„No, super! A teraz 11 dní takto!“ otočí sa na mňa ešte v lietadle po pristátí Andrej. Usmieva sa, i keď možno je to taký úsmev cez slzy, lebo – bonznem ho – touto cestou nebol zo začiatku vôbec nadšený. „Dážď a komáre! Presne toto chcem!“ ironicky odfrflal na nápad tohtoročnej letnej cesty. Uvažovali sme aj o iných destináciách, ale z nejakého dôvodu všetky nakoniec zlyhali, a tak už ostalo len to Švédsko. S prípravami sa ale nakoniec počiatočný odpor podarilo u Andreja eliminovať, i keď netvrdiac úplne, že by sa to preklopilo vyslovene na pozitívnu stranu. Teraz pozerám na ten dážď za okienkom a už si tiež nie som taká istá.
Jednou z príčin, prečo sme nešli inam, boli aj ceny leteniek do nami preferovaných vzdialenejších oblastí, ktoré sa medzitým vyšvihli prudko hore. „Je ti jasné, že s nákupom všetkých tých vecí potrebných na trek sme sa už minimálne vyrovnali cenám leteniek?!“ neodpustí si jedného dňa. Priznávam, už mi to tiež napadlo. „Ale toto je investícia!“ žmurknem naňho. Kupujeme kvalitné páperové spacáky s dobrým teplotným komfortom, nafukovacie karimatky, stan a kopec ďalších vecí. Všetko z toho už máme doma, ale nie v podobe, akú si predstavujeme. Stan musí byť na vyše 100-kilometrový trek predsa ľahučký a spacáky aj karimatky takisto, plus nás musia dostatočne chrániť pred chladom. Je síce júl, ale v horách za polárnym kruhom to má od nášho leta na míle ďaleko. Našťastie.
Kráľovská cesta Kungsleden
Sem smerujeme. Na severskú diaľkovú turistickú trasu dlhú približne 450 kilometrov, ktorá vedie divočinou švédskeho Laponska za polárnym kruhom. My toľko času nemáme a navyše je to pre nás prvá ozajstná diaľková turistika, preto volíme len 105 km úsek z Abiska do Nikkaluokty. Teória vraví, že by som to mala zvládnuť. Po horách máme toho nachodeného veľa, ale nikdy som ešte nešla so záťažou cca 15 kg na chrbte niekoľko dní prírodou. Neviem, čo na to povie môj chrbát, moje ramená, moje nohy, môj mozog. „A keď už raz začneš, musíš to len dokončiť! Alebo sa otočiť...,“ dobiedza myseľ. Na 105-kilometrovom úseku nie je žiadny bod úniku, žiadne cesty do civilizácie.
V Štokholme pristávame obaja úplne na cucky unavení. Neviem prečo, veď sme sa predošlú noc dobre vyspali. Možno na nás dolieha to počasie. Najbližšiu noc sa možno tiež extra dobre nevyspíme – na sever ideme totiž nočným vlakom. O pól 7 večer nasadneme a o 11 doobeda budeme na mieste (s jedným prestupom o 6 ráno). Bola to však najlepšia logisticko-časová možnosť, čo sa nepotvrdilo pre cestu spiatočnú – tú už pôjdeme letecky z mesta Kiruna.
„Mali by sme zameniť nejaké peniaze alebo vytiahnuť z bankomatu.“ Na treku je po ceste niekoľko jednoduchých horských chát, avšak kvôli odľahlosti tam nie je zavedená žiadna elektrina a prípadné platobné terminály fungujú cez solár. Ak nejde, nezaplatíš. Vyťahujeme teda na letisku peniaze, čo sa ukáže ako dobrá rada, no výšku sme neodhadli. Neskôr nám to pripraví pár vtipných chvíľ.
Lasicovská irónia
Napriek únave ujdú 4 hodiny čakania na vlak ako voda. Voľba, akým spôsobom v tomto vlaku cestovať, mi pripomínala Lasicovu pesničku „Keď som išiel“, lebo presne tak, ako neznámy hrdina z piesne hrdinsky prichádzal kvôli triesočke v prste najskôr o prst, až z toho nakoniec bola celá ruka, presne tak sme my prichádzali o naše financie.
