„Tak čo? Dáme dnes dve etapy naraz?“ začína raňajšia debata. Mali by sme, čo bude znamenať našu najväčšiu dennú porciu na Kungsleden – 24 kilometrov. Niekde potrebujeme jeden deň stiahnuť, aby sme sa zbytočne v posledný deň nestresovali. Sme totiž limitovaní letenkou Kiruna – Štokholm na konkrétny dátum. Nasledujúce dve za sebou idúce etapy sú najkratšie, logiku to teda dáva.
Najkratšie síce sú, ale úvod je výživný. Musíme vystúpiť do samotného sedla Tjäktja, po ktorom je nazvaná aj chata, pri ktorej sme spali. A tak stúpame vo veľmi slušnom vetre do výšky okolo 1 150 m.n.m., mraky sa melú nad našimi hlavami a už sa tešíme, ako s našimi batohmi budeme z toho sedla cupitať dole. Predbiehame aj staršiu Švédku, ktorá s úsmevom a švédskou obdobou postoja „maňána“ vytrvalo kráča hore, a keď tam bude, sadne si do vetra a je oriešky. Voláme ju do závetria jednoduchej útulne, ktorá v Tjäktja pass je, ale ona len mávne rukou a ďalej si lúska oriešky.
Aj my si dáme prestávku, doplníme energiu a pokocháme sa nádherným výhľadom z tohto najvyššieho bodu celej trasy Kungsleden. A za ním sa krajina opäť mení. Človek by si povedal, že to môže byť aj na jedno kopyto, ale Kungsleden nám každý deň ponúka iné scenérie – od brezových lesov, cez zelené kopce a dlhé jazerá až po hory s fľakmi snehu aj v lete a teraz schádzame do obrovského riečneho údolia, ktoré vyzerá ako z filmu.
Sliny, Sälka a takmer aj dron v keli
Články na webe však upozorňovali a mali pravdu: cesta je tu viac balvanovitá, a hoci najskôr len hodíme rukou, že „pch, toto my máme z Tatier predsa nachodené“, ale krok za krok a kilometer za kilometrom toho začíname mať dosť a s láskou spomíname na krásne drevené chodníčky zo začiatku trasy. Cupitajúc po balvanoch odbaľujem proteínovú tyčinku a táto je teda echt! „Zmizli mi sliny!“ kričím dopredu už po pár prežutiach Andrejovi. Jedla som ju snáď polhodinu.
„Dajme pauzu a vypusťme dron. Toto údolia je nádherné!“ navrhujem Andrejovi a trochu váha, lebo prestávka v daždi síce práve na chvíľu nastala, ale silný vietor si veru pauzu nedáva. Napriek tomu to riskneme, no dron pekne nadáva – nielen na vietor, ale aj na miestneho vtáka, ktorý sa tu zrazu odniekiaľ zjavil a robí na dron nálety dávajúc mu jasne najavo, že ďalšieho vtáka v tomto údolí nestrpí.
Počasie nás vyslyšalo akurát do pristátia drona a už zas prší. Klopem na drevo – cítim sa dnes dobre, vyzerá, že rozchodená už som, nohy si zvykli na každodenný pochod a aj batoh sa na mne usadil tak, že spolu tvoríme symbiotický pár. Napriek tomu nahlas cez vietor kričím dopredu Andrejovi: „Kde v keli je tá Sälka?!“ Údolie je nádherné, ale je bez konca. Naozaj. Nekonečné údolie. Za každým horizontom čakáme chatu a nič. Nič. A opäť nič.
Dážď - nedážď, jesť sa musí
Bolo to pekelne dlhých 13 kilometrov z chaty Tjäktja, kým sme do tejto dnešnej – a to len medzizastávky – dorazili. Andrej si v malom obchodíku kupuje pivo. „Môžeme sa na chvíľu zložiť tam?“ ukazujeme staršiemu pánovi za pokladňou na dve kresielka pri dverách. Vonku opäť prší, potrebujeme si uvariť vodu a zaliať naše dehydrované jedlá, ale z reakcie pána neviem určiť, či je to, že „jasné, môžete“, alebo „no, môžete, ale nadšený tým nie som“. Keď o pár dní stretneme v Kirune ukecaného rybára z juhu Švédska a rozprávame sa o náturách našich národov, povie: „Viete, títo ľudia zo severu ... trochu si z nich uťahujeme. Oni sú proste ticho, oni nerozprávajú.“ A vtedy som si spomenula na presne tohto pána.
