Prežila som niekoľko priateľstiev ale aj vážnejších vzťahov. Moja babička ma stále utešovala, „že na každý hrniec sa prikrývka nájde.“ Len sa mám modliť za dobrého manžela a otca svojich detí. Lebo niet vraj nič horšie ako hrubý, agresívny a pijaný chlap. Myslím si, že aj tak sa najviac modlila ona, nie ja.
Nič neprichádzalo a tak som sa začala pekne zastrájať Bohu. „Však počkaj, len ja pôjdem do toho Tvojho kláštora, to potom uvidíš aké fukoty Ti tam narobím. Budeš mať tam poriadne veselo!“
Rozmyslel si to a radšej mi poslal toho najlepšieho z najlepších.
Medzi tým už dorazil výrok.“ Možno, že nebudete môcť mať deti...“
Aké možno..? Žiadne možno, Bože nebude. Pozval si ma do manželstva a do manželstva patrí celá fúra detí. Tak konaj !
Prišiel vytúžený krásny synček, aj napriek mojim 17. dioptriám. Potom nám lekári odporúčali mať hneď ďalšie dieťatko alebo nič. Dlho sme nerozmýšľali a po pätnástich mesiacoch bol už ďalší cisárak. Prišla nádherná dcérka, no ja som prežila krátku klinickú smrť. Kričala som v nej, „že jednoducho chcem vidieť svoje druhé dieťatko, lebo doma mám synčeka. Chcem si ich vychovať a potom sa vrátim späť.“ Lekári mi nič nepovedali, vedel ten ortieľ iba manžel, že už žiadne ďalšie dieťatko nebude. Utešoval ma, „ nemuseli sme mať vôbec detí a ešte máme k tomu doma aj všetky. Chlapčeka aj dievčatko.“
Potom prišli ťažké operácie očí...a moja trvalá invalidita a praktická slepota v 30 rokoch.
Všetko som časom v pokore prijala.
Doslova som si vychutnávala svoje materstvo a manželstvo. Každučký deň a každučkú chvíľku. Potom prišla zákerná choroba ženských vecí a ja som v Lúčkach pri Ružomberku na liečení, znovu prosila Boha. Aby mi uštedril ešte zopár rokov, kým sa moje deti postavia na vlastné nohy do života.
Lucka ma so slzami prosila, „ Mami ja ťa teraz veľmi potrebujem...predtým som bola malá a hlúpa, ale teraz to chápem a veľmi ťa potrebujem!“
No to sa nedalo ponechať iba, tak a neuprosiť znovu Boha.
Boli sme až priveľmi šťastní ... a deti mi raz povedali. „ Mami, my sme Bohu ukradli kus neba...“
„Nechal si ma tu...., aby som si už tu prežila svoje peklo! Keby som vedela, o čo ťa v skutočností prosím, tak by som o niektoré veci určite neprosila. O pár rôčkov, by boli moje deti prišli za mnou a už by sme tam boli spolu. Vieš ako, by nám už bolo teraz dobre?
Nechal si mi syna umierať v rukách...vzal si mi o hodinku aj tu poslednú nádej. Moju drahú dcérku, tak veľmi, veľmi som ťa o ňu prosila a Ty si odrazu ohluchol ??? Vieš, že by mi bola veľkou oporou...prečo si teraz hluchý ?
Pozeral si sa na mňa ako stojím pri bielej rakve...a nestačila Ti jedna ? Ale, hneď dve?
Nechal si ma tu úplne samu a opustenú. To bolo určite preto, že si počul ako mi deti hovoria, „že ma veľmi ľúbia a nikdy ma neopustia.“
Vďaka Bohu prežila som dvadsaťjeden ročné nebo ...a teraz už sedem rokov prežívam skutočné peklo na zemi. Teším sa na to skutočné nebo vo večnosti a na stretnutie s mojimi deťmi a blízkymi ľuďmi, lebo tu sme sa prišli iba naučiť žiť. Skutočné žiť budeme až vo večností, ale vešticou som sa veru ešte nestala.
Tak teraz teda neviem, aké ešte treba prežiť nebo a peklo, aby som bola tiež vešticou. Čo viac, môže ešte na tomto svete zažiť ten, čo sa stane veštcom ? Aké ešte peklo musím zažiť, aby som Vám „pomáhala“ veštením ? Takže už viem, že žiadne veštenie neexistuje...
P.S. a už sa pre istotu radšej modlím, "... nech sa stane Tvoja, nie moja vôľa !"
