po vystrelení sa takýto „reťazový náboj“ roztočil a pôsobil ako kosa, roztrhať ním drevenú konštrukciu na kusy nebol problém.  

Dňa 20. augusta pristavili Turci k zdevastovanej Kastílskej bašte novú, oveľa lepšie chránenú dobývaciu vežu. Kresťania v tejto situácii podnikli zúfalý výpad. Obsadili vežu, vypálili z nej niekoľko sálv do nepriateľských šíkov a pri ústupe ju podpálili. Osmanskí velitelia upadali do zúfalstva.

Viacej dreva na zhotovenie ďalších dobývacích veží na Malte nebolo, preto sa Turci v ďalších dňoch sústredili na kopanie štôlní, aby mohli vyhodiť Birgu do vzduchu.

Pohľad Matteo Pereza na generálny turecký útok na hrad St. Angelo v Birgu 21. augusta 1565.
Pohľad Matteo Pereza na generálny turecký útok na hrad St. Angelo v Birgu 21. augusta 1565.  (zdroj: Kráľovská zbierka máp z Royal colecction trust – časť Ottoman-Habsburg Wars (1521-1791) )

Tento obraz ukazuje prevahu Turkov a rozsiahle škody na meste Birgu počas záverečného tureckého bombardovania. Veľmajster de Vallette je tu zobrazený stojaci na hradbách, bojujúci nad svojimi mužmi. Ako hovorí text: „....zhromaždil svojich rytierov slovami - Moji rytieri, teraz je čas preukázať našu vieru a statočnosť. ... Na oboch stranách došlo k veľkým stratám, ale Turci boli nakoniec porazení. V tom istom čase prišla z Mdiny pomocná jazda a zabila mnoho Turkov, ktorých našla v ich tábore ....“

Zúfalstvo bolo prítomné na obidvoch stranách. Dňa 23. augusta sa johanitská Veľká rada uzniesla, že ďalšia obrana na viacerých miestach podmínovaného opevnenia Birgu a Sengrey nie je možná. Takže nezostáva nič iné, iba stiahnuť oddiely rádu Johanitov do pevnosti St. Angelo a zbytok týchto dvoch miest prenechať Turkom. Veľmajster La Valette rázne odmietol takýto návrh s tým, že pevnosť St. Angelo je príliš malá na to, aby sa do nej vošli vojaci i obyvateľstvo. Neprichádza do úvahy, aby rytieri vydali nepriateľovi svojich verných maltských spolubojovníkov a ich rodiny. Takže naopak, nezostáva nič iné iba zostať a bojovať a v prípade nutnosti aj umrieť pri obrane Birgu a Sengley. Aby svojmu rozhodnutiu dodal váhu, nariadil časti posádky pevnosti St. Angelo prejsť do mesta a most medzi pevnosťou a mestom zničiť.

Problémy a zúfalstvo však bolo na strane Osmanov väčšie. Dochádzal im strelný prach, čo bolo zrejmé aj obrancom Malty, tí pozorovali že delostrelecká kanonáda zo strany Turkov výrazne zoslabla. Veliteľom Turkov bolo čoraz ťažšie prinútiť mužov k útokom, šírili sa choroby, míňala sa nielen munícia ale aj zásoby potravín, chýbali zdroje pitnej vody. Ich vôľa bojovať bola oslabená početnými stratami. Prakticky všetci janičiari a iné elitné jednotky boli v tomto čase mŕtve, zostali len menej disciplinovaní a menej motivovaní obyčajní vojaci. Tisíce spolubojovníkov týchto mužov zahynulo v zdanlivo nekonečnom rade neúspešných útokov a ďalšie tisíce zomreli na množstvo chorôb, ktorými sa nakazili a ktoré sa šírili v spotených, muchami preplnených stanových táboroch, keď čakali na víťazstvo a korisť, ktoré im boli pred mesiacmi sľúbené. 

A akoby nestačilo, veľkú tureckú zásobovaciu loď blížiacu sa na Maltu s potravinami, zajali kresťanskí korzári. V skladoch zostala múka iba na 25 dní, čo nestačilo ani na návrat do Konštantínopolu. Admirál Piyala paša síce poslal pre zásoby niekoľko lodí k tuniským brehom, súčasne však Mustafa pašovi oznámil, že ak sa nedosiahne rýchle víťazstvo, vráti sa pred zimou s loďami do Turecka a Mustafa paša bude musieť s armádou na Malte prezimovať.