Predsa len sme vyšli von. Možno na to teda nebol žiadny dôvod, ale v tej chvíli som mala pocit, že pánovi prebehla mysľou skôr tá druhá možnosť. „Veď tu je úplný zrážkový tieň!“ a už si sadáme k chate pri stene, za ktorou kvôli vetru v podstate neprší. „Pozri na tie dve,“ ukazuje Andrej z nášho „úkrytu“ na baby, ktoré stoja na daždi ako nič a kecajú si ako uprostred slnečného dňa na pláži. Takto vyzerajú ľudia, ktorí na Kungsleden nie sú prvý deň. Už im je to jedno.
Jedna baba po chvíli odchádza, druhá sa prikmotrí k nám a prichádza aj jej spoločník. Sú z Holandska a plánujú prejsť celých vyše 400 km tohto treku. Niekedy sa zamýšľam, či by ma to ešte bavilo. Kungsleden si nadovšetko užívam a som neuveriteľne rada, že som toto leto práve tu, ale nenudilo by ma to už po 3 týždňoch? Neviem, možno áno, možno nie, vôbec to neviem odhadnúť.
Z jedného piva boli nakoniec tri, teplé jedlo je v žalúdku a môžeme vyraziť na druhú polovicu dnešnej štreky. Stretávame nášho prvého soba na Kungsleden. Len sa mihne kúsok od nás a uteká preč. Bol jediným vzrušením na najbližších pár kilometrov, tým ďalším bude až útulňa na obzore. „Aha, to je asi tá útulňa, kde chcú Holanďania spať,“ spomíname si na ich slová, že oni dnes až k ďalšej chate (Singi) nejdú a práve tu chcú prečkať noc. Nie je to veru zlý nápad, veď celý deň leje, a kým my sa musíme nútiť pokračovať ďalej, oni tu už na dnes budú mať cieľ.
Európa v malej útulni
Dnu panuje dobrá nálada. Sedí tam Španiel, Estónka, traja Dáni a nejaký čas po nás prichádzajú aj Holanďania. „Tak, a sme tu celá Európa,“ nadhadzuje Andrej a všetci sa smejú napriek tomu, že (takmer) všetci postupne zdvihnú svoje batohy aj zadky a pokračujú do dažďa. „Spoza okna to vyzerá, že by si von ani psa nevyhnal,“ trefne hodnotí situáciu Andrej z tepla malinkej útulne. S úsmevom prikývnem a dvíham teda svoje ctené pozadie aj batoh.
Nebudem klamať, dnešné kilometre spolu s celodenným dažďom a vetrom ma vyšťaví, ale už je to iné, ako to bolo do Alesjaure. Už sa cítim na diaľkovú turistku 😊. Akurát moja v detstve dvakrát operovaná achillovka začína jemne protestovať. Nie je to bolesť, ale cítim jej neustále naťahovanie a dúfam, že ma v druhej polovici Kungsleden smerom k jej koncu nezradí úplne.
V diaľke už vidíme Singi, hurá! Práve odtiaľ odlieta vrtuľník, je jasné, že sa tam niečo udialo. O dva dni stretneme podarenú Švédku vydatú za podareného Argentínca, ktorá nám potvrdzuje, že dvaja ľudia sa v ten deň zranili, nedokázali pokračovať, a tak po nich musel priletieť vrtuľník, vďaka čomu sa Švédka s Argentíncom mohli v tú noc vyspať v Singi na posteli. „Nemali sme urobenú rezerváciu, majiteľ chaty nám povedal, že nám akurát tak môže dať dve stoličky, na ktorých sa v noci zložíme. A potom sa títo dvaja zranili a my sme zrazu mali kde spať! Tak sme sa tešili!!! Teda nie z toho, že sa zranili, ale ... chápeš,“ rehní sa od ucha k uchu.
Budem spať hoci aj na záchode
Už som to spomínala: to, že tu človek môže podľa švédskeho práva stanovať hocikde v prírode, neznamená, že toho istého názoru je aj príroda. A Singi je presne toho dôkazom. Zem v okolí chaty je nerovná alebo pokrytá malými krovinami. Vidíme stany rozostavané ďalej od chaty na jednotlivých malých rovných plôškach, ale buď sú naoko všetky obsadené, alebo sa k nim absolútne nevieme dostať. Akoby sme nevedeli nájsť cestu z labyrintu a pri každom pokuse skončíme v slepej uličke toku rieky alebo ďalších kriakoch, cez ktoré nevieme prejsť.
