Manželka ma nahovorila na rýchly Internet.
„Dnes už má Internet skoro každý, keď malý zaspinká, okolo obeda, môžem si aj ja troška posurfovať.“
Na tento argument sa dá máločo povedať. Žena na materskej. Aby jej v slovníku nezostalo iba „ňuňuňu“ a „papenkaj“ a „spinkuškaj“ rozhodli sme sa zainvestovať a fenomén zvaný Internet sme rodinnou radou (dvoma hlasmi) odsúhlasili.
Na druhý deň sme navštívili T-mobile a kúpili sme program s 10GB rezervou s rýchlosťou 512 MB/s. Dievčatá za pultom boli veselé, milé, usmievavé. Ochotné pomôcť komukoľvek, kedykoľvek a akokoľvek. Kým nie ste ich zákazníkom...
Keďže manželka má doma prenosný počítač (ďalej iba nótbúk), rozhodli sme sa pre kartu vloženú do počítača. „aby som mohla surfovať aj v posteli“. Milé dievky nám skontrolovali silu signálu v oblasti, kde bývame súhlasne pokývali hlavami neprestávajúc sa usmievať nás ubezpečili „u vás by to malo ísť, signál je veľmi dobrý“ nachystali zmluvy s dobromyseľným upozornením „do 10 dní, keď sa vám to nebude páčiť, alebo si to rozmyslíte, môžete zmluvu zrušiť bez dôvodu“ a o necelých dvadsať minút sme odchádzali vybavení a nedočkaví ako ho doma poprvýkrát spustíme.
Možno sme spravili chybu aj my, že sme si ho zadovážili tesne pred dovolenkou, možno, keby sme počkali až po, vyvarovali by sme sa (teda ja) zbytočných ťažkostí a komplikácií.
V ten deň išiel lepšie ako u nás v práci. Aj na druhý deň.
Potom prišla dovolenka 8-dňová mimo domu, náš návrat domov, vybaľovania a pranie-na Internet sme ani nepomysleli a na 12. deň od kúpy sme si nedočkaví večer sadli k nótbúku surfovať.
Internet sa rozbehol tak, ako sme naň boli zvyknutí, no po niekoľkých minútach spustil hlášku, že nie je napojený na sieť. Hej, niekedy to tak býva, „možno má T-mobile problém so signálom“ upokojujem manželku. Chvíľu sme počkali, Internet sa rozbehol a o pár minút znova zaštrajkoval.
„Nemá to zmysel, zavrime ho, zajtra to skúsime znova.“ upokojujem skôr seba ako manželku.
Zajtra bol však problém ten istý.
Po pol hodine prerušovaného kontaktu som zdvihol telefón a zavolal operátorovi, či v našej lokalite nemajú nejaký problém.
„Kde bývate?“ chvíľa odmlky „Nie, všetko je v poriadku. Nemáme hlásený žiadny pokles výkonu. Ale dám vás zajtra chlapcom premerať a zavolám vám, dajte mi číslo.“
A tak som nadiktoval číslo môjho mobilu, samozrejme Orange a na druhý deň v práci mi okolo desiatej milý ženský hlas oznámil, že v danej lokalite je slabý a teda kolísavý signál a môže sa stať, že raz to pôjde a raz nie.
„No dobre,“ skúšam sa brániť „ale keď som kartu kupoval slečny pri pulte mi povedali, že v danej lokalite je signál vynikajúci.“
„To viete, niekedy aj váš sused môže mať signál perfektný a vy žiadny. To sa stáva.“
„No dobre. A čo mám teraz robiť?“ v hlase mi už asi bolo cítiť drobnú paniku.
„Ak ho nemáte dlhšie ako 10 dní, doneste nám to späť.“
„Ale ja ho mám 14 dní.“
„No tak potom vám neviem pomôcť, skúste ho niekomu predať.“
Dobrá rada....
„No to nemyslíte vážne...“ lapám po dychu.
„Alebo je tu ešte jedna možnosť“ skoro sprihanecky stíšila hlas „zavolajte na toto číslo a tam robia chlapci doplnkové antény. Skúste sa s nimi dohodnúť“
A tak som zavolal na poskytnuté číslo. Dozvedel som sa, že na karty ešte nemajú výkonné riešenie a všetky antény sú s otáznou pomocou. No, aby som nebol smutný, nech zájdem do T-mobilu, vymením si kartu za modem a ak by to ani potom nešlo, nech mu znova zavolám, na modemy už majú silné doplnkové antény tam mi to riešiť vedia.
Poďakoval som za radu zavolal do ústredia T-Mobile so žiadosťou vymeniť kartu za modem.
„A máte ho už viac ako 10 dní?“ znela otázka.
Na moju kladnú odpoveď mi ženský hlas so silnou dávkou smútku (akože ľutujem, ale nič pre vás nemôžem spraviť) oznámil, že mi nevie pomôcť a mám si kúpiť znova program s modemom a kartu si môžem strčiť.... teda niekomu ju predať aj so záväzkom platiť.
„Dajte mi vášho šéfa.“ počujem sa ako mumlem do mikrofónu.