Keďže turecká armáda bola blízko vzbury, počasie sa menilo na zimné a začínalo byť jasné že Senglea a Birgu tak skoro nepadnú, situácia sa pre Osmanov stávala zo dňa na deň čoraz hrozivejšou. Zimovať pod holým nebom by bolo pre vyčerpanú armádu rozsudkom smrti. Začiatkom septembra Mustafa prijal rozhodnutie, s najväčším možným náhlením dobyť mesto Mdinu a využiť jej zásoby na prezimovanie. 

Ako Mdina oblafla Mustafu

Mesto Mdina síce stálo na kopci, ale jeho opevnenia boli chatrné, zásoby streliva minimálne a väčšinu posádky tvorili nevycvičení roľníci. Veliteľ Mdiny, portugalský rytier Don Mezquita, sa preto rozhodol nepriateľovi predviesť divadlo. Rozostavil na hradbách všetkých chôdzi schopných obyvateľov mesta a na prichádzajúcich Turkov, len čo boli na obzore, vypálil mohutnú delostreleckú salvu. Spotreboval pri nej takmer všetok pušný prach. Dokonca vraj z diel delové gule ani nelietali, tie obrancovia v tom čase už nemali. Blaf však bol úspešný. Mohamedánov sa pri pohľade na husto obsadené múry zmocnil strach. Strašne demoralizovaná osmanská armáda videla mesto, ktoré bolo dobre zásobené a také sebavedomé, že ochotne míňalo muníciu na nezmyselný ohňostroj. V očiach Osmanov toto predsa neboli vyčerpaní obrancovia Birgu a Sengley, ale čerství vojaci! Pred Mustafom vyvstal prízrak nového Svätého Elma a zavelil na ústup.

Vstupná brána do Mdiny v mestskom opevnení. Pred tureckou inváziou sa mestské hradby Mdiny nedočkali takej modernizácie, akou prešli opevnenia Birgu a Sengley.
Vstupná brána do Mdiny v mestskom opevnení. Pred tureckou inváziou sa mestské hradby Mdiny nedočkali takej modernizácie, akou prešli opevnenia Birgu a Sengley.  (zdroj: Vlado Benčík)

Namiesto útoku na Mdinu, Mustafa nechal svoje vojsko 1. septembra 1565 ešte raz zaútočiť na Birgu a Sengleu. Do tohto posledného útoku nastúpilo neochotne všetkých zostávajúcich 20-tisíc demoralizovaných tureckých vojakov. K ich odrazeniu stačilo necelých 800 zostávajúcich obrancov. Skrátka, Turci už mali vojny plné zuby.

Veľká úľava - Gran soccorso

A čo očakávané posily pre obliehaných kresťanských bojovníkov? La Valette a rytieri od začiatku obliehania dúfali v európsku pomoc zo Sicílie. Španielsky vicekráľ Sicílie don Garcia de Toledo prisľúbil vyslanie armády v júni a potom v júli, ale v oboch prípadoch sa pomoc nedostavila. Napokon 25. augusta vyplávala zo Syrakúz k Malte španielska flotila s 8 000 vojakmi. Búrka ju však zdržala a poškodila. Flotila sa vrátila na Sicíliu a k brehom Malty znovu vyplávala až 4. septembra.

7. septembra konečne pristála v zálive Mellieha kresťanská flotila, ktorá dopravila na ostrov španielske jednotky, tvorilo ich približne 8 000 mužov. Matteo Perz nazval na svojom obraze a freske túto udalosť Gran soccorso - Veľká úľava.

Obraz Matteo Pereza s doplňujúcim textom bol spravodajskou informáciou z bojiska.
Obraz Matteo Pereza s doplňujúcim textom bol spravodajskou informáciou z bojiska.  (zdroj: Kráľovská zbierka máp z Royal colecction trust – časť Ottoman-Habsburg Wars (1521-1791) )

Text v obraze informuje o príchode veľkej pomocnej armády, ktorú viedol don Garcia z Toleda. Dňa 21. augusta opustili Messinu na 63 galérach. Cestou zajali veľkú galéru naloženú muníciou, ktorá bola určená pre turecký tábor. Keď sa pomocné sily priblížili na dohľad Malty, niekoľko dní sa zdržali v obave, že ich turecká flotila zadrží. V podvečer sviatku Narodenia Presvätej Bohorodičky, teda 7. septembra, dorazila na Maltu Gran soccorso v zostave, ktorá je na obrázku.