„Tak postavme ten stan tu!“ ukazuje Andrej na jediné rovné a dostatočne veľké miesto (rozumej: presne tak veľké, ako je náš malý pôdorys malého stanu), kde by sme mohli nocovať. Unavená hneď odkývem na návrh. „Toto ale určite nie je ani 150 metrov od chaty, je ti to jasné?“ pokračuje Andrej. To znamená, že nehráme úplne fér, lebo ak nechceme platiť poplatok, mali by sme stanovať ďalej od chaty. Trvá mi 5 sekúnd, kým mi dôjde, že už nemám dnes síl to riešiť a Andrejovu oprávnenú námietku zhadzujem zo stola. Času niet nazvyš, je aké-také okno bez lejaku, no je jasné, že sa opäť blíži. Rýchlo postaviť stan a zaliezť. Viem, že nám nikto nič nepovie ani nedá pokutu, ľudia sú tu dobrí a pomáhajú si, len ma trochu škrie svedomie, ale dnes si beriem výnimku.
„Ja by som šla kľudne aj na tie záchody spať, keby sa inak nedalo. Kľudne rovno do tej jednej kadibudy,“ priznávam už v stane a myslím to úplne vážne. Neviem, ako to tí Švédi na Kungsleden robia, ale na celom treku sú záchody pri chatách čisté, je tam teplo (= nefúka tam) a sú ešte k tomu aj voňavé! Polystyrénové „prkénko“ hreje na zadku a rozptyľuje teplo do celého tela. To je niečo neskutočné tieto záchody! Bolo by im treba vyrobiť veľký oslavný transparent.
Sme v kľude, strechu stanu máme nad hlavou a 24 dnešných kilometrov v daždi a vetre za sebou. Navlečená v teplom páperovom spacáku ešte Andrejovi rýchlo šplechnem: „Počkaj, ešte nezhasínaj, hľadám si masku na spanie cez oči!“ Haha, dobrá nálada ma evidentne neopúšťa. Stiahnem masku na oči a prekrývam ňou o ôsmej večer polárny deň.
Noc bola trošku divoká. V pravidelných intervaloch, akoby to sledoval hotový metronóm, prichádza a odchádza lejak. Človek by si povedal, že taká pravidelnosť nie je možná. „Ak by ti neskôr chýbala dnešná noc, kľudne ti potom doma na záhrade postavím stan, budem na jeho zadnú stenu, pri ktorej budeš mať hlavu, striekať vodu z hadice a do toho zapnem obrí ventilátor. Chceeeeš?“ uťahuje si ráno Andrej zo švédskeho počasia za polárnym kruhom.
Civilizácia pod najvyšším švédskym vrcholom
Chmáry sú však zažehnané, dnes je opäť pekne (aby zajtra zas nebolo 😁 ). Pol kilometra od chaty smerom na Kebnekaise, kde dnes chceme spať, prechádzame okolo 3 stanov. „Aké fajn miesto! Sorry, Singi, my už sme včera fakt nemohli...“ A bohvie, či by sme sem vôbec ešte išli, keby sme o ňom dopredu aj vedeli.
Dnešných 16 kilometrov je takých klamlivých, lebo už majú byť po rovine a oni aj sú, ale zároveň nie sú. Sú tam také neustále sa dookola opakujúce mini prevýšenia, čo ťa z nich ide poraziť. Ale krajina sa zas zmenila, zas sa kocháme, a tak teda, kopčeky, čert vás ber! Kopce nad údolím, ktorým ideme, sa zdvihli natoľko, že ich už voláme horami. Z tých stekajú vodopády a je to nádherný pohľad. Aj rodina sobov sa nám pasie obďaleč pred očami, to je absolútne severská idylka!
Andreja však mierna kríza chytá dnes. Noc bola, aká bola a kým môj batoh a ja sme ok a náš vzťah je rovnoprávny, Andrej a jeho batoh sa čoraz viac hádajú. Po čase zistili, že si nesadli, to sa stáva. A do toho všetkého sa vracajú komáre. Dobre bolo ten deň a pol bez nich!
Vracia sa aj civilizácia. Je to čoraz zrejmejšie, frekvencia ľudí na chodníku pomaly nenápadne narastá a zrazu – cink, aj signál sa ohlási. Na jednej strane veľká škoda, už teraz mi ozajstný Kungsleden chýba, hoci trek dokončíme až zajtra, no na druhej strane - konečne voláme deťom. Mamy zostanú mamami, aj keď sú ich deti už dospelé 😊.