D: „Najlacnejšie je ísť týmto vlakom v otvorenom kupé so sedadlami, ale pred 105 kilometrami a idúc toľko hodín vo vlaku by sme sa mohli radšej vyspať. Túto možnosť škrtáme. Druhou najlacnejšou možnosťou je 6-lôžkové kupé.“
A: „Keď tam budeme šiesti celú noc chrápať a prdieť, tiež to nebude najlepšia noc.“
D: „To 3-lôžkové kupé nie je zas až o toľko drahšie. Dajme teda to.“
A tak spokojne naťukávam, kým nenarazím o 30 sekúnd na otázku o pohlaví. Trojmiestne kupé môže byť obsadené len osobami rovnakého pohlavia. I keď som si istá, že kým baba s dvomi chalanmi v kupé by asi protestovala, potenciálny chalan s dvomi babami v kupé tomuto nariadeniu určite tak úplne nerozumie.
D: „Pozri, toto nechápem – cena toho istého kupé je na osobu rovnaká, či už si ho zadáš ako kupé súkromné alebo nesúkromné," bliká mi falošná žiarovka v hlave. Spokojní, že zaplatíme rovnako za súkromie a navnadení na pokojnú noc už nemôžeme cúvnuť ani keď...
D: „Aháááá, tak tak to je! Cena za osobu je rovnaká, lebo ako súkromné kupé si ako pár opačného pohlavia musíme kúpiť aj to tretie miesto!“
Logiku to dáva, so systémom sme nevybabrali. Len s našimi financiami. Namiesto vybratia triesky sme dobrovoľne nakoniec prišli o celú ruku. Náplasťou je teda aspoň to, že si rezervujeme ešte z domu dátum uprostred týždňa, kedy je vlak lacnejší a cena 3 osôb cez týždeň = cene 2 osôb cez víkend. Je to také akože alibi.
Čo sa deje vo vlaku smerom za polárny kruh?
Vlaková stanica Arlanda C priamo pod hlavným štokholmským letiskom je malá a tichá. Veľa ľudí ju nevyužíva, lebo tí, čo cestujú na sever alebo do iných častí Švédska, zrejme nastupujú ešte v meste a tí, čo sa odtiaľto chcú do hlavného mesta dostať, najčastejšie využívajú dosť predražený vlak Arlanda Express zo svojej vlastnej stanice.
Od začiatku je jasné, že týmto vlakom cestujú predovšetkým trekujúci turisti. Ich batohy sa povaľujú na horných aj na špeciálne upravených policiach za „kupéčkami“, vďaka ktorým sa všetky kupé vo vagóne museli trochu „pomknúť“ a vnútri je to naozaj uzučké. Ešteže sme tu len dvaja.
„Taký slovenský vlak,“ obzerá sa Andrej naokolo. Niežeby sme boli nejako na veľko, len sme asi mali inú predstavu vzhľadom na švédsku povesť. Žiadny Maharaja Express to teda nie je, WC je spoločné na chodbe, no na druhej strane, je tu dokonca aj sprcha, od ktorej kľúče máme v kupé, ak by sme chceli. „Veď sme sa sprchovali včera...,“ neberúc do úvahy, že k sprche sa najbližšie dni nedostaneme vôbec.
Únava aj vedomie nadchádzajúcich dní nás posielajú do hajan. Predtým ešte – kvôli priestoru postupne po jednom – prebaľujeme batohy tak, aby nám to na treku dávalo väčší zmysel, čo má byť hore a čo dole. O 10 večer ležíme na úzkych posteliach a čo?! Samozrejme, nemôžem zaspať. Pár mikrospánkov ma akurát vytáča, až ku mne prichádza neznámy chlapík, ktorý mi ponúka, že ma hypnózou privedie konečne do spánku. No, dobre, v tejto fáze som už asi fakt spala.
Párkrát som sa v noci samozrejme aj tak zobudila. Ani nie kvôli svetlu, okno v kupé sme riadne zabednili (je polárny deň), ale sekcie pokojnej jazdy sa sem-tam menia na riadne divoké. Po 5 ráno budík nekompromisne zvoní, umyť zuby, raňajky dáme v ďalšom vlaku. Prichádzame do mesta Boden. Presadáme, smer Abisko.
