Zákrutami a výmoľami sa vymotáme z Pu Luong a šťastlivo sa vraciame do Mai Chau, kde motorky odovzdáme. Už si len počkať na minibus do Hanoja. „Tá baba je skvelá,“ rozplývam sa nad Hannou z hostela, v ktorom sme pri príchode do Mai Chau spali. Trochu vymrznutým z motoriek nám priniesla teplý čaj bez toho, aby sa nás na niečo pýtala.
Šoféri (obaja s priezviskom Arogantný)
Cestou späť do Hanoja máme dostatok času porozmýšľať, kam ďalej. Hanoj bude teraz len prestupná stanica a na druhý deň sa nakoniec rozhodneme ísť do oblasti Cao Bang pri čínskej hranici. Dá sa tam jazdiť taký okruh, ktorý mi Andrej samozrejme zreže na polovicu, lebo sa naň pozrel reálnejším pohľadom ako ja a ak nechceme celé dni len sedieť na motorke, niekam prísť, cvaknúť obrázok a ísť ďalej, tak áno – má pravdu.
Na druhý deň sme si zajednali minibus spred budovy opery v Hanoji na 10.10. Trochu nás zaskočí whatsapp od šoféra deň predtým, aby sme tam boli už 9.30, ale veď dobre ... asi kontrola lístkov, nakladanie batožiny, čakanie na spolucestujúcich ... nech sa to všetko bez stresu do tých 10.10 stihne. Na druhý deň o 9.30 si pred operou vychutnávame šálku kávy, no neviem, že mi práve vypadla sieť, šofér sa nám cez whatsapp nevie dovolať a keď o 9:35 stojíme na mieste len 30 metrov odtiaľ, kde sme pili kávu, chytí sa mi internet a v mobile mi ťuknú dve správy: zmeškaný hovor a neokrôchaná správa, že „ste prišli príliš neskoro“.
Dohadujeme sa so šoférom, čo to má znamenať, že minibus má aj tak odísť až 10.10. Nakoniec nám predsa len napíše okrem A aj B, a teda že máme počkať na ten 10.10 a máme ísť ním. My sme boli predsa celý čas v tom, že ideme až 10.10, takže okrem krátkej paniky a trochu drzej konverzácie so šoférom sa vlastne nič nedeje. Ale, pozor, pokračujeme. Máme tu totiž šoféra č. 2, vyzerá to tak, že prešli rovnakým konkurzom. Keď sa totiž začne o slovo hlásiť vypitá káva, treba konať, no náš šofér to nie a nie pochopiť. Myslím, že chce just zastať až tam, kde je zvyknutý on, a keď ma dvakrát s odstupom času odbije rovnakým časovým údajom o zastávke, no môjmu močovému mechúru sa čas kráti reálne, chopí sa pri priblížení sa k najbližšej pumpe Andrej a jeho zrúknutie „STOP!“ evidentne zabralo ako niečo na spôsob „Stoj, lebo strelím“, lebo šofér okamžite mieri na pumpu.
Kým ja vybieham hľadať toaletu, Andrej si to zlízne, keď šoférovi dôjde, že nejde o (jeho) život. So šoférmi sa dnes na priateľskú vlnu nevieme naladiť. Našťastie máme silnú oporu až opozíciu by som povedala v dvojici Rumunov a dokonca dvojici Slovákov, s ktorými náhodne cestujeme do Cao Bang spolu. Myslím, že šofér to vie, má v aute východoeurópsku mafiu a len tak mu na všetko neprikývneme.
Stanovačka vo Vietname?
Cesta do Cao Bang teda bola náročná a ešte k tomu všetkému aj plná zákrut, ale prvý dojem je fajn. Kľudné mesto, dokonca tu vidíme bežcov. Tuším aj my zajtra ráno pôjdeme. A hneď potom si berieme – tentokrát už len jednu - motorku a vyrazíme objavovať okruh, tzv. Cao Bang Loop. Nazvime to susedný okruh k Ha Giang, ktorý asi bude krajší, čo sa výhľadov týka, ale ako vždy, dáme prednosť tomu, kde nečakáme toľko turistov. Po Ha Giang sa robia celé motorkárske manifesty samostatne aj cez agentúry, a tak padla voľba na Cao Bang.
„Toto je oveľa menej rozdrbkaná motorka ako tá v Pu Luong,“ hodnotí ju hneď Andrej. Dokonca chcú, aby sme si ju nafotili a vedeli zdokladovať pri odovzdávke, ak by tam bol podľa nich nejaký škrabanec navyše. V Pu Luong by toto bola úloha absolútne nemožná. „Ideme spať ďalšiu noc do kempu? Jeden by tu v blízkosti mal byť,“ neveriacky pozerám do mobilu. Ten nápad sa nám páči. Realita je však úsmevná – pri jazere Thang Hen stoja pripravené stany a to je všetko. Problém je, že je to také nijaké. Keby to bolo hlboko v prírode, ďaleko od všetkého, je to v poriadku, ale tu pri jazere, kam sa dalo prísť motorkou, by som očakávala „niečo“ – že je tu niečo, čo sa tu dá aj robiť, aj niečo, čo sa tu dá aj zjesť. A tu nie je ani jedno z toho.