Prejdeme ešte pár z tých krásnych závesných mostov, poobzeráme sa späť do toho krásneho údolia, ktoré sa pomaly rozširuje a už sme skoro pri chate Kebnekaise. Tá je pomenovaná po rovnomennom vrchole najvyššej švédskej hory a toto je taký základný tábor pre výstup na ňu. Je to cítiť, zlievajú sa tu turisti z Kungsleden aj tí, odhodlaní na najvyšší výstup vo Švédsku. Nevieme úplne odhadnúť, ktorý z tých vrcholov to je, ale možno ho ani od chaty nevidieť. Zato sa tam čnie nádherný akoby sopečný vrchol inej hory a ten nás svojou krásou úplne fascinuje.
Ľudí a stanov je tu fakt neúrekom, a to chatu ešte ani nevidíme. Desiatky farebných stanov. „Keď ich je toľko už tu, neviem, či nájdeme nejaké miesto bližšie pri chate,“ logicky uvažujeme. Lenže zostať tu ... „Ako a kde tu človek pôjde cikať? Stany všade naokolo a je polárny deň, tu sa nezotmie.“ Nakoniec horko-ťažko nájdeme miesto pre náš stan aj bližšie k chate, odkiaľ to na ozajstné WC s dverami budeme mať len nejakých 200 metrov a nie vyše pol kilometra.
Kebnekaise Mountain Station je taký náš Sliezsky dom – horská chata na jednej strane, odkiaľ sa chodí zdolávať najvyšší vrchol krajiny, no zároveň hotel, ktorý sa hrá trochu na horský luxus. S vidinou teplej polievky, ktorú sme už niekoľko dní nemali, hľadáme v „hotelochate“ reštauráciu. „Reštaurácia je tu vo vedľajšej miestnosti, ale teraz nevaria. Až o hodinu a pol je prvé sedenie. Choďte sa spýtať, ale mali by mať ešte voľné miesta,“ informuje nás recepčná. V pomerne mastnej sume 49 €/osoba je teplá polievka s výborným chlebom, hlavné jedlo aj dezert. „Ale vieš čo? V pomere k 27 € za dve pivá to zas vôbec nie je zlá suma,“ mykne plecom Andrej. Vždy si treba nájsť alibi. A vidina teplej polievky nás jednoducho zlomila.
Aj tu máme švédsku kultúru v priamom prenose. Až po čase si všimneme, že všetci ľudia sa vo vnútri chaty pohybujú naboso. Nevšimli sme si to, lebo sme dnu vstúpili bočným vchodom, ale keď sme išli popri hlavnom vchode na WC, naozaj – pri vstupe je kopec topánok. Máme aspoň malé ospravedlnenie, lebo sme tu už aspoň prezutí do ľahkých sandál a nemáme na nohách tenisky s - v tejto chvíli - už pomaly 100 kilometrami blata.
A večera? Opäť typickí Švédi! Polievku a chlieb s rôznymi nátierkami si každý naberá sám z centrálneho servírovacieho stola, na ktorom nechýba úctivá tabuľka „Naberte si prosím len toľko, koľko vládzete zjesť“. Jednoducho švédske lagom tak odlišné od amerického spôsobu života. A len čo Švédi dojedia celú večeru, prečo by tu ešte ostávali? Zodvihnú sa a idú preč. Tak odlišné od francúzskeho spôsobu života.
Telefonujúce komáre
Od rána je v okolí čulý ruch. Turisti prichádzajú a odchádzajú – buď na najvyšší vrch, alebo na Kungsleden, či už severným smerom, odkiaľ sme prišli my, alebo smerom južným, kam Kungsleden pokračuje. Kebnekaise je už vlastne na tej „únikovej“ vetve, ktorou túto diaľkovú trasu pomaly opúšťame.
Už teraz nám Kungsleden chýba. „Aj tie wecká mi dokonca dnes ráno chýbali! Tá polystyrénová doska a štyri drevené steny naokolo,“ rozjíma Andrej a ja s ním len súhlasím. Komáre sa hlásia o slovo stále viac a viac. Začína to nenápadne, ale sú to svine prešpekulované. Tvária sa, že nič a aj keď zastaneme, ešte stále je to pomerne v poriadku. „Ty, brďo, oni si snáď telefonujú!“ začíname sa už po pár sekundách rozčuľovať, lebo komárov zrazu prichádza stále viac a viac, a dlhšie prestávky sa tak stávajú priam nemožnými.
Absolútna nuda
Poviem to takto z mosta do prosta: posledný úsek z Kebnekaise do Nikkaluokta je otrasná nuda. Je to zdĺhavá cesta brezovým lesom, kde za každým stromom číhajú tie štípajúce potvory. Ja sa ale v duchu smejem, že som „so systémom“ nevedomky vybabrala. Lebo pôvodne som chcela ísť severnú trasu Kungsleden práve v tomto opačnom smere a až na poslednú chvíľu som sa rozhodla to otočiť. „Ten Andrej by ma normálne prizabil, keby sme to šli naopak ...,“ spomínam si na jeho prvotné antinadšenie ísť na dovolenku práve sem. A keby toto bola naša prvá etapa ... amen tma.