Freska Gran soccorso (Veľká úľava) v Radnej sieni Paláca veľmajstrov znázorňuje príchod pomocnej armády a jej vylodenie 7. septembra 1565.
Freska Gran soccorso (Veľká úľava) v Radnej sieni Paláca veľmajstrov znázorňuje príchod pomocnej armády a jej vylodenie 7. septembra 1565.  (zdroj: Arts & Culture – Great Siege)
Záliv Mellieha iste pozná veľa našich turistov, dnes je najväčšou piesočnou plážou Malty. Na tomto mieste, 7. septembra 1565, pristála flotila s pomocnou kresťanskou armádou.
Záliv Mellieha iste pozná veľa našich turistov, dnes je najväčšou piesočnou plážou Malty. Na tomto mieste, 7. septembra 1565, pristála flotila s pomocnou kresťanskou armádou.  (zdroj: Vlado Benčík)

Útek Turkov z Malty

Aby oklamal Turkov, La Valette poslal do tureckého tábora dvojitých agentov, šírili správu že sa vylodil dvojnásobný počet kresťanov. Mustafa, vidiac zúbožený stav svojej armády, začal urýchlene sťahovať svojich vojakov a delostrelectvo do zátoky Marsamxett a naloďovať ich k návratu domov. Zakrátko ale zistil, že jeho armáda je stále najmenej dvakrát silnejšia ako kresťanská. Poznal sultánovu krutú povahu a rozhodol sa zachrániť svoju pošramotenú reputáciu víťaznou bitkou. Nariadil vojakom ktorí už boli na palube, aby sa vylodili, ale Piyale jeho rozkaz zrušil. Nezhody medzi oboma veliteľmi boli bežným javom.

Na brehu sa tak ocitlo približne 9 000 Turkov, ktorí sa 11. septembra, s Mustafom pašom na čele, vydali smerom k Mdine a všetko za sebou pálili. Pri meste Naxxar sa stretli v ľútom boji s 8 000 mužmi pomocnej armády. Skutočná bitka trvala iba krátko, vyústila do masakry ustupujúcich tureckých síl. Pred úplným zničením ochránila turecké vojsko elitná jednotka janičiarov, ktorá pod velením Mustafa pašu kryla chrbát ustupujúcim Osmanom. Zdržovacím bojom umožnila aspoň časti zdevastovanej tureckej armády nastúpiť v zálive Svätého Pavla, kam Piyale paša medzitým presunul flotilu, na galéry a odplávať. Mnohým sa však aj tak nepodarilo dostať sa včas na lode, pretože kapacita člnov nestačila na nalodenie a doplávať k lodiam zvládol iba málokto. Večer 13. septembra 1565 opustili posledné osmanské lode vody Malty.

Obraz Matteo Pereza s doplňujúcim textom zobrazuje udalosti po vylodení pomocnej kresťanskej armády a ústup tureckej flotily 13. septembra 1565 z Malty.
Obraz Matteo Pereza s doplňujúcim textom zobrazuje udalosti po vylodení pomocnej kresťanskej armády a ústup tureckej flotily 13. septembra 1565 z Malty.  (zdroj: Kráľovská zbierka máp z Royal colecction trust – časť Ottoman-Habsburg Wars (1521-1791) )
Freska Matteo Pereza vykresľuje dianie 13. septembra, kedy turecká flotila s devastovaným zvyškom osmanskej armády opustila Maltu.
Freska Matteo Pereza vykresľuje dianie 13. septembra, kedy turecká flotila s devastovaným zvyškom osmanskej armády opustila Maltu. (zdroj: Arts & Culture – Great Siege)
V zálive Svätého Pavla (pri meste Bugibba) opustili 11. septembra 1565 ostrov posledné turecké lode. Bugibba je známa turistom najmä pre morské akvárium.
V zálive Svätého Pavla (pri meste Bugibba) opustili 11. septembra 1565 ostrov posledné turecké lode. Bugibba je známa turistom najmä pre morské akvárium.  (zdroj: Vlado Benčík)