Hladní vyťahujeme naše jediné zásoby, ktoré sme si kúpili narýchlo cestou sem, vyjedáme jednotlivé jackfruity, ktoré nám už o chvíľu pôjdu hore krkom, a zvyšok preto darujeme náhodným Francúzom o dve hodiny neskôr. „Tak čo, ideme ďalej?“
Našli sme vietnamský raj
„Značka tu je, ale kde je tá križovatka?!“ obzeráme sa, keď sa už druhýkrát vraciame na na to isté miesto. „Toto bude ono!“ ukazuje Andrej na hlinenú cestičku poza jeden z domov. Neveríme, že toto je križovatka, z ktorej sa odbočuje k jednému z najvyhlásenejších miest, aké Cao Bang Loop ponúka, ale je to tak. A keď už sa k Angel Eye Mountain blížime, zaujme nás šípka k ubytovaniu Nhá Moc homestay. Za prvé sme stále hladní a za druhé sa nikam neponáhľame, môžeme tu ostať, zložiť si tu veci a ísť sa k hore prejsť pešo.
Majiteľ homestaya nám ukazuje na výber 2 bungalovy alebo niečo ako hostel v hlavnej budove. Bungalow je celkom drahý a navyše, ten hostel sa nám fakt páči. Vôbec celý Nhá Moc je krásny, na Vietnam dosť moderný a pokrokový, ale prím hrá drevo, je zasadený do prírody, je tu absolútne ticho, aké sme vo Vietname ešte nikde nezažili a ubytovanie stráži 8 psov, čo vyzerajú ako malé levíčatá. Na hornom poschodí je spoločná miestnosť, kde je dokopy 8 „spální“ pre dvoch, a hoci sú od seba navzájom oddelené len tenkou latkou a namiesto dverí do každej z nich je len záves, pôsobí to tu veľmi príjemne, čisto a nakoniec tu spíme len my s Andrejom a ešte nejaký jeden človek.
Pán majiteľ sa nad nami zľutuje, uhasí nám vlčí hlad aspoň chlebmi s vajcom a spokojní konečne vyrážame k Hore anjelského oka. A páni, tak tá je teda nádherná! Keď k nej prichádzate, najskôr zbadáte taký malý príjemný bufetík, kde posedáva pár ľudí a potom sa pred vami zrazu objaví. Je to skôr kopec ako hora, ale tým, že ju pretína skrz-naskrz to „oko“, je výnimočná. Stojí si tam v diaľke možno jedného kilometra zarastená zeleňou a pred ňou suchá pláň. Ten kontrast je zaujímavý.
Dozvieme sa dve veci: 1.) v období dažďov býva pláň zatopená a zrejme tvorí jedno veľké jazero dokonca spojené s tým jazerom, kde sme pred chvíľou chceli stanovať, 2.) to, že je tu minimum ľudí v kontraste s tak nádherným miestom sa pravdepodobne začne meniť, lebo nové cesty sú vo výstavbe nielen tu lokálne, ale aj z Hanoja vzniká/má vznikať nová diaľnica, ktorá výrazne zlepší dostupnosť a skráti čas prepravy do tohto hornatého regiónu. Nám sem cesta minibusom včera trvala z Hanoja asi 6 hodín čistého času.
„Poďme sa dostať bližšie k hore! Možno aj do ´oka´ skúsme ísť, i keď nenašla som žiadne články o tom, že by to niekto skúšal“, priznávam Andrejovi. Ale láka ma to, lebo v tom vidím aspoň záblesk fyzickej aktivity. Zvyčajne sme na našich cestách aktívni, hľadáme túry a treky, ale vo Vietname nám to akosi zatiaľ nejde. Aspoň, že sme si ráno boli zabehať pri rieke ešte v Cao Bang.
Cesta do oka
Prichádza však nečakaná prekážka, ktorú sme z diaľky nevideli. Pomerne hlboké koryto rieky s bohvie ako hlbokou riekou samotnou. Len kúsok pred horou. Zvažujeme šance vpravo aj vľavo a nakoniec to skúšame cez priľahlé údolie, kde sa pasie len pár kráv a koní. Trvá hodnú chvíľu, kým nájdeme mostík na druhú stranu, no ešte stále sme nevyhrali. Opäť dlhá cesta nazad k hore po druhej strane toku, a keď sme konečne pod samotnou horou, veru nejaký zarastený chodníček sa tam črtá.
Je to trochu ako prebíjať sa po 100 rokoch k Šípkovej Ruženke, len tu sú namiesto ruží liany, stromy, strmé blatisté úseky a skaly, ale sme v oku! „Už sme tu,“ kričí mi Andrej a ja počujem , že má pravdu, lebo jeho hlas sa trochu v tom skalnatom oku ozýva. Je to také naše malé dobrodružné objaviteľstvo, že sme sa dostali až sem. Zaujímavé to bude ešte cestou nazad, lebo sme leniví ísť nazad cez údolie, takže to skúšame hore tokom rieky, čo takisto nebolo úplne jednoduché, ale prechod na druhú stranu sme našli.
Noc v Nhá Moc je ako v inom svete. Naozaj v raji. Ráno sa budíme do krásneho oparu a môžeme pokračovať ďalej po okruhu Cao Bang.
