Posledné kroky európskych inštitúcií smerom k regulácii veľkých platforiem pre dospelých otvárajú tému, ktorá ďaleko presahuje rámec samotného internetového obsahu. Ide o otázku, kde končí deklarovaná snaha o bezpečnosť a kde začína budovanie infraštruktúry pre totálnu kontrolu občana. To je niečo, čo tak radi kritizujeme na iných režimoch.
Brusel a Peking: Dve strany tej istej mince?
Je fascinujúce sledovať ten geopolitický paradox. Na jednej strane európski predstavitelia pravidelne kritizujú komunistickú Čínu za jej systém sociálneho kreditu a technologický dohľad nad obyvateľstvom. Keď však príde na „našu“ bezpečnosť, zrazu sú digitálne peňaženky a povinné aplikácie na overovanie identity prijateľným riešením.
Vytvára sa tu nebezpečný precedens. Pod zámienkou ochrany maloletých pred nevhodným obsahom sa buduje mechanizmus, ktorý v podstate ruší anonymitu na internete. Ak budeme musieť „ukázať občiansky“, aby sme sa dostali k informáciám na dospelých stránkach, kde sa táto hranica zastaví zajtra? Systém, ktorý dokáže filtrovať jeden typ obsahu, dokáže s rovnakou efektivitou filtrovať aj nepohodlné politické názory.
Najväčší rozpor však vidím v tom, ako sa pristupuje k samotnému vývoju dieťaťa. Na jednej strane tu máme snahu digitálne „oplotiť“ internet, aby sa mládež nestretla s realitou sveta dospelých skôr, než na to dozreje. Na druhej strane sa však do vzdelávacieho procesu pretláčajú trendy, ktoré robia pravý opak.
Západný model, ktorý je nám dávaný za vzor, čoraz častejšie otvára v školách témy, na ktoré deti nie sú mentálne ani emocionálne pripravené.
Výchova k neistote: Deti, ktoré ešte nemajú vybudovanú pevnú identitu, sú vystavované teóriám o desiatkach rodov a pohlaviach.
Strata prirodzenosti: Vo veku, keď by sa dieťa malo hrať a spoznávať svet cez objektívne pravdy, je nútené uvažovať o spoločenských konštruktoch, ktoré mu vnášajú do života chaos.
Je to politická schizofrénia: štát chce kontrolovať digitálny pohyb občana pod zámienkou ochrany jeho nevinnosti, no zároveň tú istú nevinnosť narúša v triedach zavádzaním ideológií, ktoré spochybňujú základné biologické fakty.
Kto v skutočnosti stráži strážcov?
Ak nám má byť vzorom „vyspelý Západ“, mali by sme sa pýtať, či chceme prebrať aj jeho chyby. Nemôžeme jednou rukou ukazovať na totalitné praktiky Pekingu a druhou rukou v Bruseli kresliť plány na digitálne sledovanie pohybu občanov na webe.
Skutočná sloboda informácií totiž spočíva v zodpovednosti jednotlivca a rodiny, nie v technokratických riešeniach, ktoré nám pod rúškom bezpečnosti berú posledné zvyšky súkromia. Ak dovolíme, aby nám štát určoval nielen to, čo je pravda v škole, ale aj to, čo smieme vidieť na svojom monitore, potom sa od tých, ktorých kritizujeme za neslobodu, budeme líšiť už len názvom štátneho zriadenia.