Veľké obliehanie sa skončilo, trvalo štyri mimoriadne náročné mesiace. Pri obrane ostrova zahynulo okolo 7 000 kresťanských vojakov a Malťanov, vrátane 250 rytierov. Hoci posádku pevností na začiatku bitky tvorilo 9 000 mužov, na jej konci zostalo len 600 schopných nosiť zbrane. Mesto Birgu s pevnosťou Svätý Anjel, ktoré odolalo tureckému náporu, dostalo čestný názov Citta Vittoriosa, Mesto Víťazné. Na večnú pamiatku víťazstva, ktoré zhatilo posledný pokus tureckej osmanskej ríše preniknúť cez západné Stredomorie do Európy. Ôsmy september, kedy na Maltu dorazila pomocná kresťanská armáda, je dodnes dôvodom na oslavu a štátnym sviatkom

Mustafa paša a Piyale paša, utiekli z Malty v hanbe so zvyškom devastovanej armády. Určite sa triasli o život, keď sa vrátili za tmy do Konštantínopolu a predstúpili pred Sülejmana. Jeho hnev bol strašný, ale ušetril ich životy. "Medzi mojimi dôstojníkmi nie je ani jeden, ktorému by som mohol dôverovať!" zvolal. "Budúci rok ja sám povediem výpravu proti tomuto prekliatemu ostrovu. Neušetrím ani jedného kresťana....! Vidím, že len v mojich rukách je môj meč neporaziteľný." Výprava sa neuskutočnila, v nasledujúcom roku obrátil svoju pozornosť na vojnu v Uhorsku. V čele stotisícovej armády tiahol na Viedeň. Cestou len tak mimochodom obľahol uhorský Szigetvár, pádu mesta sa však nedožil. V noci z 5. na 6. septembra 1566 Sülejman zomrel vo svojom stane, pravdepodobne na infarkt alebo úplavicu. Velitelia jeho smrť vojsku zatajili. Szigetvár síce dobyli, no namiesto dobývania Viedne, velkovezír nariadil armáde zamieriť nazad do Konštantínopolu.

Dozvuky Veľkého obliehania

Veľké obliehanie Malty bolo skutočne veľké - čo do rozsahu aj pozornosti verejnosti. Viera v tureckú neporaziteľnosť sa touto mimoriadne významnou porážkou poriadne otriasla a záujem kresťanov o koalíciu proti Turkom sa oživil. La Valette sa vďaka svojej húževnatosti a hrdinstvu počas Veľkého obliehania stal veľmi obdivovaným. Blahoželali mu všetky európske kniežatá, pápež mu ponúkol kardinálsky klobúk (čo odmietol). Johaniti si vďaka svojej statočnosti a chrabrosti získali množstvo štedrých obdivovateľov. Veľké dary Maltézskym rytierom sa stali pre štáty, panovníkov a bohatých jednotlivcov veľmi módne, čo im umožnilo masívne rozvíjať ostrov a ďalej zvyšovať silu jeho obrany.

Obraz „Zrušenie obliehania Malty“ od Charlesa-Philippe Lariviéra v Sieni križiackych výprav paláca vo Versailles predstavuje veľmajstra rádu Maltézskych rytierov Jean Parisot de la Valette na hradbách pevnosti St. Angelo.
Obraz „Zrušenie obliehania Malty“ od Charlesa-Philippe Lariviéra v Sieni križiackych výprav paláca vo Versailles predstavuje veľmajstra rádu Maltézskych rytierov Jean Parisot de la Valette na hradbách pevnosti St. Angelo. (zdroj: Wikipedia)

La Valetta si vysníval na kopci Sciberras, pri ruinách pevnosti Svätý Elmo, nádherné mesto-pevnosť a po odprataní ruín sa dal do jeho veľkorysého budovania. Často vraj hovoril, že vybuduje mesto „pre džentlmenov, ktoré postavia džentlmeni“.

