Stretnú sa všetkými masťami mazaný syn komunistického literáta a skrachovaný podnikateľ s kľúčikom k pokladničke. Výsledkom je finančný transfer, ktorý by v normálnej spoločnosti nikdy nevznikol. Hoci ide len o vrchol ľadovca, mechanizmus tohto transferu svedčí o hlbokej kríze verejnoprávnych médií s dosahom na celú spoločnosť.
Návrat do nedávnej minulosti.
Počas volebnej noci v Trnave, keď Igor Matovič zbieral sladké plody (pre neho) extrémne úspešnej volebnej kampane, sa v zákulisí rozbehol boj o nové smerovanie verejnoprávnych médií. Tie “ľavou zadnou” už roky ovládal Jaroslav Rezník. Najlepšie zo všetkých dovtedajších riaditeľov totiž pochopil, že vo funkcii sa udrží nie na základe objektívne merateľných výsledkov, ale pre niečo úplne iné. Možno už vtedy vznikol impulz na výrobu podivuhodného cyklu relácii s názvom “Odhodlaní putovať”. Niekoľko rokov si ich bude z externého prostredia objednávať najprv Rezník a potom Machaj. Výsledný účet bude zhruba pol milióna EUR. Ide o typickú ukážku nadhodnotej produkcie so základnými chybami vo väčšine zložiek televíznej práce. Pri nízko nadstavenej latke tzv. “náboženskej tvorby” v RTVS sa to však prepečie a Rezník o tom dobre vie. Potrebuje už len styčného človeka v budúcej vládnúcej garnitúre, cez ktorého bude pravidelne posielať peniaze tým, ktorí ho majú udržať pri válove.
Slovák, obyčajný Slovák
Voľba padne na človeka menom Július Slovák. Je to gospelový spevák, ktorý má blízko ku “konzervatívnej časti OĽANO”. V onen pamätný večer v Trnave má plno práce s ozvučovaním povolebnej noci OĽANO. Jeho skúsenosti so serióznou televíznou prácou sú však minimálne. To však Rezníkovi vôbec neprekáža a ponúkne mu “dream job” pre RTVS. Július Slovák prikývne a externý štáb, krytý jeho menom, začne fabrikovať cyklus relácií s názvom “Odhodlaní putovať”. Ide o zvláštnu znôšku televíznej produkcie, ktorá sa tvári ako nábožensky zameraný program. Čo na tom, že to bude o “pútnikoch bez pútnikov”? Tvorcovia sa totiž nenamáhajú ísť na pútnické miesta vtedy, keď sa tam niečo reálne deje. Letom svetom pochodia kade-tade, dajú slovo miestnemu farárovi (alebo ani to nie), prilepia nejaké tie zábery z dronu a je vymaľované. Účet za jednu reláciu prevyšuje zhruba 20x (!!!) sumu, ktorú RTVS platí za iné, podstatne umelecky i realizačne náročnejšie programy, avšak bez “politického krytia”. “Takto sa to robí, do psej matere!”, povedal by klasik.
Sľubotechna Machaj
Rezníkovým nasledovníkom sa stal Ľuboš Machaj, ktorý sľuboval odpolitizovanie, väčsiu transparentnosť a kvalitu verejnoprávnej produkcie. Čuduj sa svete, Machaj však spoluprácu s Júliusom Slovákom neukončil, ale smelo v nej pokračoval. Aj jeho ďalšie kroky svedčili o priamom opaku toho, čo tvrdil v nedávnej minulosti.
Prečo je dôležité o tom hovoriť práve teraz, keď obaja páni odkráčali do minulosti? Nuž preto, lebo systém, ktorý im to umožnil, pôsobí v tých istých rámcoch doteraz. Zhruba 150 miliónov € na tzv. “verejnoprávne vysielanie” sa delí výlučne na bratislavskom stole podľa pravidiel, na ktorými ostáva rozum stáť. Žiadny štátom poverený úradník nemá na Slovensku takú právomoc rozdeľovať peniaze podľa svojej ľubovôle, ako generálny riaditeľ verejnoprávneho telerozhlasu. Kontrolné mechanizmy? Prosím vás. Tie sú nastavené tak, že ojedinelých rebelov zomelú a tých poslušných odmenia. Riešením môže byť len zásadná rekonštrukcia telerozhlasu, vytvorenie úplne novej štruktúry viacerých subjektov verejnoprávnej mediálnej služby so samostatnou právnou subjektivitou a širším regionálnym zameraním.