V telefóne to cvaklo a o chvíľu sa mi ozval mužský vyrovnaný, kľudný, príjemný, ale nekompromisný hlas. „Ak ho máte už viac ako 10 dní, nemôžem vám pomôcť. Podpísali ste predsa zmluvné podmienky.“
„Ano, podpísal a viem o 10 dňoch. Ale vzťah zákazník-poskytovateľ nie je vždy iba o zmluvách. Bol som zle informovaný o sile signálu v danej oblasti. Prosím vás o pomoc.“ ešte to skúšam takto.
„Prepáčte......“ nie, nie je to možné; bla-bla-bla-bla.
„No, pozrite sa.“ hovorím a neverím, že je to môj hlas „spoločnosť v ktorej pracujem je veľmi dobrým zákazníkom T-mobil v dátových prenosoch. Keď mi nepomôžete vy ihneď, pomoci sa síce dočkám, iba to bude trocha dlhšie, cez iné kanály a možno to bude nakoniec nepríjemné aj vám.“ čo to?! to som ja?!
„Zavolám vám o 10 minút.“ znova tá nešťastná desiatka. No o 10 minút naozaj zavolal, oznámil mi že mám odsúhlasenú bezplatnú výmenu karty za modem, aby som mu nadiktoval čísla z karty a o dva dni šiel do predajne T-mobile tam a tam, že to nahral do systému a že ma tam bude čakať modem a usmievajúci sa personál.
„Uf, vybavil som a ani to nebolelo.“ to som ale nevedel čo ma stretne v predajni....
O dva dni sa priplížim k predajni T-mobile, vytiahnem si z automatu pri vchode papierik s poradovým číslom, ešte ho ani nemám v ruke a už svieti nad stolíkom za ktorým stojí mladá dáma moje numero.
Popísal som jej problém aj s riešením a natrčil ruku, aby mi doň vložila škatuľu s modemom.
„A máte ho už dlhšie ako 10 dní?“ musel som sa po tejto otázke obzrieť či za mnou niekto nestojí koho sa to pýta. Keď som nikoho nezbadal, otočil som sa s nechápavým výrazom na tvári a ticho som jej pripomenul vetu z môjho predchádzajúceho monológu.
„Iba sa pozrite do počítača, či to tam už máte nahraté, to, že mám povolenú výmenu.“
„No, keďže ho už máte 10 dní, neviem vám pomôcť.“
„Ale ja som volal do ústredia. Mám to povolené.“ opakujem tretí krát.
„Janko,“ mladá žena sa otočí a cez plece volá záchranu.
Príde k nám elegantne oblečený mladý muž so strniskom. Popíšem mu znova, už hádam po štvrtý krát problém aj s riešním. Pozerá mi chápajúco do očí a hovorí.
„Máte ho už 10 dní? Ako ano neviem vám pomôcť.“
Otočí sa na kolegyňu a (teraz citujem!!) jej hovorí:
„Nedá sa to vymeniť, povedz mu to a pošli ho preč.“
Otočí sa a odchádza.
Vtedy mi prišla na pomoc scénka z SOS a ja až neveriac že to hovorím so zvýšeným hlasom zareplikujem „Hej, chlapec!, ešte som neskončil, kto tomutotu šéfuje?“
Strhne sa, otočí a vráti sa ku mne. Odpovedá mi, že tá a tá pani ale teraz rokuje.
„Tak ju vytiahnite z rokovania a priveďte sem.“ málokedy som agresívny. Samého ma to zaskočilo ale akoby zo mňa hovoril niekto iný. Nejaký nebojácny chlap-pravý zákazník.
Na moje počudovanie, muž odišiel a ani nie o minútu prišla čiernovlasá, nakrátko ostrihaná pani, že ona je tu šéfka.
Popísal som jej problém (piaty krát) aj riešenie a na konci som ju poprosil, aby už nepoužila otázku či mám kartu dlhšie ako 10 dní, lebo ju viac ako 10 dní aj mám.
Vypočula ma, postavila sa k počítaču, vypýtala si odo mňa identifikačné čísla, našla záznam, otočila sa k mladej žene-prvokontaktu a povedala jej.
„Tu to máte, vybavte to.“
Potom sa otočila na mňa a bohorovne mi oznámila to, čo som dva dni vedel.
„Máte výnimku na bezplatnú výmenu karty za modem. Kolegyňa vás vybaví, ja sa musím vrátiť.“
„Ďakujem.“ počul som sa aj keď som nevedel za čo vlastne ďakujem.
Za ďalších 20 minút som odchádzal držiac pod pazuchou škatuľu s modemom, ktorý doma super funguje už štvrtý mesiac.
Aj keď sa mi to ťažko hovorí, musím priznať, že ich postup plne chápem. Ide o zisk, nie o to, niekomu pomôcť. Ide o využívanie (zámerne nehovorím zneužívanie-žijeme proste v takom svete) ľudskej bojazlivosti, nepriebojnosti a pohodlnosti. Vyskúšali to. Vyskúšali sa obrniť nepriestreľnosťou a možno nejaké percento ľudí by aj skutočne nahovorili na to, aby kartu niekomu predali a sami si kúpili modem. Hneď majú dvoch zákazníkov. Vlastne ani neviem, prečo som tento článok napísal, veď ma vybavili k mojej spokojnosti....Nakoniec....
Možno je to politika spoločnosti. Tváriť sa síce ochotne, ale bez chuti ozaj pomôcť.
A možno som mal len smolu, a natrafil som IBA na problém ľudský, podľa ktorého sa nedá súdiť celá spoločnosť.
Ibaže tých ľudí bolo akosi veľa.