Obraz Matteo Pereza s plánom nového opevneného mesta s pevnosťou, na kopci Sciberras.
Obraz Matteo Pereza s plánom nového opevneného mesta s pevnosťou, na kopci Sciberras.  (zdroj: Kráľovská zbierka máp z Royal colecction trust – časť Ottoman-Habsburg Wars (1521-1791) )

V kartuši vľavo hore sú erby rádu svätého Jána a erby štyroch veľmajstrov rádu, zľava doprava: Jean Parisot de Valette (1557-1568), Pietro del Monte (1568-1572), Jean Levesque de la Cassiere (1572-1582), Hugo Loubenx de Verdalle (1582-1595). V texte sa opisuje, že nové mesto a pevnosť založil veľmajster Jean Parisot de Vallette a že ho nazval Valletta. Jeho dvaja nástupcovia, Pietro de' Monti a Giovani Levesque, ho dobudovali mnohými stavbami, ako napríklad najvznešenejším chrámom zasväteným "slávnemu svätému Jánovi Krstiteľovi" spolu s veľkým a nádherným palácom, ako aj ďalšími dôležitými budovami.    

Posledné roky La Valettovho života boli smutné pre spory s pápežom, ale vraj pred smrťou, v sedemdesiatom štvrtom roku života, bol zaneprázdnený prípravami "na nejaký veľký vojnový a dobyvačný čin". La Valette zomrel 21. augusta 1568 na následky infarktu, ktorý ho postihol mesiac predtým pri love. Vo svojej poslednej žiadosti apeloval na svojich bratov, aby žili spolu v mieri a jednote a aby zachovávali ideály rádu.

Hrobka veľmajstra La Valette vo veľkej krypte Katedrály svätého Jána.
Hrobka veľmajstra La Valette vo veľkej krypte Katedrály svätého Jána.  (zdroj: Jean Parisot de Valette | The Grand Masters' Crypt (Part 2) in Malta)

Nápis na La Valettovom hrobe v latinčine znie: "Tu leží La Valette, hodný večnej úcty. Ten, ktorý bol kedysi bičom Afriky a Ázie a štítom Európy, odkiaľ vyhnal barbarov svojimi svätými zbraňami, je prvý, kto je pochovaný v tomto milovanom meste, ktorého bol zakladateľom."

Na "meste pre džentlmenov, ktoré postavili džentlmeni" dodnes vidno, že bolo pôvodne vojenskou pevnosťou. Rovné ulice a pravouhlé križovatky, také nezvyčajné pre zvyšok Malty, boli vhodné pre zrýchlený presun obrancov a vysoké hradby, spolu s polohou na kopci nad zálivom, robili z Valletty tvrdý oriešok pre každého dobyvateľa.

Veľmajster Maltézskeho rádu Jean "Parisot" de la Valette položil v roku 1566 základný kameň pri stavbe mesta. Jeho socha stojí na námestí Pjazza Jean de Valette, v centre Valletty, hlavného mesta Malty.
Veľmajster Maltézskeho rádu Jean "Parisot" de la Valette položil v roku 1566 základný kameň pri stavbe mesta. Jeho socha stojí na námestí Pjazza Jean de Valette, v centre Valletty, hlavného mesta Malty. (zdroj: Vlado Benčík)

Saluting battery - Pozdravná batéria

Moje rozprávanie o Veľkom obliehaní a hrdinskej obrane Malty ukončím slávnostným výstrelom z kanónu „pozdravnej batérie“. Jej takmer 500-ročná tradícia siaha až do obdobia rytierov. Po skončení Veľkého obliehania, jednou z prvých stavieb v novobudovanej Valette bola stavba bašty svätého Petra a Pavla. Bašta má viacúrovňovú delostreleckú plošinu, kanónmi umiestnenými na nej sa dala chrániť celá dĺžka zálivu Veľkého prístavu.

Osem diel Saluting battery stojí na mieste, na ktorom stála v roku 1565 väčšina tureckých diel, ostreľujúcich pozície rytierov a ich pevností v mestách Birgu a Senglea.
Osem diel Saluting battery stojí na mieste, na ktorom stála v roku 1565 väčšina tureckých diel, ostreľujúcich pozície rytierov a ich pevností v mestách Birgu a Senglea. (zdroj: Vlado Benčík)

Po tom ako Maltézski rytieri v 16. storočí na bašte svätého Petra a Pavla rozostavili kanóny, k vojenským útokom na sídlo rytierov nedošlo. Batéria diel začala plniť inú funkciu, slúžila ako hlavný časomerač. V prevádzke zostala aj po odchode rytierov a slúžila aj počas francúzskej a anglickej vlády. Výstrelmi z kanóna pri východe a západe slnka sa oznamoval začiatok a koniec pracovného dňa, kedy sa zároveň otvárali a zatvárali brány do opevneného mesta Valletta. Na poludnie sa strieľalo z dela, aby si námorníci mohli nastaviť lodné hodinky. Okrem týchto pravidelných výstrelov sa salvy strieľali aj pri príležitosti výročí, štátnych udalostí, náboženských sviatkov a na privítanie významných prichádzajúcich hodnostárov a lodí, vplávajúcich do prístavov Valletty.