Čo robiť inak?
Ak sa na to pozrieme z hľadiska diverzifikácie verejnoprávnych médií a posilnenia spoločenskej kontroly, pre Slovensko nie je ideálny „čistý“ model jednej krajiny. Najvhodnejšia by bola kombinácia viacerých európskych prvkov, pričom najbližšie použiteľné jadro ponúka nemecký a severský (najmä dánsky/švédsky) model, doplnený o holandský prvok pluralitných producentov.
1. Nemecký model – základ pre spoločenskú kontrolu
Prečo je pre SR veľmi relevantný
Nemecký verejnoprávny systém (ARD, ZDF, Deutschlandradio) je najrozvinutejší v oblasti spoločenskej kontroly bez priameho politického riadenia.
Kľúčové prvky:
Rundfunkrat (programová rada)
– zastúpenie cirkví, odborov, zamestnávateľov, mimovládok, menšín, mládeže, seniorov, kultúrnych inštitúcií
– politici majú ústavne obmedzený podiel (cca max. 1/3)Oddelenie programovej a hospodárskej kontroly
Silné regionálne verejnoprávne štúdiá (federálny princíp)
Použiteľné pre SR:
✔ transformácia dnešnej „Rady STVR“ na skutočnú spoločenskú radu
✔ regionálne okruhy s vlastnou redakčnou zodpovednosťou
✔ ústavné ukotvenie nezávislosti (ako reakcia na časté politické zásahy)
Slabina pre SR: systém je náročný na inštitucionálnu kultúru a dlhodobú stabilitu.
2. Severský model (Dánsko, Švédsko) – transparentnosť a verejná zodpovednosť
Prečo je dôležitý
Severské krajiny riešia to, čo na Slovensku dlhodobo chýba:
merateľná verejná hodnota
transparentné ciele verejnoprávneho obsahu
Kľúčové prvky:
Public Service Contracts (verejné zmluvy so štátom)
jasne definované: regionálny obsah, menšiny, vzdelávanie, kultúra
nezávislý mediálny regulátor, nie parlament
pravidelné verejné hodnotenia plnenia poslania
Použiteľné pre SR:
✔ každoročné hodnotenie STVR podľa verejnoprávnych kritérií
✔ povinný podiel regionálnej a lokálnej tvorby
✔ verejne dostupné dáta o financovaní a výrobe obsahu
Výhoda: politicky „čitateľné“ riešenie, ktoré sa dá dobre obhájiť aj verejnosti.
3. Holandský model – skutočná programová diverzita
Prečo je zaujímavý
Holandsko rieši pluralitu nie vnútri jednej redakcie, ale:
prostredníctvom viacerých verejnoprávnych producentov
zastupujúcich rôzne hodnotové a názorové prúdy
Kľúčové prvky:
verejnoprávny vysielací čas rozdelený medzi viaceré subjekty
producenti musia mať reálne spoločenské zázemie
centrálna verejnoprávna infraštruktúra (technika, archív)
Použiteľné pre SR:
✔ otvorenie verejnoprávneho priestoru nezávislým regionálnym a tematickým producentom
✔ reálna šanca pre lokálne TV a občianske médiá (LOTOS 👀 - https://www.youtube.com/watch?v=30px5Wi2daY&t=7s)
✔ zníženie monopolu jednej redakčnej kultúry
Riziko: vyžaduje jasné pravidlá, aby nevznikli „schránkové“ projekty.
4. Ktorý model je teda „najvhodnejší“ pre Slovensko?
Najrealistickejší scenár pre SR:
➡ Hybridný model:
Nemecký systém rád (spoločenská kontrola, nie politická)
Severské verejnoprávne zmluvy a hodnotenie
Holandská otvorenosť producentom a regiónom
Stačí sa len inšpirovať. Každý zo spomínaných modelov je nielen spravodlivejší, ale aj efektívnejší a najmä zmysluplnejší ako to, čo svojho času vymysleli Dzurindovci na vyčistenie STV od mečiarovských prisluhovačov.
Po rokoch by sme sa však mali pohnúť ďalej, nemyslíte?
