Už nie tam, lebo už sme nemali chuť, ale ani silu odpovedať stále na otázky a hovoriť ako sa to stálo...a prečo...? A možno už najmenej po tisíci krát. A už sa mi často stávalo, že ľudia hovorili a hovorili...ale ja som videla iba slzy v očiach a pohyby ich úst, ale nič som nevnímala.
Vystúpili sme z autá a zastali uprostred lúky...vypustili sme Arika ale ani tomu sa nejako nechcelo od nás vzdialiť. Mal pred sebou dostatočný priestor na behanie...samé nové pachy inokedy by to bol určite poriadne využil.Odrazu zazvonil v manželovom vrecku synov mobil...prišla mu správa „ Kdeže je kde môj Drahošik, kde sa mi preváža...a kde sa od piatka túla...? “ Prečítal a rýchlo ho vložil späť do vrecka. Pozreli sme sa na seba ...a ja som z plačom vbehla manželovi do náručia, chvíľu sme takto stáli a mlčali.
Niekto ho čakal... a nevedel sa ho už dočkať, tak sa mu chcel jemne a nevtieravo pripomenúť! Zrazu sme všetko pochopili ... je tu ešte niekto, kto nevie a ani netuší čo sa stálo..!
Manžel rýchlo siahol do vrecka a povedal : „nebudeme trápiť ani ju ani seba..., tak to hneď radšej ukončím. Myslím, že to bude tak lepšie.“ Vytočil číslo...“ Slečna prosím Vás, vy ste teraz poslala sms-ku na toto číslo? A čo vás je do toho a vlastne ako to, že mate jeho mobil a ...? Som jeho otec a mam jeho mobil lebo Drahoš je mŕtvy. Ste sprostý... a takéto hlúpe žarty sa vôbec nerobia...! Mate pravdu, z takýchto vecí sa žarty nerobia, ale teraz ma počúvajte Vy, čo Vám chcem povedať. Bohužiaľ toto je ale skutočnosť, Drahoš je mŕtvy. Zabil sa spolu aj so svojou sestrou Luckou...na motorke v piatok a už sú aj pochovaní. Pohreb bol v utorok...“, viac už nevládal povedať. Vypol mobil a hneď vymazal aj číslo. Na jednej aj na druhej strane ostali už iba oči pre plač.
Stáli sme tam ešte, ani neviem ako dlho pozerajúc sa cez slzy do neba a spytujúc sa prečo...? Prečo Bože práve takto mala skončiť jedná vznikajúca, nová a možno krásna láska. A možno aj na celý život, taká ako tá naša. Prečo práve my... a prečo práve naše detí..?
Prišla prvá sobota popoludnie asi okolo 14 hod. vonku bolo krásne a my sme nevedeli čo so sebou, tak sme sa vybrali k deťom na návštevu...bolo nám už dlho bez nich, hrozne nám chýbali. Predsa sme si to nemohli pripustiť, že to už ma takto byť a navždy...? Nie desili sme sa toho, tak sme išli k ním. Ale kde inde by sme šli ak nie na cintorín.
Vchádzali sme do brány a znovu prišla sms-ka so znením : „ Posielam Vám úprimnú sústrasť, nechcela a ani nemohla som tejto správe uveriť, až kým som sa nepresvedčila na vlastné oči. Prajem Vám obom veľa síl...“ Kráčali sme pomaly a akosi aj bojazlivo k ich hrobu....ale už sme tam našli iba čerstvú kyticu kvetov a novú horiacu sviecu....
Tak hrozne a kruto sa skončil príbeh jednej práve sa rodiacej lásky...!