Aj tak som ho dnes na tejto poslednej etape vytočila. Vedela som, že cestou do Nikkaluokty bude pri jazere saamska reštaurácia a poznáte, aké to je, keď sa na niečo upnete a už len odpočítavate. Ešte aj drevené tabuľky s loďkou nám každý kilometer odpočítavali a robili tak dvojitú robotu, lebo od reštaurácie chodí – podobne ako cestou medzi Abiskojaure a Alesjaure – loďka, ktorá túto nudnú cestu skráti plavou aj tu o 6 kilometrov. Až na to, že tá reštika je síce pri jazere a nástupišti lodiek, ale nie v bode A alebo v bode B.
Snažím sa zažartovať, ale ešte nie je čas na žarty. Namiesto toho sa s Andrejom len podelím o svoju poslednú fit tyčinku v batohu a dávam mu radšej dve tretiny a sebe len tretinu. Pre kľud v rodine 😊.
Aj tu stojí loďka 50 EUR/osoba. „My sme si loďku včera prejedli,“ utrúsime a pokračujeme po vlastných. Posledných 19 kilometrov si dáme pekne celých na pešo; veď to už by nám hádam ani nedalo to na poslednom úseku tak trochu oklamať. A tí, čo idú loďkou, si zas možno čosi podobné vravia na neustále vrtuľníky, ktoré v pravidelných cca 20-minútových intervaloch prelietavajú cez údolie medzi Kebnekaise a Nikkaluokta. Veľa ľudí si totiž túto nudnú a zdĺhavú štreku rado odoprie. Cena na osobu? Okolo 110 €. No, nekúp to!
My k reštarácii Enoks z môjho pohľadu priam šprintujeme, ale nedovolím si protestovať. Pred vchodom dovnútra konečne skladáme batohy do špeciálneho prístrešku presne na tento účel (pretože dnu sa s batohmi nechodí) a konečne si sadáme k stolu čakajúc na sobí burger, ktorý je absolútne famózny. Celá reštaurácia je taká. Nádherná čistá severská, no zároveň farebná. Enoks má v znaku saamsky farebný symbol, tak možno preto. Brezové drevo so svojou krásnou kôrou je zapracované do stien oválnej stavby. Neviem sa tu na ten interiér vynadívať.
Aj história Enoksu je zaujímavá. Vlastní a prevádzkuje ju už štvrtá generácia rodiny Sarriovcov. Nils Olsson Sarri prišiel do tejto oblasti ako chovateľ sobov v roku 1910 a neskôr sa z neho stal prevádzkovateľ novopostavenej horskej stanice v Kebnekaise. Jeho najstarší syn Enok potom pochopil silu turizmu a sprevádzal návštevníkov z celého sveta v okolitých horách až na najvyššie vrcholy.
Čo zostáva bez odpovede
Náš vrchol, či skôr vyvrcholenie, Kungsleden prichádza s tým, ako vychádzame z reštaurácie von. Pred nami je úplne posledných 5,6 km a začalo liať ako z krhly. Kungsleden sa s nami lúči tak, ako si to zaslúži(me) – totálnym lejakom a neustálymi náletmi komárov. Lejak je tu o to silnejší, že predošlé dni vo vyššie položených oblastiach bez stromov aj fučalo, ale tu medzi stromami nemá vietor dážď ako rozptýliť, a tak leje a leje a už nepomáha nič. Ani dodatočný pršiplášť.
Z Nikkaluokty nás do Kiruny berie autobus a zajtra z Kiruny poletíme do Štokholmu, kde ešte nejaký čas strávime. Skúsenosť v autobuse od hotela na letisko na druhý deň je zas taká lokálna švédska: terminál na platbu kartou nefunguje, všetci sa teda vozia zadarmo.
Kungsleden bol úžasným zážitkom, ktorý prekonal všetky naše očakávania. Ale čo nám stále vŕta v hlave? Prečo sa všetci Švédi v saunách na Kungsleden saunovali v plavkách? Žeby samotní Severania nevedeli, ako na to? 😊
Video
Tentokrát to vyšlo až na 42 minút, ale ak vás severská príroda a naše zážitky také aj onaké oslovili, pozrite si aj video. Ako vraví môj tato, obrázky sú fajn, ale video je predsa len video.