Vitajte pri Saluting battery - Pozdravnej batérii!  Prichádza dvanásta hodina. Diváci sa zhromaždili na terase Horných záhrad Upper Barracca a čakajú na zahájenie slávnostnej ceremónie.
Vitajte pri Saluting battery - Pozdravnej batérii! Prichádza dvanásta hodina. Diváci sa zhromaždili na terase Horných záhrad Upper Barracca a čakajú na zahájenie slávnostnej ceremónie. (zdroj: Vlado Benčík)
Chceme byť čo najbližšie. Po zakúpení vstupeniek čakáme na ceremóniu a výstrel priamo pri kanónoch.
Chceme byť čo najbližšie. Po zakúpení vstupeniek čakáme na ceremóniu a výstrel priamo pri kanónoch.  (zdroj: Vlado Benčík)
Starší pán (dobrovoľník), v uniforme Kráľovského maltského delostrelectva, stručne zoznamuje divákov s históriou a komentuje dianie pri príprave kanóna na výstrel.
Starší pán (dobrovoľník), v uniforme Kráľovského maltského delostrelectva, stručne zoznamuje divákov s históriou a komentuje dianie pri príprave kanóna na výstrel.  (zdroj: Vlado Benčík)
Ďalší delostrelec prináša vo vedierku kapsulu s pušným prachom a vkladá ju do kanóna. Ako vidíte, po potiahnutí šnúry to rachlo poriadne, ale žiadna gula v smere na pevnosť St. Angelo nevyletela.
Ďalší delostrelec prináša vo vedierku kapsulu s pušným prachom a vkladá ju do kanóna. Ako vidíte, po potiahnutí šnúry to rachlo poriadne, ale žiadna gula v smere na pevnosť St. Angelo nevyletela. (zdroj: Vlado Benčík)

Pozdravná, alebo ak chcete Salutujúca batéria bola v roku 2005 zrekonštruovaná, doplnená o funkčné delá, sklad pušného prachu a malé múzeum so zbierkou historickej munície. Z terasy záhrady Upper Barracca Gardens sa môžete kochať prekrásnym výhľadom na dejisko Veľkého obliehania, impozantný priestor Grand Harbour so zátokami Veľkého prístavu. Ak sa vám podarí byť na tomto mieste o 12-tej alebo 16-tej hodine, uvidíte tradičnú ceremóniu, spojenú s Pozdravnou batériou. Dobrovoľníci, oblečení do uniforiem Kráľovského maltského delostrelectva, predvedú, ako sa kanón pripraví k streľbe a vystrelia z neho. Prenesiete sa tak o niekoľko storočí späť, keď sa na týchto miestach zrážal moslimský svet so svetom kresťanským a písala história.  

Spomínate si na Stana Radiča, moderátora, sociológa a skvelého humoristu? Pripisuje sa mu pravdivý výrok: „História je veľká kniha, z ktorej kdekto beztrestne vytrháva strany“. Ja som sa nesnažil vytrhnúť z histórie Johanitov, spojenej s Veľkým obliehaním Malty, iba zopár strán, aj preto je môj blog taký dlhý. Ospravedlňujem sa.

Vladimír Benčík

Vladimír Benčík

Bloger 
Populárny bloger
  • Počet článkov:  73
  •  | 
  • Páči sa:  445x

Každý človek má nejaké túžby a snaží sa, aby niečo dosiahol. Túži po mnohých veciach, pritom sa mu môžu splniť len máloktoré. Mojimi celoživotnými snami bolo slušné fotografovanie, archeológia a cestovanie. Fotoaparát som dostal takmer do kolísky, archeológom som sa nestal, sen o cestovaní si plním po 60-tke. Vitajte na mojom blogu. Rád sa s vami podelím o cestovateľské skúsenosti a zážitky. Dúfam, že vás nimi inšpirujem, motivujem a možno aj pomôžem. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

735 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

9 článkov
SkryťZatvoriť reklamu